| |||||||||||||||
  | |||||||||||||||
|
Zabudnuté mená: Gustav Springer, Dealer a Chilperic V období pred Prvou svetovou vojnou, v zlatej ére rakúsko-uhorského turfu, vyhrali rakúsko-uhorskí odchovanci okrem iného aj 18 ročníkov nemeckého Derby, z toho šesť víťazov bolo odchovaných na území Slovenska, kde bolo v tom čase asi 50 žrebčínov, z toho 30 v Podunajskej nížine medzi Stupavou a Štúrovom. Dnes sú z tých čias známe najmä žrebčíny Tallós (Tomášikovo), Oroszvár (Rusovce), Gomba (Hubice), Urmín (Mojmírovce), ale najvýznamnejší bol žrebčín v Bučanoch a v Hornom Jatove, kde troch víťazov Deutsches Derby odchoval bankár, veľkostatkár a priemyselník, barón Gustáv von Springer (1842-1920).
Springer neskôr svoju stajňu presťahoval do maďarského mesta Tata, ktoré dnes nemá s dostihmi nič spoločného, ale vtedy sa mu hovorilo uhorský Newmarket. V Tate Mikuláš Esterházy vybudoval žrebčín, závodisko a tréningové stajne, kde pôsobilo niekoľko významných anglických trénerov, medzi nimi aj Thomas Osborne, ktorý počas pôsobenia v Lysej nad Labem trikrát vyhral Preis des Jockey-Club, teda rakúske Derby. V Tate Osborne pripravil pre Springerovho blízkeho priateľa Aristida Baltazziho víťaza Derby Taurusa a Derby víťazstva sa u neho dočkal aj Springer. Získal mu ho v Kisbéri narodený Vinea, ktorý v roku 1884 vyhral nielen Preis des Jockey-Club, ale aj Deutsches St. Leger a Hertefeld-Rennen, a v tom pamätnom roku vznikol aj Springerov prvý žrebčín v Bučanoch pri Trnave. Springer žrebčín vytvoril zo statku, kúpeného od vnuka Mórica Beňovského, grófa Rudolfa Ocskaya, ktorý neskôr kvôli nevydarenej investícii do ťažby mramoru a prílišnému hýreniu skrachoval. Bola nariadená súdna dražba jeho zostávajúceho majetku, ktorý takisto kúpil Springer a o jeho charaktere vypovedá novinový článok z neskoršieho obdobia.
V tejto súvislosti stojí za zmienku, že vnuk Rudolfa Ocskaya, Ladislav Ocskay, v Budapešti počas II. svetovej vojny zachránil pred smrťou 2500 Židov. Springer svoj chov neskôr rozšíril o Esterházyovský žrebčín v neďalekom Hornom Jatove a odchoval mnoho vynikajúcich koní, medzi nimi aj víťazov Deutsches Derby Galifarda a Bono Moda, ku ktorým sa v tomto seriáli ešte vrátime. Na jeseň roku 1907 kúpil na aukcii v Newmarkete tri žrebné kobyly. Polosestra víťaza Champagne Stakes Mark For'Arda Chilmark ho stála 1100 guineí, čo je ekvivalent dnešných cca 160 000 €, za Lady Ogle zaplatil 830 guineí (cca 120 000 €) a za Dear Lady, ktorej matka Floridiana bola pravou sestrou víťaza 2000 Guineas Bona Vistu, päťnásobného rakúsko-uhorského šampióna plemenníkov, dal 460 guineí (cca 67 000 €).
Lady Ogle vtedy zostala v Anglicku na ďalšie pripustenie a neskôr dala Springerovi kobylu Lágyad (Bon Marché), s ktorou sa v roku 1913 prerátal. Už 1. mája ju poslal debutovať do predajného dostihu dvojročiakov, ktorý vyhrala a za 5000 korún zmenila stajňu - sezónu skončila s bilanciou 17 štartov, 10 víťazstiev a ziskom 50 tisíc korún (cca 280 000 €).
Dear Lady a Chilmark sa v roku 1908 narodili žrebce, ktoré dostali mená DEALER (Saintry - Dear Lady) a CHILPERIC (Gallinule - Chilmark), a neskôr spolu s ďalšími šestnástimi juniormi odišli k Springerovmu private trénerovi Georgeovi Hyamsovi do Alagu.
Do sezóny 1911 vstúpil Chilperic víťazstvom v aprílovom viedenskom dostihu nezvíťazivších na 1100 metrov, o necelý týždeň vyhral Aspirant Rennen na 2000 metrov a potom v Budapešti Népligeti-díj na 2000 metrov. Dealer nedokázal tréningové výkony preniesť na dráhu a mal na konte len dve tretie miesta z troch štartov v dostihoch nezvíťazivších na 1600 metrov. So Springerovými šancami v Derby to nevyzeralo nijako ružovo a jeho kone ani nefigurovali v stávkovej ponuke, ale v posledných týždňoch pred Derby sa situácia dramaticky zmenila.
