Bratislavské závodiská v minulosti

V roku 2012 sme na stráne turf.sk v súvislosti so zánikom klusáckych dostihov na Slovensku uverejnili časť relácie Českej televízie Hledání ztraceného času z roku 2011, so zábermi bratislavskej klusáckej dráhy, nakrútenými v roku 1920. Na filme je v pozadí vidieť aj časť cvalového závodiska, sprievodný text Karla Čáslavského však obsahuje rad nepresností.

V komentári Karel Čáslavský uviedol nesprávnu informáciu, že mená jazdcov sa asi nedochovali. Mená jazdcov sú samozrejme známe a známe sú aj kompletné výsledky z roku 1920, ktoré nájdete v klusáckej databáze na stránke www.trotdb.info.
V tých dobách bolo zvykom, že kone cestovali vlakom a zostávali na mieste počas viacdenných mítingov, a potom sa spoločne presúvali na iné závodiská. V roku 1920 boli v Bratislave dva dvojtýždenné mítingy, jarný a jesenný. Na oba zavítal vo filme zmienený Baka, ktorý počas siedmich dní vyhral tri najbohatšie dostihy jarného mítingu, Cenu Vincennes (10 000 korún víťazovi), Bratislavskú cenu (6500 K) a Štátnu cenu (20 000 K), pričom porazeným koňom dával handicapový náskok 70-100 metrov. Jeho nemecký vodič írskeho pôvodu Charlie Mills (Wikipedia) bol so 16 víťazstvami jasne najlepším jazdcom jarného mítingu pred ďalšou legendou Ottom Dieffenbacherom (6 víť.). Obaja neskôr dokázali vyhrať Prix d'Amérique a obaja boli rakúskymi šampiónmi, pričom Dieffenbacher svoj tretí titul získal v roku 1960 ako 75-ročný (!)...
V októbri sa Baka predstavil v pokuse o rekord, zachytenom vo filme, a o štyri dni vyhral aj najbohatší dostih jesenného mítingu, Cenu Wig Waga (7000 K), pričom na 2300 metrov vyklusal rekordný čas 22.8. Charlie Mills bol so šiestimi víťazstvami druhým najlepším jazdcom mítingu, s deviatimi víťazstvami ho prekonal desaťnásobný rakúsky šampión George Wiltshire.

V komentári zaznel aj nepresný údaj o lokalizácii bývalého klusáckeho závodiska. Ako iste všetci turfmani vedia, alebo tušia, v Bratislave boli v čase vzniku filmu závodiská dve, okrem klusáckeho aj závodisko pre cvalové dostihy.

Cvalové dostihy sa v Bratislave behávajú od roku 1826. O prvých dostihoch z 9. apríla 1826 podrobne informovali noviny Pressburger Zeitung, podľa ktorých v príjemnom jarnom počasí na mestskú lúku naľavo od Trnavskej cesty, prišlo na vozoch, na koňoch aj peši, asi 5-6 tisíc divákov. Dostihy boli zorganizované narýchlo a nebol čas pripraviť viac, než bolo nevyhnutné. Dráha, vyznačená zástavami, bola oválneho tvaru a merala 1760 siah, teda asi dve anglické míle, cieľ bol pri pozorovateľni rozhodcov.
Na dráhe sa odohrali štyri dostihy, všetko matche. V prvom štartovali anglická kobyla Michaela Esterházyho a beluš zo žrebčína grófa Vitzaya, ktorý vybočil z dráhy a víťazstvo získala Esterházyho kobyla. V druhom dostihu bežali dva anglické kone, víťaz patril grófovi Carlovi Esterházymu, porazený nadporučíkovi kyrysníkov korunného princa Ferdinanda, grófovi Eduardovi Clamovi. V treťom dostihu zvíťazil kôň poručíka grófa Leopolda Kollowrata zo žrebčína kniežaťa Trauttmansdorffa, pred koňom kniežaťa Odescalchiho a štvrtý dostih vyhral žrebec legendárneho grófa Štefana Széchényiho pred koňom grófa Clama.

