Zabudnuté mená: Gustav Springer, Dealer a Chilperic

Zlatými časmi rakúsko-uhorského turfu bolo obdobie po ukľudnení politickej situácie po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, až do začiatku Prvej svetovej vojny v roku 1914.
Dostihové dianie v tom čase získalo pevné pravidlá a štandardnú podobu, v akej ho poznáme dodnes. Kvalita dostihových koní rýchlo stúpla na takú úroveň, že na prelome 19. a 20. storočia bolo Rakúsko-Uhorsko dostihovou veľmocou ako Francúzsko a Nemecko. Behalo sa o veľké peniaze, v dostihoch a v chove plnokrvníka nachádzali záľubu členovia aristokracie, ale bolo aj veľa malých stajní, pretože vlastníctvo koňa a návšteva dostihov boli súčasťou spoločenského života bohatších rodín. Veľkí majitelia investovali do dovozu kvalitných a drahých plnokrvníkov z Británie, ale angažovali aj množstvo anglických a amerických trénerov, džokejov a dokonca aj pracovných jazdcov. Napríklad v roku 1901 zamestnal Andor von Péchy amerického džokeja Freda Tarala s ročným základným platom 50 000 korún, čo je ekvivalent asi 366 000 € v roku 2020. Ročný plat lekára bol v tej dobe asi 2000 korún, teda asi 14 600 €...

Fred Taral sa v roku 1901 stal rakúsko-uhorským šampiónom džokejov a keď na zimnú prestávku odišiel do Ameriky, poskytol novinám New-York Journal rozhovor, v ktorom povedal, že nikdy nezažil lepšie časy, že na rakúskych dráhach idú veci správnym smerom a sú tam trénované pravé dostihové kone. Nepovedal to len tak hocikto, Taral prišiel do Európy ako najlepšie platený americký džokej, víťaz 1437 dostihov, šampión džokejov z roku 1894 s rekordným ziskom 255 000 $ a prvý víťaz americkej Trojkoruny, ktorú tvorili tri najväčšie americké dostihy, Suburban Handicap, Metropolitan Handicap a Brooklyn Handicap. Okrem toho vyhral Travers Stakes, Withers Stakes, Champagne Stakes, ale aj Kentucky Derby, Belmont Stakes a Preakness Stakes, ktoré vtedy nemali význam ako dnes a pojmom Trojkoruna sa označujú až od roku 1930.

V zlatej ére kone, odchované v Rakúsko-Uhorsku, vyhrali okrem iného aj 18 ročníkov nemeckého Derby, z toho šesť víťazov bolo odchovaných na území Slovenska, kde bolo v tom čase asi 50 žrebčínov, z toho 30 v Podunajskej nížine medzi Stupavou a Štúrovom. Dnes sú z tých čias známe najmä žrebčíny Tallós (Tomášikovo), Oroszvár (Rusovce), Gomba (Hubice), Urmín (Mojmírovce), ale najvýznamnejší bol žrebčín v Bučanoch a v Hornom Jatove, kde troch víťazov Deutsches Derby odchoval bankár, veľkostatkár a priemyselník, barón Gustáv von Springer (1842-1920).

Gustáv Springer vstúpil do turfu na jar v roku 1871, keď na dražbe v Káposztásmegyeri kúpil tri kone, medzi nimi aj trojročnú Sweet Katie, ktorá 29. apríla 1871 v Álam-díj na 2400 metrov v Bratislave dobehla v poli šiestich štartujúcich druhá a na druhý deň mu získala prvé víťazstvo, keď v Álam-díj na 1600 metrov porazila víťaza Trial Stakes Aeneasa.
Springerov prvý nákup celkovo nebol príliš úspešný, to ho však neodradilo. V investovaní pokračoval a svoju malú dostihovú stajňu umiestnil do moravskej obce Police u Jemnice, kde pre neho trénovali Edwin Bryant a neskôr Richard Waugh. Bryant trénoval aj v žrebčíne Kisbér narodenú Palmyru, ktorá v roku 1875 priniesla 33-ročnému Springerovi prvý veľký úspech - stala sa prvým rakúsko-uhorským víťazom nemeckého Derby, ktoré sa vtedy behávalo pod názvom Norddeutsches Derby.

