Zabudnuté mená: Zdenko von Kreutzbruck

Nat Flatman, George Fordham, Fred Archer, Gordon Richards, Lester Piggott, Frankie Dettori, John Francome, Tony McCoy, Ruby Walsh... Zoznam najlepších džokejov histórie je veľmi dlhý, ale žiaden z nich sa čo do percentuálnej úspešnosti nemôže rovnať dávno zabudnutémú rakúskemu armádnemu jazdcovi.

Zdenko Krätzig Edler von Kreutzbruck und Lilienfels sa narodil 26. mája 1867 v rodine štábneho dôstojníka a po smrti otca spolu s bratmi Oskarom a Paulom takisto vstúpili do armády a zvolili si kariéru, ktoré bola v tých časoch prestížna a spoločensky veľmi vážená. Až kým Jaroslav Hašek nenapísal román Osudy dobrého vojáka Švejka, ktorým v bývalom Česko-Slovensku navždy zničil renomé vojenského povolania...

Zdenko von Kreutzbruck vyštudoval C. & K. Vojenskú akadémiu vo Wiener Neustadte a po ukončení štúdií bol v lete roku 1888 odvelený k 9. Husárskemu regimentu grófa Nádasdyho do Ödenburgu (Šoproň), kde zostal až do smrti.
Pri jeho začiatkoch v regimente bol jedným z jeho nadriadených zakladateľ Veľkej viedenskej steeplechase, podplukovník Egon von Thurn und Taxis, po ktorom bola na závodisku vo Freudenau pomenovaná Taxisova priekopa. Neskôr sa hlavným veliteľom 9. Husárskeho regimentu stal následník trónu, plukovník František Ferdinand d’Este a po ňom aj ďalší arcivojvoda Otto.

Začiatočnícke roky, 1890-1893

Poručík Zdenko von Kreutzbruck patril od začiatku medzi najschopnejších armádnych jazdcov. Zúčastňoval sa všetkých jazdeckých disciplín, aj armádnych dostihov, ktoré nemali charakter tradičných dostihov. Armáda nepotrebovala za každú cenu testovať rýchlosť. Nebolo žiadúce, aby na bojisko dorazil osamotený jazdec s veľkým náskokom a iný zase s veľkou stratou meškal. V armáde sa najviac cenila húževnatosť a spoľahlivosť pri prekonávaní akýchkoľvek prekážok akýmkoľvek spôsobom, súhra a schopnosť udržať sa so spolubojovníkmi v zovretom útvare. Tomu boli podriadené aj armádne steeplechase, ktoré boli predobrazom dnešných Hubertových jázd. V armádnych steeplechase obvykle neboli predpísané záťaže, behalo sa o čestné ceny a väčšinou sa behávalo s masterom, ktorý určoval kurz a zmeny tempa. Účastníci ho museli nasledovať s predpísaným odstupom 20-30 krokov a závodilo sa až po odstúpení mastera v posledných stovkách metrov. Takéto dostihy sa v rámci armádnych manévrov behávali všade kde boli posádky, vrátane Pardubíc.
Armádne steeplechase sa behávali až na 9000 metrov, behávali sa aj steeplechase družstiev a steeplechase, alebo preteky, v ktorých jazdec viedol dva kone, na jednom sedel a zásobovacieho koňa s nákladom viedol vedľa seba na ruke, alebo na dlhých oťažiach pred sebou.
V Anglicku a v britských kolóniách sa veľkej popularite tešili Victoria Cross Race, kde museli vojaci na koňoch prekonať niekoľko prekážok a dostať sa do vymedzeného priestoru, zosadnúť, krížom pred sedlo naložiť figurínu, predstavujúcu zraneného vojaka, opäť nasadnúť a s dvojnásobnou záťažou preskákať cez prekážky späť.