Miesto konania je vyznačené na mape z konca 18. storočia. Bol to viac ako stohektárový pozemok, ktorý na juhu ohraničovala Trnavská cesta, vedúca popri dnes už neexistujúcom Mlynskom ramene Dunaja, po ktorom sa zachovali niektoré miestopisné názvy, ako Mlynské Nivy, či Mlynské Luhy. Stavby popri severnej strane lúky sú na mape označené ako Ziegel Öfen (tehlové pece, tehelne), čo je predchodca dnešného názvu Tehelné pole.

Oblasť je dodnes známa pod názvom Pasienky. Podľa dobového popisu dráha merala dve míle, takže možno predpokladať, že viedla po obvode celej lúky, cez vtedy neexistujúce jazero Kuchajda a siahala až do miest dnešného futbalového štadióna Slovana.

Zobrazenie dostihov z mestskej lúky sa zachovalo prostredníctvom kresby a akvarelu Antala Józsefa Strohmayera. V pozadí je vidieť úpätie Malých Karpát a zástavky, vytyčujúce trať, z čoho možno usudzovať, že zobrazená scéne sa odohrala približne na mieste dnešnej Športovej haly Pasienky.

Antal József Strohmayer je aj autorom litografie, ktorá zachytáva dobeh prvého dostihu z 27. októbra 1839 v opačnom pohľade, od Malých Karpát smerom k Trnavskej ceste. Na obrázku je vidieť násypy, ktoré slúžili ako tribúny.
Výsledok je zaznamenaný podľa vtedajších zvyklostí, teda podľa mien majiteľov - vyhral knieža Alois Lichtenstein a jeho kobyla po Galopadeovi, pred grófom Michalom Esterházym a jeho kobylou po Carthagovi, tretí skončil gróf Štefan Széchényi a jeho kobyla po Galopadeovi, a štvrtý Jozef Hunyady a jeho žrebec po Galopadeovi.
V dobovej tlači sú aj detaily - dostih sa v skutočnosti odohral o deň neskôr, 28. októbra, a išlo o Sweep Stakes na 3/4 míle pre dvojročné kone, so zápisným a štartovným 50+25 dukátov. Víťazku odjazdil džokej Low, ktorý navážil 90 funtov, žrebce mali predpísaných 93 funtov, pričom nie je úplne jasné, o aké funty (libry) išlo, či o uhorské, viedenské, alebo v dostihovom prostredí používané anglické.

Vzostup dostihov a chovu pribrzdila v rokoch 1848 a 1849 Uhorská revolúcia. Vznik štandardných, moderných dostihov v Bratislave možno datovať rokom 1864, keď sa na jar v Petržalke odohralo niekoľko dostihových dní.
Na jeseň roku 1864 vznikol z iniciatívy Antona Esterházyho Pozsonyi lovaregylet (Prešporský jazdecký spolok). V roku 1865 bolo otvorené nové závodisko v Engerau (Petržalke) a už pri svojej premiére privítalo najvzácnejšiu návštevu vo svojej histórii.
30. apríla 1865 Bratislavu navštívil cisár František Jozef I., ktorého z portrétov z neskoršieho obdobia poznáme ako šedivého starčeka, ale v čase jeho návštevy dostihov v Bratislave to bol 35-ročný elegán (na obrázku), ktorý sa tešil neuveriteľnej popularite a úcte. Jeho osobnosť prilákala do Petržalky ohromnú návštevu - podľa viedenských novín Fremden-Blatt sa na závodisku zhromaždilo asi 50-tisíc ľudí a to mala Bratislava v tom čase len 45-tisíc obyvateľov...
Cisár v Bratislave finančne podporil Steeplechase, Cisársku cenu, ktorá bola svojho času spolu s Viedenskou steeplechase najvýznamnejším prekážkovým dostihom monarchie a prvý ročník pred jeho očami vyhral Mikuláš Esterházy v sedle svojho valacha Longrangea.
V roku 1868 sa v Bratislave odohral prvý ročník Trial Stakes, ktoré spolu s viedenskou Preis des Jockey Club a budapeštianskym St Leger tvorili rakúsko-uhorskú trojkorunu, i keď v tom čase sa tento pojem nepoužíval.

Na nasledujúcich obrázkoch sú vzácne bratislavské dostihové visačky z rokov 1873 a 1874, zo zbierok Maďarského národného múzea - Magyar Nemzeti Múzeum (www.mnm.hu).