Springer neskôr svoju stajňu presťahoval do maďarského mesta Tata, ktoré dnes nemá s dostihmi nič spoločného, ale vtedy sa mu hovorilo uhorský Newmarket. V Tate Mikuláš Esterházyho vybudoval žrebčín, závodisko a tréningové stajne, kde pôsobilo niekoľko významných anglických trénerov, medzi nimi aj Thomas Osborne, ktorý počas pôsobenia v Lysej nad Labem trikrát vyhral Preis des Jockey-Club, teda rakúske Derby. V Tate Osborne pripravil pre Springerovho blízkeho priateľa Aristida Baltazziho víťaza Derby Taurusa a Derby víťazstva sa u neho dočkal aj Springer. Získal mu ho v Kisbéri narodený Vinea, ktorý v roku 1884 vyhral nielen Preis des Jockey-Club, ale aj Deutsches St. Leger a Hertefeld-Rennen, a v tom pamätnom roku vznikol aj Springerov prvý žrebčín v Bučanoch pri Trnave.

Springer žrebčín vytvoril zo statku, kúpeného od vnuka Mórica Beňovského, grófa Rudolfa Ocskaya, ktorý neskôr kvôli nevydarenej investícii do ťažby mramoru a prílišnému hýreniu skrachoval. Bola nariadená súdna dražba jeho zostávajúceho majetku, ktorý takisto kúpil Springer a o jeho charaktere vypovedá novinový článok z neskoršieho obdobia.

V tejto súvislosti stojí za zmienku, že vnuk Rudolfa Ocskaya, Ladislav Ocskay, v Budapešti počas II. svetovej vojny zachránil pred smrťou 2500 Židov.

Springer svoj chov neskôr rozšíril o Esterházyovský žrebčín v neďalekom Hornom Jatove a odchoval mnoho vynikajúcich koní, medzi nimi aj víťazov Deutsches Derby Galifarda a Bono Moda, ku ktorým sa v tomto seriáli ešte vrátime.

Na jeseň roku 1907 kúpil na aukcii v Newmarkete tri žrebné kobyly. Polosestra víťaza Champagne Stakes Mark For'Arda Chilmark ho stála 1100 guineí, čo je ekvivalent dnešných cca 160 000 €, za Lady Ogle zaplatil 830 guineí (cca 120 000 €) a za Dear Lady, ktorej matka Floridiana bola pravou sestrou víťaza 2000 Guineas Bona Vistu, päťnásobného rakúsko-uhorského šampióna plemenníkov, dal 460 guineí (cca 67 000 €).


Gustav Springer na aukcii v Newmarkete

Lady Ogle vtedy zostala v Anglicku na ďalšie pripustenie a neskôr dala Springerovi kobylu Lágyad (Bon Marché), s ktorou sa v roku 1913 prerátal. Už 1. mája ju poslal debutovať do predajného dostihu dvojročiakov, ktorý vyhrala a za 5000 korún zmenila stajňu - sezónu skončila s bilanciou 17 štartov, 10 víťazstiev a zisk 50 tisíc korún (cca 280 000 €).

Dear Lady a Chilmark sa v roku 1908 narodili žrebce, ktoré dostali mená DEALER (Saintry - Dear Lady) a CHILPERIC (Gallinule - Chilmark), a neskôr spolu s ďalšími šestnástimi juniormi odišli k Springerovmu private trénerovi Georgeovi Hyamsovi do Alagu.
Dvojroční Chilperic a Dealer v roku 1910 neoslnili. Chilperic sa v jedinom štarte neumiestnil a Dealer skončil dvakrát tretí, vrátane Szt. László-díj. Na jeseň sa tréner Hyams vrátil do Anglicka a Springer svoju stajňu presťahoval na Moravské pole (Marchfeld), do dedinky Oberweiden, ležiacej na rakúskej strane Moravy oproti Vysokej pri Morave. K dispozícii mal špičkový tím, trénera Herberta Reevesa, jeho zástupcu Freda Buttersa a priekopníkov takzvaného amerického sedu, austrálskych džokejov Bernarda Carslakea a Sida Fergusona.

Do sezóny 1911 vstúpil Chilperic víťazstvom v aprílovom viedenskom dostihu nezvíťazivších na 1100 metrov, o necelý týždeň vyhral Aspirant Rennen na 2000 metrov a potom v Budapešti Népligeti-díj na 2000 metrov. Dealer nedokázal tréningové výkony preniesť na dráhu a mal na konte len dve tretie miesta z troch štartov v dostihoch nezvíťazivších na 1600 metrov. So Springerovými šancami v Derby to nevyzeralo nijako ružovo, jeho kone ani nefigurovali v stávkovej ponuke, ale v posledných týždňoch pred Derby sa situácia dramaticky zmenila.
Freudenau zachvátila epidémia kašľa a škrtnutých muselo byť niekoľko šancových koní, medzi nimi aj víťaz Trial Stakes a Alagi Díj Mirage. Netrpezlivo sa čakalo na denné správy, kto sa ako popasoval s chorobou a kto čo stihol odpracovať, a na poslednú chvíľu začali prúdiť stávky na Chilperica, ktorý štyri-päť dní pred Derby vyzdravel. Dva dni pred Derby už bol 8/1 a napokon odštartoval s kurzom 4,5/1 ako tretí favorit.

