Marián Šurda - spasiteľ, alebo hrobár?

Jednou z najdôležitejších udalostí roka 2016 bolo odvolanie Mariána Šurdu z funkcie riaditeľa Závodiska Bratislava. Šurda vstúpil do porevolučnej histórie ako posledný káder Komunistickej strany, ktorý sa udržal vo funkcii riaditeľa štátneho podniku a darilo sa mu to neuveriteľných 27 rokov, naprieč všetkými režimami, ktoré na Slovensku vládli.

Počas tej doby získal povesť jediného a nenahraditeľného odborníka, dosiahol to však typickými komunistickými metódami - odstavením akejkoľvek konkurencie, či názorovej opozície. Šurda prostredníctvom zákulisných ťahov zlikvidoval vznikajúci Jockey Club, Zväz chovateľov plnokrvníka a zrejme mal strach aj z organizácie amatérskych jazdcov...

Marián Šurda urobil niekoľko zásadných chýb, vďaka ktorým slovenský turf prišiel o množstvo prostriedkov a jeho vinou zotrváva vo sfére provinčnosti, kde diváci sedia na 40-ročných doskách a sponzori (ak sa nejakí zľutujú) sú spolu s politickými predstaviteľmi pozývaní do rovnako starej drevenej búdy... Treba sa trochu poobzerať, kam sa dostalo Maďarsko, alebo Česko, ktoré má veľmi podobné tradície i zázemie a začínalo na rovnakej štartovej čiare.

V posledných dňoch sa čoraz viac hovorí, že si politici brúsia zuby na predaj pozemkov dostihovej dráhy a ak k tomu dôjde, nebude to vina ich, ale Šurdova, pretože jednou z jeho najväčších chýb a omylov je lipnutie na Závodisku na adrese, na ktorej je dnes.
Závodisko prakticky uprostred mesta je v dnešnej dobe neudržateľná záležitosť, čo je vidieť i v zahraničí, kde výstavbe ustupuje jedno za druhým - z tých významných z posledných rokov Hollywood Park v USA, Gelsenkirchen a Brémy v Nemecku, aktuálne anglický Kempton, ohrozené sú francúzske závodiská Maisons-Laffitte a Saint-Cloud. Myslieť si, že práve v Bratislave sa závodisko v centre najväčšieho sídliska udrží a pomôže k tomu nejaký zákon o neprivatizácii, je veľmi naivné.

Keby Šurda pred takými 15 rokmi, v čase najväčšieho stavebného boomu pred hypotekárnou krízou, trochu pohol rozumom, alebo sa inšpiroval v Maďarsku, mohol petržalské pozemky závodiska predať on a postaviť modernú dostihovú dráhu svetovej úrovne niekde na predmestí a dnes mohlo byť závodisko v centre terajších nákupných a zábavných zón Bory, či Avion, čo by prinieslo oveľa viac možností na ekonomické využitie areálu.
Namiesto toho sa však pustil do stavby tribúny, ktorú nezvládol a výsledkom sú premrhané peniaze a oplotený kus chátrajúceho betónu, ale ak by sa aj tribúna dostavala, prakticky nič by sa nestalo. Závodisko sa ani po otočení prevádzky na ľavú ruku nijako zásadne nezmení, akokoľvek ho máme radi, je a bude to neregulérny kolotoč, nevhodný na testovanie výkonnosti, kde vždy bude víťaziť prispôsobivosť nad skutočnou dostihovou triedou, kde môžu najväčšie dostihy vyhrávať nemecké trojkové handicapové kone a grupové kone tam môžu utŕžiť potupné debakle.

Ďalšou Šurdovou chybou bolo, že po zmene režimu a po vzniku prvých stávkových kancelárií do vtedy vznikajúcich zákonov presadil, že súkromné stávkové kancelárie nesmú príjmať dostihové stávky, čím slovenský turf priamo i nepriamo pripravil o príjmy. Priamo tým, že na Závodisko neprišiel žiaden podiel z dostihových stávok, ani prostriedky z lotérií. Nepriamou škodou je, že sa stávkari nenaučili vsádzať na dostihy, zato však vsádzajú na všakovaké iné športy a súťaže, o ktorých nemajú ani páru.
Šurdova vtedajšia argumentácia spočívala v tvrdení, že by stávkové kancelárie manipulovali výsledky, čo len ilustruje jeho domnelú „odbornosť”... Stávkové kancelárie v žiadnom športovom odvetví nikde vo svete predsa výsledky nemanipulujú. Výsledky vždy manipulujú aktéri športových podujatí, alebo „stávkové mafie”, spojené s aktérmi a stávkové kancelárie sú tými, kto na to doplatí.