Prekážka zvaná „Salto Mortale”

Ukážkové prekonávanie skoku za masterom

Prútenky tandemov

12. apríla 1890 sa v Bratislave na vojenskom cvičisku na Pasienkoch odohrali armádne dostihy, v ktorých 23-ročný poručík von Kreutzbruck zažiaril pred očami generálneho inšpektora armády, arcivojvodu Friedricha, arcivojvodkyne Elisabeth a mnohých členov generality a aristokracie. Kreutzbruck vyhral tri stíple, vrátane Veľkej steeplechase pre služobné kone, do ktorej čestnú cenu daroval arcivojvoda Friedrich.
Úspech ho pomkol k tomu, aby to skúsil aj v regulérnych dostihoch. Vstúpil do viedenského Reiter-Clubu (Spolku pánskych jazdcov) a 5. mája 1890 v Bratislave, v deň Veľkej prešporskej steeplechase, absolvoval dostihový debut. V sedle svojho polokrvného valacha Mars II, jedného z trojice koní, s ktorými zvíťazil na Pasienkoch, sa na petržalskom závodisku predstavil v Pessimist-Steeplechase na 4000 metrov a v poli šiestich účastníkov obsadil tretiu priečku.
Viac štartov mu v tom roku neumožnili povinnosti v armáde, medzi ktoré patrila aj funkcia pobočníka, respektíve pomocného dôstojníka arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este. K verejným dostihom sa dostal až o rok, na jar 1891 v Bratislave, kde sa neumiestnil v prútenkách a v steeplechase. Na jeseň si pripísal cenný výsledok na armádnych dostihoch v Rusovciach, kde sa mu za prítomnosti arcivojvodov Karla Ludwiga, Friedricha a Otta, podarilo vyhrať steeplechase, v ktorej sa úlohy mastera ujal samotný veliteľ 9. Husárskeho regimentu, vtedy 28-ročný arcivojvoda František Ferdinand d’Este. K verejným dostihom sa v tom roku dostal už len v sídle štábu svojho regimentu v Šoproni, kde vo dvoch štartoch v stíploch získal jedno tretie miesto.

K jazdeniu verejných dostihov sa príliš často nedostal ani v rokoch 1892 a 1893, keď bol povýšený na nadporučíka a poslaný do viedenskej vojenskej školy pre inštruktorov jazdectva. Odjazdil len zopár dostihov v rámci svojho vojenského obvodu, teda v Šoproni a v Bratislave, ale začal víťaziť.
Na jar 1892 vyhral v Šoproni s Hannibalom II vo dvoch po sebe nasledujúcich dňoch predajné stíple na 4800 a 4000 metrov, a vyskúšal si tam aj rovinové dostihy. Na jarnom mítingu v Bratislave vyhral s menovcom šopronského víťaza Hannibalom Vidor-Steeplechase a Tribünen-Steeplechase, a s Craig Millarom stípel pre polokrvníkov. S Hannibalom II sa zúčastnil aj Katonatisztek akadályversenye (Dôstojnícka steeplechase) v Budapešti, kde skončil druhý za desatinovým favoritom Donom. V roku 1892 obsadil v šampionáte pánskych jazdcov s piatimi víťazstvami siedme miesto a v roku 1893 bol s dvoma víťazstvami sedemnásty.

Arcivojvoda Otto a Kupa, 1894 a 1895

Viac šancí jazdiť dostihy dostal von Kreutzbruck od roku 1894, keď do 9. Husárskeho regimentu nastúpil v hodnosti podplukovníka arcivojvoda Otto, ktorý v Šoproni založil Officiers Rennverein, Dôstojnícky dostihový spolok. Arcivojvoda bol vynikajúci jazdec, majiteľ dostihovej stajne a chovateľ, a veľký podporovateľ dostihov, predovšetkým prekážkových.
Zdenko von Kreutzbruck v jarnej časti sezóny získal v 23 štartoch štyri víťazstvá a na letnom mítingu v Gmundene neďaleko cisárskeho letoviska Bad Ischl ho arcivojvoda Otto angažoval do sediel svojich koní.