V Preis des Jockey-Club 1911 boli dotované prvé tri priečky, na víťaza čakalo 100 000 korún, čo je podľa kúpnej sily ekvivalent dnešných asi 575 000 €, za druhé a tretie miesto bolo 10 000 a 4000 korún. Pred dostihom podľa dobovej tlače najlepšie vyzerali White Clover, Beg Pardon a Springerova dvojica. Hochstadl sa potil, ale bol v plnej kondícii, zle vyzerala Éva, ktorá bola po chorobe v stave, ktorý neveštil nič dobrého. Autorovi komentára sa nepáčili nemecké kone, Golf II bol podľa neho pekný, silný žrebec, ktorý však mal na sebe príliš veľa prebytočného mäsa a ešte nebol hotový, Gargantua II nemal krásu ani triedu. Za pozornosť stojí obrázok zo slávnostnej prehliadky, ktorú kone absolvovali bez vodičov.


Prehliadka pred štartom: vpredu Gulf II, za ním Jávor, Chilperic, v svetlom drese Hochstadl, Dealer

V Derby sa zrodil dramatický dobeh a keď sa v cieli vpredu objavili čierne farby baróna Springera, niektorí priaznivci mohutne vsádzaného Chilperica jasali, ale prečasne. Kone v tej dobe ešte nenosili štartové čísla, takže mnohí víťaza identifikovali nesprávne - 27-ročné čakanie Gustava Springera na druhé víťazstvo v Preis des Jockey-Club ukončil nezvíťazivší outsider Dealer so stajňovou dvojkou, len 18-ročným Sidom Fergusonom.
Druhú priečku obsadil Hochstadl pred White Clover a Chilpericom, ktorý by podľa pozorovateľov zvíťazil, ale pri kolízii s outsiderom Dinna Forgiveom vypadol z tempa a už to nestihol. Až desiata skončila spolufavoritka, víťazka Kanczadíj Éva, ktorú Ferguson odmietol a dal prednosť Dealerovi, a do jej sedla bol angažovaný slávny americký černošský džokej, dvojnásobný víťaz Kentucky Derby Jimmy Winkfield.


Dealer víťazí v Preis des Jockey-Club


Víťaz Preis des Jockey-Club Dealer


Víťaz Preis des Jockey-Club Dealer s majiteľom


Emil Adam - „Dealer with Ferguson up” (Plné rozlíšenie)

Tlač označila Dealera za náhodného víťaza „Derby der Maroden” alebo „Hustenderby”, história sa však nepýta, či bol v danom momente najšťastnejší alebo najzdravší, do histórie vstúpil ako víťaz Preis des Jockey-Club. Potvrdila sa ale predpoveď, že v budúcnosti bude mať problém vyhrať aspoň predajný dostih - po Derby bežal ešte štyrikrát a získal len jedno štvrté miesto, a po sezóne odišiel do polokrvného chovu žrebčína Piber so ziskom 103 200 K (cca 590 000 €), z čoho sto tisíc získal v Derby.

Potvrdila sa aj ďalšia predpoveď viedenskej tlače, že rakúsko-uhorský klasický ročník je lepší než nemecký a že by Deutsches Derby mal vyhrať rakúsko-uhorský kôň, konkrétne Chilperic.
V Deutsches Derby sa predstavili Dealer aj Chilperic, ale víťaz Preis des Jockey-Club skončil medzi porazenými, zatiaľ čo Chilperic potvrdil úlohu favorita a pod „Browniem” Carslakeom vyhral o pol dĺžky pred víťazom Herzog von Ratibor Rennen Monostatosom s Jimmym Winkfieldom. Tretí dobehol Saint Cloud, štvrtý víťaz Union-Rennen Mondstein a piaty Mirage, chorobou vyradený z rakúskeho Derby.