Dostihovej autorite pod vedením Mariána Šurdu sa aj vďaka ignorovaniu prípadov ako bola nedávna Cena Hamé, dlhodobo nedarilo udržať čistotu výsledkov, o čom svedčí i fakt, že slovenské dostihy boli nedávno po sérii podozrivých stávok a výsledkov vyradené z ponúk zahraničných stávkových kancelárií. Šurdovo pomýlené videnie turfového sveta naviac prinieslo vskutku kurióznu situáciu, ktorá vo svete nemá obdobu - stávková kancelária je vysielačkou spojená s Dostihovou komisiou, takže manipulátormi výsledkov môžu byť priamo organizátori dostihov a riadiace orgány, čo sa minimálne v jednom prípade aj stalo. Konkrétne 30. augusta 1998, keď všetky dostihy vyhrali vysoko vsádzaní favoriti a stávková kancelária po Cene Whisky nemala dostatok prostriedkov na vyplatenie výhier na víťazstvo Ghimamah, takže po vymyslenom križovaní bol výsledok zmenený a členov Dostihovej komisie musela pri odchode zo Závodiska pred rozzúrenými stávkarmi chrániť polícia...

Čo sa týka príjmov zo stávok, Šurdovou obrovskou a zásadnou chybou je nevyužitie potenciálu novej dráhy pri Šamoríne, ktorá bola otvorená v roku 2014 a za tri sezóny sa tam odbehlo len desať (!) dostihov. Šurda mal namiesto vyplákávania, že dostihy sú sezónna záležitosť a že na ne štát dáva málo peňazí, ihneď po otvorení šamorínskeho Polytracku napochodovať do PMU a pokúsiť sa využiť francúzsky stávkový fenomén, ako všetci rozumní dostihoví manažéri v Európe. V Šamoríne sa už tretiu zimu mohlo pravidelne behávať, šancu získať nejaké peniaze mimo hlavnej sezóny by iste privítali stajne z celého regiónu a proti príjmom z PMU by zrejme neprotestovali ani majitelia šamorínskeho areálu.
Len pre ilustráciu, 26. októbra 2016 v rakúskom Ebreichsdorfe dosiahla spoločnosť PMU na štyri dostihy stávkový obrat 586 000 € v takzvaných kamenných stávkových kanceláriách a 68 000 € na internete, t.j. 163 000 € na jeden dostih - bratislavský totalizátor má celoročný (!) stávkový obrat asi 110 000 € a stávková kancelária Závodiska so svojou „slávnou” kurzovou politikou len necelých 50 000 €...

Devastujúci vplyv na slovenské dostihové prostredie mali aj Šurdove ľudské vlastnosti, vďaka ktorým je asi najmenej populárnou postavou v stredoeurópskom turfe. Jeho povýšenecké a arogantné vystupovanie najmä voči majiteľom malých stajní mnohým dostihy znechutilo a radšej si našli iného koníčka, takže za posledných 10 rokov klesol počet aktívnych stajní o 33%, z 90 na 60.
Rozum zostáva stáť nad Šurdovou obľúbenou vetou, že ak má niekto len jedného koňa, tak to pre neho nie je žiaden majiteľ... To však platilo len pre Slovákov. Ak prišiel Nemec, stačilo mu mať čo i len pol koňa a už to bol pre Šurdu Pán majiteľ. Okolo Nemcov sa vždy točil s vtieravou starostlivosťou a poskytoval im vysoko nadštardandné podmienky, ako je odpustenie zápisného a preplácanie cestovných výdajov, na čo za posledných 20 rokov prehajdákal cca. 140 000 €, čo sú asi 4 milióny niekdajších slovenských korún...

Marián Šurda si počas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa Závodiska svojimi vlastnými článkami v tlačovinách Závodiska a prostredníctvom spriaznených novinárov v iných médiách, vybudoval auru spasiteľa slovenského turfu, ale v skutočnosti je jeho hrobárom, rovnako ako v Rakúsku jeho kamarát Herbert Ripel, ktorý bol s údajným obrovským mankom vyhodený z funkcie riaditeľa závodiska v Ebreichsdorfe, a ktorý mal počas svojho riaditeľovania pofidérnu firmu priamo na adrese Závodiska Bratislava...