V Preis des Jockey-Club 1911 boli dotované prvé tri priečky, na víťaza čakalo 100 000 korún, čo je podľa kúpnej sily ekvivalent dnešných asi 575 000 €, za druhé a tretie miesto bolo 10 000 a 4000 korún. Pred dostihom podľa dobovej tlače najlepšie vyzerali White Clover, Beg Pardon a Springerova dvojica. Hochstadl sa potil, ale bol v plnej kondícii, zle vyzerala Éva, ktorá bola po chorobe v stave, ktorý neveštil nič dobrého. Autorovi komentára sa nepáčili nemecké kone, Golf II bol podľa neho pekný, silný žrebec, ktorý však mal na sebe príliš veľa prebytočného mäsa a ešte nebol hotový, Gargantua II nemal krásu ani triedu. Za pozornosť stojí obrázok zo slávnostnej prehliadky, ktorú kone absolvovali bez vodičov.
V Derby sa zrodil dramatický dobeh a keď sa v cieli vpredu objavili čierne farby baróna Springera, mnohí priaznivci mohutne vsádzaného Chilperica jasali, ale prečasne. Kone v tej dobe ešte nenosili štartové čísla, takže mnohí víťaza identifikovali nesprávne - 27-ročné čakanie Gustava Springera na druhé víťazstvo v Preis des Jockey-Club ukončil nezvíťazivší outsider Dealer so stajňovou dvojkou, len 18-ročným Sidom Fergusonom.
Tlač označila Dealera za náhodného víťaza „Derby der Maroden” alebo „Hustenderby”, história sa však nepýta, či bol v danom momente najšťastnejší alebo najzdravší, do histórie vstúpil ako víťaz Preis des Jockey-Club. Potvrdila sa ale predpoveď, že v budúcnosti bude mať problém vyhrať aspoň predajný dostih - po Derby bežal ešte štyrikrát a získal len jedno štvrté miesto, a po sezóne odišiel do polokrvného chovu žrebčína Piber so ziskom 103 200 K (cca 590 000 €), z čoho sto tisíc získal v Derby.
Potvrdila sa aj ďalšia predpoveď viedenskej tlače, že rakúsko-uhorský klasický ročník je lepší než nemecký a že by Deutsches Derby mal vyhrať rakúsko-uhorský kôň, konkrétne Chilperic.
Chilperic po Deutsches Derby dobehol v budapeštianskom St Leger až šiesty a krátko potom vyhral rovnako dlhú Lovaregyleti díj. V tréningu zostal ešte dva roky, ale formu ukázal len v sezóne 1912, keď vyhral Batthyány-Hunyady Díj pred Évou a získal štyri druhé miesta, okrem iného vo Fenek-Rennen za Mirageom a v Amaranthus-Rennen za víťazom Grosser Preis von Baden Ksiaze Panom. Celkovo vybehal 200 190 korún (cca 1.13 milióna €) a nasledoval Dealera do radov plemenníkov v majetku C. a K. Ministerstva poľnohospodárstva.
Chilperic začal pripúšťať vo Wieselburgu, jeho chovnú kariéru však ovplyvnila Prvá svetová vojna, napríklad v roku 1916 pripustil len štyri plnokrvné kobyly, z toho tri v majetku Ministerstva poľnohospodárstva a jednu Ministerstva obrany. V rokoch 1917 a 1918 získali jeho prví dvaja potomkovia niekoľko víťazstiev a na konci roka 1918 ho získal chorvátsky gróf Orssich. Na Balkáne dal Chilperic víťazku rumunských Oaks Sfarleazu, vo vzdialenejších generáciách ho nájdeme u víťaza juhoslávskeho Derby Romula, ale aj u nemeckého Pompeusa, štvrtého z Gr.3 Fürstenberg-Rennen 2006.
Na konci prvej dekády dvadsiateho storočia Gustav Springer zmenil importnú stratégiu, rozhodol sa nedovážať žrebné kobyly, ako bolo v Rakúsko-Uhorsku dlhé roky zvykom, ale kupovať ročky, nechať ich v britskom tréningu a do chovu priviezť len tie najúspešnejšie kone, k realizácii jeho zámeru už ale neprišlo.
28. júla 1914 Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku a lokálny konflikt sa veľmi rýchlo rozrástol do svetovej vojny. Rakúsko-Uhorsko a Spojené kráľovstvo sa ocitli vo vojnovom stave a zo športových súperov sa razom stali vojnoví nepriatelia. Takmer všetci anglicky hovoriaci džokeji a tréneri odišli domov a opačným smerom sa okrem iných presunul víťaz Grand National Karel Kinský.
Kone rakúsko-uhorských majiteľov boli skonfiškované britskou vládou, niektoré z nich prepadli v prospech štátu, ako Adular, ktorý bol poslaný do žrebčína. Mnohé kone boli predané na dražbách, často za cenu mäsa, napríklad dva Springerove ročky boli predané za 9 a 12 guineí, polobrat Chilperica za 50 guineí a dvojročná dcéra Alope bola za 115 guineí predaná do južnej Ameriky.