Arcivojvoda Otto na dostihoch v Kottingbrune

V nedeľu 22. júla sa v Gmundene zišla početná spoločnosť členov cisárskeho dvora a aristokracie. Medzi prítomnými boli cisárovi bratia Ludwig Viktor a Karl Ludwig, cisárov zať Franz Salvator s manželkou, ďalší arcivojvodovia František Ferdinand a Albrecht Salvator, arcivojvodkyňa Maria Theresia s dcérami, syn portugalského kráľa Miguel von Braganza, vojvodovia Albrecht a Ulrich Württembergovci, princezná Mary von Hannover a ďalší. Hviezdou dňa sa v tejto spoločnosti stal výstredný arcivojvoda Otto, ktorému jeho podriadený nadporučík Zdenko von Kreutzbruck doprial pocit veľkého triumfu.
Kreutzbruck pre arcivojvodu so štvorročným valachom Sopronom vyhral o dve dĺžky predajné prútenky, s päťročným Patroclusom vyhral o 1 1/2 dĺžky stípel Preis von Altmünster a arcivojvodov veľkolepý deň zavŕšil v prútenkárskej Preis von Traunstein, kde so štvorročným žrebcom Kupom zvíťazil o štyri dĺžky.

Raz si hore, raz si dole - so starým príslovím sa Zdenko von Kreutzbruck zoznámil už dva dni po senzačnom hattricku. Celý ten deň nebol veľmi podarený. Začal sa požiarom a panikou na tribúne, v hlavnom dostihu si hviezdny stípler Don zlomil nohu a nešťastie postihlo aj von Kreutzbrucka, ktorý v prútenkách Traun-Preis s Kupom spadol.
V tých dobách sa žiaden jazdec nechvastal zraneniami, ako dnes, keď je najznámejší český prekážkový jazdec obdivovaný pre donekonečna omieľané historky o desiatkach prekonaných zranení, pri púhej tisícovke štartov. Len tak mimochodom - koľko zlomením by pri takej „úspešnosti” musel mať Tony McCoy s 13 tisíc odjazdenými dostihmi? 200... 400...?
V 19. storočí boli pády a úrazy najmä u armádnych jazdcov považované za prejav neschopnosti a tak o tom, že sa Zdenko von Kreutzbruck pri páde s Kupom vážne zranil, noviny taktne mlčali. Musel vynechať celú jesennú časť sezóny a na dráhe sa objavil až v novembri v Pardubiciach, kde s kobylou Népdal obsadil druhé miesto v rovinovej Kunetickej cene. V tom roku získal šesť prekážkových a jedno rovinové víťazstvo a v šampionáte skončil deviaty.

Zdenko von Kreutzbruck väčšinou jazdil kone v majetku armádnych dôstojníkov a niektoré aj sám s úspechom trénoval. Rytmajster Franz Kriszt mu zveril tréning kobyly Tiszavirág, ktorá bola v roku 1894 jednou z najväčších outsideriek viedenskej Armee-Steeplechase, ale Kreutzbruck s ňou skončil druhý. Vydal sa s ňou aj do Krakova, kde obsadili druhé miesto v prútenkách a o dva dni si tam Kreutzbruck vyslúžil ovácie publika, keď na ňu v steeplechase po páde na Tribúnnom skoku opäť vysadol a získal tretie miesto.

V apríli roku 1895 Kreutzbruck získal s Tiszavirág cenné úspechy v Šoproni, kde s ňou vyhral dva stíple, do ktorých venovali čestné ceny arcivojvodovia Otto a František Ferdinand, Grosse Ödenburger Steeplechase na 4800 metrov a o dva dni Herzog von Cumberland Steeplechase na 4000 metrov.

Ilustračný obrázok z dostihov v Šoproni

Na jarných mítingoch v Alagu a v Šoproni von Kreutzbruck získal v dvadsiatich štartoch osem víťazstiev, ale stále ho trápili následky zranenia z Gmundenu. Necítil sa dobre a na májovom mítingu v Bratislave nechcel jazdiť, napokon však súhlasil s účasťou v jedinom dostihu, vo Veľkej prešporskej steeplechase v sedle Kupu, pôvodcu svojho zranenia.