Emil Adam - „Deutsches Derby 1911”


Rakúsko-uhorskí favoriti na prehliadke pred Deutsches Derby - Chilperic, Dealer, Mirage


Víťaz Deutsches Derby Chilperic


Odpoveď Gustava Springera v ankete, kto je najlepší trojročiak roka 1911: Natürlich - Chilperic!

Chilperic po Deutsches Derby dobehol v budapeštianskom St Leger až šiesty a krátko potom vyhral rovnako dlhú Lovaregyleti díj. V tréningu zostal ešte dva roky, ale formu ukázal len v sezóne 1912, keď vyhral Batthyány-Hunyady Díj pred Évou a získal štyri druhé miesta, okrem iného vo Fenek-Rennen za Mirageom a v Amaranthus-Rennen za víťazom Grosser Preis von Baden Ksiaze Panom. Celkovo vybehal 200 190 korún (cca 1.13 milióna €) a nasledoval Dealera do radov plemenníkov v majetku C. a K. Ministerstva poľnohospodárstva.

Chilperic začal pripúšťať vo Wieselburgu, jeho chovnú kariéru však ovplyvnila Prvá svetová vojna, napríklad v roku 1916 pripustil len štyri plnokrvné kobyly, z toho tri v majetku Ministerstva poľnohospodárstva a jednu Ministerstva obrany. V rokoch 1917 a 1918 získali jeho prví dvaja potomkovia niekoľko víťazstiev a na konci roka 1918 ho získal chorvátsky gróf Orssich. Na Balkáne dal Chilperic víťazku rumunských Oaks Sfarleazu, vo vzdialenejších generáciách ho nájdeme u víťaza juhoslávskeho Derby Romula, ale aj u nemeckého Pompeusa, štvrtého z Gr.3 Fürstenberg-Rennen 2006.

Na konci prvej dekády dvadsiateho storočia Gustav Springer zmenil importnú stratégiu, rozhodol sa nedovážať žrebné kobyly, ako bolo v Rakúsko-Uhorsku dlhé roky zvykom, ale kupovať ročky, nechať ich v britskom tréningu a do chovu priviezť len tie najúspešnejšie kone, k realizácii jeho zámeru už ale neprišlo.
Medzi jeho prvými nákupmi bola Alope (Gallinule), ktorá v tom istom roku, keď Dealer a Chilperic získali pamätné Derby double, v Anglicku ako dvojročná vyhrala štyri dostihy a v roku 1912 získala niekoľko cenných umiestnení, vrátane druhého miesta v 1000 Guineas.
Pred sezónou 1914 poslal Springer do tréningu k niekdajšiemu rakúsko-uhorskému šampiónovi džokejov Josephovi Buttersovi do Newmarketu trojicu koní z rakúsko-uhorskej širšej špičky, Adulara, Aidesa a Aparta, a trojročného Bolonda. Ešte pred začiatkom sezóny si Apart v tréningu zlomil nohu, Bolond sa nepresadil, ale Adular a Aides mu priniesli úspechy.
Adular v Rakúsko-Uhorsku ako dvoj a trojročný vyhral päť z pätnástich štartov a v roku 1914 zahájil britskú kariéru štyrmi víťazstvami. Na Craven mítingu vyhral Flying Handicap, pri 2000 Guineas vyhral Heath High-Weight Handicap, potom v Kemptone vysoko cenený Steward Handicap a víťaznú sériu zavŕšil na mítingu Royal Ascot víťazstvom v King's Stand Stakes. Neskôr ešte dobehol tretí v July Cupe.
Na Royal Ascote bol Springer blízko double, keď vo vytrvaleckých handicapoch niekoľkokrát tesne porazený Aides získal druhé miesto v High-Weight-Stakes, o týždeň neskôr sa však udialo čosi nečakané - sarajevský atentát na Františka Ferdinanda d'Este.

28. júla 1914 Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku a lokálny konflikt sa veľmi rýchlo rozrástol do svetovej vojny. Rakúsko-Uhorsko a Spojené kráľovstvo sa ocitli vo vojnovom stave a zo športových súperov sa razom stali vojnoví nepriatelia. Takmer všetci anglicky hovoriaci džokeji a tréneri odišli domov a opačným smerom sa okrem iných presunul víťaz Grand National Karel Kinský.
Medzi internovanými Britmi boli napriek tomu, že sa narodili v Rakúsko-Uhorsku, aj synovia bývalého Springerovho trénera Josepha Buttersa, Frank a Fred, ktorí sa v Británii veľmi dobre uplatnili a ich zverenci vyhrali tri ročníky Derby v rade. Fred Butters bol osemkrát šampiónom britských trénerov a pripravil víťazov 15 britských klasických dostihov, troch víťazov Irish Derby a víťaza Prix de l'Arc de Triomphe Migoliho. Jeho najznámejšími zverencami boli víťaz St Leger, Eclipse Stakes a Champion Stakes Fairway, držiteľ Trojkoruny z roku 1935 Bahram, víťaz Derby 1936 Mahmoud, a v roku 1937 vyhral Derby aj Frank Butters s Mid-day Sunom.