Springerovo dostihové impérium sa za štyri desaťročia od jeho vstupu do turfu rozrástlo do mamutích rozmerov - len v Rakúsko-Uhorsku mal v tréningu 80 koní a v žrebčínoch 90 chovných kobýl. Bol jedným z najväčších majiteľov plnokrvníkov na svete, ale po vypuknutí vojny pochopil, že živiť tak obrovské stádo bude v neistých, krízových časoch veľmi ťažké a začal kone rozpredávať. Od zadĺženého Sándora Jarossa, neskôr zakladateľa žrebčína Dióspuszta, kúpil žrebčín Lesvár a po vojne tam mal už len 17 chovných kobýl.
Gustáv Springer po celý život považoval za najbezpečnejšiu investíciu kúpu pôdy a vždy hovorieval, že pozemky nikam neodídu, ale mýlil sa. Jeho impérium bolo v roku 1922 vyvlastnené, toho sa už ale nedožil, pretože v roku 1920 zomrel vo veku nedožitých 78 rokov.
Dedičkou zvyšku Springerovho majetku bolo jeho jediné dieťa, dcéra Marie Cäcilie (1886-1978), zvaná Mitzi.
Relatívny kľud medzivojnového obdobia netrval dlho. V roku 1938 sa odohral Anschluss, pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši a sídlo Springerovcov vo viedenskej štvrti Meidling skonfiškovalo Gestapo. Dcéra Miczi Springerovej s manželom ušla do Maďarska, ale aj tam začali platiť protižidovské zákony. Bezpečne už nebolo ani v Paríži a rodina ešte pred začiatkom II. svetovej vojny odišla do Portugalska a odtiaľ do Kanady.
Koniec vojny a oslobodenie Maďarska Červenou armádou priniesli springerovskému chovu definitívny koniec. Akýsi dôstojník sa pred svojimi vojakmi chcel previezť v sedle slávneho Trissotina, ale žrebec ho zhodil a ponížený Rus ho zastrelil. Neskôr Rusi zničili a vypálili celý žrebčín Lésvár, springerovská vila vo Viedni bola vyplienená a vážne poškodená.
Posledným dedičom springerovského majetku je Nathaniel Rothschild, ktorý sa rozhodol rodinné sídlo Palais abbatial de Royaumont prebudovať na kongresové centrum a pri tej príležitosti v roku 2011 predal na aukcii spoločnosti Christie's kompletné zariadenie zámku. Na verejnosti sa vtedy objavila springerovská zbierka obrazov s dostihovou tematikou a medzi vydraženými dielami boli aj portréty víťaziek Preis des Jockey-Club Palmyry a Preis der Diana Illony od Willhelma Richtera, dva obrazy Try Wella od Ignáca Konráda a fantastický portrét Dealera (pozri vyššie) od najuznávanejšieho maliara koní z prelomu 19. a 20. storočia Emila Adama. Obraz Dealera dosiahol cenu 18 750 €, o viac než 4000 € vyššiu, než známy Adamov obraz Kincsem o dva roky neskôr. Na záver ságy o rodine Gustava Springera sa vynára otázka, čo by bolo, keby v Sarajeve nepadli tie osudné výstrely? Akou cestou by sa uberal rakúsko-uhorský turf? Stále by bol na úrovni Nemecka a Francúzska? Chodili by sme na exkurzie do anglických, írskych a francúzskych žrebčínov, alebo by cudzinci jazdili na Slovensko, do Čiech, Rakúska, Maďarska, obdivovať žrebčíny Springerovcov, Dreherovcov, Festeticsovcov, Esterházyovcov, Henckelovcov, Baltazziovcov a iných rodín? Vznikol by najvýznamnejší európsky dostih v Paríži, alebo vo Freudenau či v Budapešti? Otázky, na ktoré nie je odpoveď... | |||||||||||||||
| |||||||||||||||
Gustáv Springer vstúpil do turfu na jar roku 1871, keď na dražbe v Káposztásmegyeri kúpil tri kone, medzi nimi aj trojročnú Sweet Katie, ktorá 29. apríla 1871 v Álam-díj na 2400 metrov v Bratislave dobehla v poli šiestich štartujúcich druhá a na druhý deň mu získala prvé víťazstvo, keď v Álam-díj na 1600 metrov porazila víťaza Trial Stakes Aeneasa.
Medzi jeho prvými nákupmi bola Alope (Gallinule), ktorá v tom istom roku, keď Dealer a Chilperic získali pamätné Derby double, v Anglicku ako dvojročná vyhrala štyri dostihy a v roku 1912 získala niekoľko cenných umiestnení, vrátane druhého miesta v 1000 Guineas.
Po vojne dostal turf niekoľko veľkých rán a prvou bol rozpad Rakúsko-Uhorska. Z obrovského dostihového trhu vzniklo niekoľko regionálnych, na ktorých sa dodnes hrá na vlastnom piesočku, chýba konkurencia a najmä finacovanie, a tým pádom aj motivácia na zlepšovanie kvality.