Vysoko dotovaná Veľká prešporská steeplechase na 5000 metrov bola koncom 19. storočia vďaka čestnej cene od samotného cisára po športovej a spoločenskej stránke najvýznamnejším prekážkovým dostihom Monarchie. Bola aj cennou chovateľskou skúškou - víťazstvo v „Steepler-Derby” bolo najlepšou referenciou pre zaradenie do niektorého z mnohých štátnych a súkromných žrebčínov, produkujúcich plno i polokrvné honebné kone a kone pre potreby armády.
V ročníku 1895 bolo na prihláškach 43 koní a na štart sa ich napokon postavilo osem. Favoritmi boli Preston Kate, Galamb II a Le Lude.

Sedemročná Preston Kate bola víťazka z Britských ostrovov, importovaná viedenským obchodníkom s koňmi Jacquesom Schawelom. Z práce o nej išli chýry, že skáče ako gumová lopta a prekážky prekonáva tak, akoby tam ani neboli. V Jarnej steeplechase na 4000 metrov v Alagu však spadla, ale potvrdila vysokú kvalitu, keď napokon dobehla tretia, len štyri dĺžky za Ischlom, druhým z predošlého ročníka Veľkej prešporskej. Do Veľkej prešporskej Schawel na Preston Kate pozval popredného írskeho pánskeho jazdca T. Kennana.
Štvorročný Galamb II, neskorší víťaz Velkej pardubickej, patril francúzskemu chovateľovi Robertovi Lebaudymu, ktorý mal žrebčíny vo vtedajších najdôležitejších lokalitách, v Dolnej Normandii, v Newmarkete a v Uhorsku, kde mu patril žrebčín Pervát neďaleko Kisbéru. V tom čase bol najväčším svetovým majiteľom dostihových koní - spolu ich mal v tréningu 94, 41 v Anglicku, 28 vo Francúzsku a 25 v uhorskej Tate. Aj on zrejme túžil po víťazstve vo Veľkej prešporskej, pretože do ročníka 1895 prihlásil až tucet koní, z toho sedem zo svojich anglických a francúzskych stajní. Z jeho koní nakoniec štartoval len nádejný Galamb II, najlepší prútenkár, ktorý v stíplovom debute vo Freudenauer Steeplechase porazil veľmi dobrého sedemročného Csufondára. Do Bratislavy Lebaudy angažoval najlepšieho francúzskeho pánskeho jazdca Clementa Duvala, ten ale napokon nepricestoval a Galamba jazdil princ Max von Thurn und Taxis.
Päťročný žrebec Le Lude bol víťaz z Auteuil, ktorého krátko pred Veľkou prešporskou kúpil jeden z najlepších nemeckých armádnych jazdcov, barón von Eynard. Dostihu sa zúčastnil aj ďalší vynikajúci nemecký armádny jazdec, barón von Reitzenstein. Víťaz Veľkej prešporskej z rokov 1892-94 sa pokúšal o štvrtý úspech v rade a tentokrát bol v sedle štvorročného valacha Törleyho grófa Nicolasa Esterházyho.
Odchovanec Aristida Baltazziho Kupa (Kisbér - Wehmuth) nebol spoľahlivý skokan a na náročnej bratislavskej dráhe nemal v tejto konkurencii veľkú šancu - noviny v rozboroch účastníkov pri jeho mene konštatovali: „...možno pobeží aj Kupa s von Kreutzbruckom...”

Kone prvý polokruh absolvovali v dobrom tempe, v balíku za vedenia Kupu, tesne sledovaného Törleym a Délczegom. Z lesa ako prvý vybehol Kupa a pole sa cez múr, dva Tribúnne skoky a plot s veľkou priekopou, v stúpajúcom tempe blížilo k terénnej priehlbine s vodnou priekopou. Tá bola po jarných zrážkach rozvodnená a v ten deň mala šírku 6-7 metrov a hĺbku asi meter. Kupa ju prekonal ohromným skokom, ale za jeho prenasledovateľmi vystrekla voda a vzadu bežiace kone zaváhali. Csufondár s rytmajstrom Merhalom, Galamb II s princom Taxisom a Preston Kate s Kennanom pravdepodobne skočili do blata v priekope, stratili nohy a popadali. Za vodnou priekopou kone vybehli do polí, kde sa tempo zvoľnilo. Stále viedol čerstvo vyzerajúci Kupa s náskokom asi dvoch dĺžok pred Törleym, slabnúcim Délczegom, vyčkávajúcim Le Ludem a čoraz viac strácajúcou Syren, ktorá napokon s nadporučíkom Calmom spadla.
V závere si Le Lude s poručíkom von Eynardom trpezlivo lepšil pozíciu a poslednú prekážku skákal už len dĺžku za Kupom, ale von Kreutzbruck Kupovi dokonale rozvrhol sily a nemeckému súperovi, nesúcemu o 2.5 kilogramu viac, odišiel o desať dĺžok. Ďalších desať dĺžok strácal tretí Délczeg s barónom Dewitzom a o ďaleko štvrtý dobehol Törley s rytmajstrom von Reitzensteinom.