Kone rakúsko-uhorských majiteľov boli skonfiškované britskou vládou, niektoré z nich prepadli v prospech štátu, ako Adular, ktorý bol poslaný do žrebčína. Mnohé kone boli predané na dražbách, často za cenu mäsa, napríklad dva Springerove ročky boli predané za 9 a 12 guineí, polobrat Chilperica za 50 guineí a dvojročná dcéra Alope bola za 115 guineí predaná do južnej Ameriky.
Alope namiesto žrebčína v Hornom Jatove skončila v Tickford Park Stude a stala sa významnou chovnou kobylou, keď dala víťaza Ascot Gold Cupu Foxlawa a druhú z Oaks Aloe. Foxlaw sa dožil len 13 rokov, ale stihol dať víťazov Goodwood Cupu Cecila a Fearless Foxa, a víťazov Ascot Gold Cupu Tiberiusa a Foxhuntera, ktorý sa neskôr stal 11-násobným šampiónom plemeníkov na Novom Zélande.
Z vetvy Alope rodiny 2f sú klasickí víťazi z Británie, Írska, Francúzska, Japonska, USA, Argentíny, Nového Zélandu, Hong Kongu, Talianska, Spojených arabských emirátov, Dánska, Rakúska, Maďarska, ale aj z Československa (Seal), a okrem iných z nej pochádzajú legendy ako Aureole, Alcide, Exbury, Known Fact, Pebbles, Salabil, Go For Wand, Nashwan, Deep Impact...

Springerovo dostihové impérium sa za štyri desaťročia od jeho vstupu do turfu rozrástlo do mamutích rozmerov - len v Rakúsko-Uhorsku mal v tréningu 80 koní a v žrebčínoch 90 chovných kobýl. Bol jedným z najväčších majiteľov plnokrvníkov na svete, ale po vypuknutí vojny pochopil, že živiť tak obrovské stádo bude v neistých, krízových časoch veľmi ťažké a začal kone rozpredávať. Od zadĺženého Sándora Jarossa, neskôr zakladateľa žrebčína Dióspuszta, kúpil žrebčín Lesvár a po vojne tam mal už len 17 chovných kobýl.

Po vojne dostal turf niekoľko veľkých rán a prvou bol rozpad Rakúsko-Uhorska. Z obrovského dostihového trhu vzniklo niekoľko regionálnych, na ktorých sa dodnes hrá na vlastnom piesočku, chýba konkurencia a najmä finacovanie, a tým pádom aj motivácia na zlepšovanie kvality.
Boli zrušené a zakázané šľachtické tituly a príslušníci aristokratických rodín sa v tlači aj na verejnosti stali terčom posmeškov a urážok, a okrem iného im bolo vyčítané i to, že kým krajina bojovala a trpela nedostatkom, oni sa naďalej zabávali na dostihoch. Bývalí aristokrati sa snažili byť menej nápadní, k čomu patrilo aj obmedzenie dostihových aktivít a turf v nových krajinách začal rýchlo a výrazne strácať na Anglicko, Francúzsko a Nemecko, a z prepadu sa už nikdy nespamätal.
Pre chov a dostihy v novovzniknutom Československu mala zásadný vplyv povojnová pozemková reforma, pri ktorej boli vyvlastnené pozemky mnohých šľachtických a statkárskych rodín. Zo Slovenska až na malé výnimky odišiel takmer všetok chovný materiál do Maďarska a Rakúska, v Česku zostalo kvalitné stádo len v krachujúcom žrebčíne Napajedla, ktorý zrazu nemal žiadnu konkurenciu a neskôr po II. svetovej vojne svojou predajnou stratégiu na dlhé desaťročia zničil trh s plnokrvníkmi.

Gustáv Springer po celý život považoval za najbezpečnejšiu investíciu kúpu pôdy a vždy hovorieval, že pozemky nikam neodídu, ale mýlil sa. Jeho impérium bolo v roku 1922 vyvlastnené, toho sa už ale nedožil, pretože v roku 1920 zomrel vo veku nedožitých 78 rokov.