Podoba druhého bratislavského závodiska je známa z čias nástupu fotografie z prelomu 19. a 20. storočia. Pohľadnica je z roku 1912. Tribúny na obrázku boli postavené v roku 1894, keď nahradili pôvodné z roku 1865.

Fotografie dostihovej spoločnosti a pohľady z tribúny by mohli byť z obdobia okolo roku 1900.

Na nasledujúcom obrázku je vidieť rovinovú a stíplovú dráhu, v pozadí je jeden z dvojice Tribúnnych skokov.

Pred štartom. Najlacnejšie miesta uprostred dráhy boli slušne zaplnené.

Ďalšie obrázky sú z roku 1923. Pohľad z tribúny ukazuje, že plocha pred tribúnami z bieleho štrku, alebo piesku, už zarastala trávou.

Tribúny boli orientované na západ, diváci sa teda popoludní pozerali proti slnku. Netypicky sklonené strechy slúžili ako šilt. Pri pozornom pohľade na film z úvodu článku sa v čase 1:00 a 3:12 dajú tribúny rozoznať.

Tretie bratislavské závodisko, klusácke, bolo vybudované medzi západným okrajom cvalovej dráhy a železnicou podľa návrhu známeho budovateľa klusáckych dráh, viedenského architekta Johanna Eustacchia. Nasledujúca séria fotografií je z roku 1903, pravdepodobne z otváracieho dostihového dňa.

Na prvej fotografii je vstupná brána a domček, pravdepodobne slúžiaci správe závodiska. Vpravo v pozadí je vidieť stajne.

Objekt stajní mal v roku 1903 tvar písmena L a 40 boxov. V nasledujúcom roku boli stajne dobudované do tvaru uzavretého dvora s celkovou kapacitu 80 boxov. Zaujímavým detailom sú zavesené plachty, ktoré sa zrejme používali na tienenie a mokré mohli slúžiť ako jednoduchá „klimatizácia”, ochladzujúca vzduch. Stajne boli ešte čisté, biele, zatiaľ čo vo filme z úvodu článku sú už na nich vidieť stopy intenzívneho používania.

Ďalšie obrázky zachytávajú studňu uprostred dvora a plnenie kropiacich vozov parným čerpadlom.

Pohľad do cieľovej roviny ilustruje veľký záujem divákov, stojacich pozdĺž dráhy až do oblúka. Cieľová rovina merala 260 metrov a oblúky boli výrazne klopené, čo v tej dobe bola novinka, vyvolávajúca údiv. Dobová tlač napísala: „Oblúky sú najväčším prekvapením nového závodiska. Architekt Eustacchio už vo Welse a v Merane dokázal, že také výrazné zvýšenie zodpovedá eliminácii odstredivej sily, napriek tomu je to pohľad taký neobvyklý, že človek chtiac-nechtiac pochybuje. Klusák Honfi, jeden z najhorších koní pre oblúky, aké sme mali, okamžite odstránil všetky pochybnosti. Hladkosť, s akou tento klusák prechádzal cez oblúky, bola taká ohromujúca, že tomu veríme. Prešporok bude jednou z najrýchlejších klusáckych dráh v Rakúsko-Uhorsku”.

Tribúna ako z marcipánu. Orientovaná bola smerom na východ, takže pôsobila vzdušnejším dojmom, než tribúna susedného cvalového závodiska. Vpravo za tribúnou je vidieť budovu totalizátora. Citát z dobovej tlače: „Všetky budovy majú vkusný moderný štýl, ktorý je ďaleko od všetkého preháňania secesie, a efektne zapadajú do nádhernej krajiny okolo závodiska.”.

Budova totalizátora nezaprie, že sa architekt Johann Eustacchio inšpiroval tradičnými dunajskými parníkmi.

Podoba klusáckeho závodiska za zachovala aj na pohľadniciach z rokov 1908, 1911 a 1913, na ktorých ešte nie sú stromy, viditeľné vo filme.

Prvé závodisko (Rennplatz), vrátane tribún, je zakreslené na mape z druhej polovice 19. storočia.

Obe závodiská sú dobre viditeľné na vzácnej leteckej snímke Bratislavy z roku 1905. Je vidieť vyústenie Mosta Františka Jozefa I., dnešného Starého mosta, do Auparku, dnešného sadu Janka Kráľa. Pri ňom je vidieť prvý bratislavský futbalový štadión klubu Pozsonyi Torna Egyesület s prvou atletickou dráhou na Slovensku, ktorý bol postavený v roku 1880 a vydržal 132 rokov, v roku 2012 však podľahol chamtivosti takzvaných „developerov”.
Dobre je vidieť líniu železničnej trate z mosta smerom do Rakúska, pri severnom oblúku klusáckeho závodiska je vidieť už dokončený stajňový dvor.
Pri lese na východnej strane cvalového závodiska žiari biela plocha pred tribúnami, na dráhe sa dajú rozoznať bariéry a skoky. Svetlé pruhy medzi cvalovou a klusáckou dráhou sú polia, cez ktoré viedla trať steeplechase smerom do prieseku v lužnom lese pri Engerauer Arm, dnešnom Chorvátskom ramene, ktoré je vidieť ako tmavý pruh v lese.

V širšom pohľade je vidieť hrad, prístav, na petržalskej strane Dunaja polia pri dedine Engerau, východne od závodísk malú osadu Ovsište a juhovýchodne poľovnícky revír Starý háj, kde sa nachádza dnešné závodisko.

O sto rokov neskôr je takmer celá plocha zastavaná, je však vidieť pozmenené Chorvátske rameno i železnicu, ktorá odbočila smerom k Prístavnému mostu, takže sa dá presne určiť umiestnenie oboch bývalých závodísk. Klusácke závodisko sa nenachádzalo na dnešnom Mánesovom námestí, ako zaznelo vo filme, ale západnejšie a dá sa ohraničiť ulicami Wolkrovou, Macharovou a časťou Černyševského. Mánesovo námestie je takmer uprostred bývalého cvalového závodiska, ktorého obvod ohraničujú Černyševského, Muchovo námestie a Jungmanova.

Keď niekedy pôjdete po Jantárovej ceste okolo najhnusnejšieho bratislavského paneláka smerom k Námestiu hraničiarov a k dnešnému Závodisku spomeňte si, že v rokoch 1877-79 tu trikrát zvíťazila legendárna Kincsem.

27. apríla 1877 tu Kincsem víťazstvom v Trial Stakes na 1800 metrov zahájila trojročnú sezónu, počas ktorej vyhrala Trial Stakes, Nemzeti Díj, Hazafi Díj, Preis des Jockey-Club, St Leger a Kanczadíj.
4. mája 1878 Kincsem v Bratislave vyhrala match na 2400 metrov proti Prince Giles the Firstovi, ktorého majiteľom a chovateľom bol Hugo Henckel, majiteľ zámku a žrebčína v neďalekých Rusovciach. Prince Giles s Kincsem desaťkrát prehral a ich najslávnejší súboj sa odohral v Grosser Preis von Baden 1878, kde bol vyhlásený súčasný dobeh, podľa vtedajších pravidiel sa však dostih opakoval a do listín víťazov sa zapísala len Kincsem.
28. apríla 1879 Kincsem v Bratislave zahájila svoju poslednú dostihovú sezónu, keď v Staatspreis na 2400 metrov porazila najlepšieho odchovanca tomášikovského žrebčína Michala Esterházyho Tallósa (Tomášikovo = Tallós), ktorý bol štvrtý v 2000 Guineas v Newmarkete, druhý v rakúskom (za Kincsem) aj v nemeckom Derby a v roku 1880 vyhral Grosser Preis von Baden.
V roku 1880 sa v Bratilslave uzavrela dostihová kariéra Kincsem - 2. mája tu mala v Allamdij na 2400 metrov vstúpiť do svojej piatej dostihovej sezóny, ale napokon bola škrtnutá, pretože krátko pred dostihom utrpela zranenie, údajne od kopnutia od iného koňa, a viac sa na dostihovej dráhe neobjavila.

V súvislosti s Kincsem treba poznamenať, že je hanbou bratislavského Závodiska, že pri pomenúvaní dostihov dostávajú prednosť lokálne hviezdy a pseudohviezdy z posledných rokov a najslávnejší kôň, aký tu kedy behal, nemá v Bratislave dôstojnú pripomienku...