Dedičkou zvyšku Springerovho majetku bolo jeho jediné dieťa, dcéra Marie Cäcilie (1886-1978), zvaná Mitzi.
V osemnástich rokoch sa vydala za Eugena Foulda z parížskej bankárskej rodiny a po jeho smrti v roku 1929 za Angličana Franka Woostera. Žila v Paríži, v lete vo Viedni a koniec prázdnin trávievala v Maďarsku, na zámočku Pókvár neďaleko žrebčína Lésvár, kde stále chovala plnokrvníky a držala dostihovú stajňu, ktorá pôsobila pod názvom Lésvári Ménes. Úspechy slávila najmä s potomkami írskej kobyly Tetragynie, ktorá dala víťaza Szent László Díj Thank You, víťaza Austria Preis Trampa a najmä Try Wella, ktorý sa v roku 1936 stal prvým držiteľom maďarskej Trojkoruny.


Ignác Konrád „Try Well Magyar Derby” (Plné rozlíšenie)

Relatívny kľud medzivojnového obdobia netrval dlho. V roku 1938 sa odohral Anschluss, pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši a sídlo Springerovcov vo viedenskej štvrti Meidling skonfiškovalo Gestapo. Dcéra Miczi Springerovej s manželom ušla do Maďarska, ale aj tam začali platiť protižidovské zákony. Bezpečne už nebolo ani v Paríži a rodina ešte pred začiatkom II. svetovej vojny odišla do Portugalska a odtiaľ do Kanady.
V roku 1940 sa Mitzi mohla na diaľku radovať zo syna Try Wellovej polosestry Toupie, žrebca Trissotina, ktorý vyhral Nemzeti Díj, Alagi Díj, Magyar Derby a v nasledujúcom roku Millenniumi Díj.

Try Well víťazí v Király Díj 1936 (dnes Millenniumi Díj) a obsadanie v žrebčíne Lesvár v roku 1943

Koniec vojny a oslobodenie Maďarska Červenou armádou priniesli springerovskému chovu definitívny koniec. Akýsi dôstojník sa pred svojimi vojakmi chcel previezť v sedle slávneho Trissotina, ale žrebec ho zhodil a ponížený Rus ho zastrelil. Neskôr Rusi zničili a vypálili celý žrebčín Lésvár, springerovská vila vo Viedni bola vyplienená a vážne poškodená.
Marie Cäcilie Wooster (Fould-Springer) sa po vojne usadila v Pariži a dožila sa 92 rokov. Nezabudla ani na 19 bývalých zamestnancov jej žrebčína, pre ktorých zriadila penzijný fond a do komunistického Maďarska im pravidelne posielala dôchodok.

Posledným dedičom springerovského majetku je Nathaniel Rothschild, ktorý sa rozhodol rodinné sídlo Palais abbatial de Royaumont prebudovať na kongresové centrum a pri tej príležitosti v roku 2011 predal na aukcii spoločnosti Christie's kompletné zariadenie zámku. Na verejnosti sa vtedy objavila springerovská zbierka obrazov s dostihovou tematikou a medzi vydraženými dielami boli aj portréty víťaziek Preis des Jockey-Club Palmyry a Preis der Diana Illony od Willhelma Richtera, dva obrazy Try Wella od Ignáca Konráda a fantastický portrét Dealera (pozri vyššie) od najuznávanejšieho maliara koní z prelomu 19. a 20. storočia Emila Adama. Obraz Dealera dosiahol cenu 18 750 €, o viac než 4000 € vyššiu, než známy Adamov obraz Kincsem o dva roky neskôr.

Na záver ságy o rodine Gustava Springera sa vynára otázka, čo by bolo, keby v Sarajeve nepadli tie osudné výstrely? Akou cestou by sa uberal rakúsko-uhorský turf? Stále by bol na úrovni Nemecka a Francúzska? Chodili by sme na exkurzie do anglických, írskych a francúzskych žrebčínov, alebo by cudzinci jazdili na Slovensko, do Čiech, Rakúska, Maďarska, obdivovať žrebčíny Springerovcov, Dreherovcov, Festeticsovcov, Esterházyovcov, Henckelovcov, Baltazziovcov a iných rodín? Vznikol by najvýznamnejší európsky dostih v Paríži, alebo vo Freudenau či v Budapešti?
Otázky, na ktoré nie je odpoveď...