Radosť arcivojvodu Otta bola neopísateľná. Kupu mal veľmi rád a dokonca ho jazdieval v tréningu. Maliar Ottokar Walter mu namaľoval dva obrazy Kupu, jeden stajňový portrét a na druhom bol s von Kreutzbruckom na jednom zo skokov. Na svojom zámočku v Schönau mal arcivojvoda vo vitríne vystavené uzdu s oťažami a podkovy, s ktorými Kupa vyhral Veľkú prešporskú. Kupa už ale po Veľkej prešporskej nevyhral a odišiel do vojenského žrebčína v Drohovyži neďaleko Ľvova.

Kupa - Ottokar Walter, 1895

V novinách boli uvedené zaujímavé podrobnosti. Pred Veľkou prešporskou bolo veľmi chladno, deň pred dostihom bolo len 6 stupňov a fúkal silný vietor, ale v deň Veľkej sa zázračne vyčasilo a dostih sa odohral v teplom jarnom počasí. Premiéru mali nové tribúny postavené počas predchádzajúceho roka a zaujímavosťou je, že v Bratislave bolo už koncom 19. storočia to, čo v Pardubiciach zaviedli v 21. storočí - na novej tribúne bola tabuľa z bieleho mramoru, na ktorej boli zlatým písmom zaznamenaní víťazi Veľkej prešporskej.

Brilantná jazda Zdenka von Kreutzbrucka sa dočkala veľkej odozvy v novinách a neskôr sa mu dostalo ešte väčšej pocty - na audienciu si ho predvolal cisár František Jozef I., ktorý s ním v dlhom rozhovore diskutoval o jeho jazde vo Veľkej prešporskej a udelil mu takzvanú „Najvyššiu pochvalu”.

Kreutzbruck do konca sezóny vyhral ešte šesť dostihov a v šampionáte skončil tretí, s 15 víťazstvami zo 43 štartov.

V nasledujúcom roku 1896 von Kreutzbruck opäť zaujal na armádnych dostihoch, tentokrát v Holíči, na dostihoch Armádnej jazdeckej akadémie. 20. novembra na tamojšej veľmi náročnej dráhe trikrát vyhral, raz na 5000 metrov a dvakrát na 4000 metrov.
Vo verejných dostihoch boli jeho najcennejšími úspechmi víťazstvá v Herzog von Cumberland Steeplechase v Šoproni a v Elnöki akadályverseny, Rubel akadályverseny a Őszi akadályverseny v Alagu, kde sa stretol s kobylou Marittou, s ktorou sa trikrát umiestnil na rovine a na prútenkách.

Prvý šampionát, 1897

V roku 1896 získal von Kreutzbruck v 51 štartoch 18 víťazstiev a v šampionáte pánskych jazdcov skončil štvrtý. Na šampióna, grófa Alberta Pejacsevicha, strácal len tri víťazstvá, ale prví traja odjazdili 72 až 75 dostihov. V roku 1897 začal na zisku šampionátu usilovne pracovať a spojil svoje sily s Gasparom von Geistom, majiteľom žrebčína Gaspártelek neďaleko Orosházy, známeho najmä produkciou vynikajúcich polokrvníkov, ktoré predával za vyššie priemerné ceny, než ostatní chovatelia plnokrvníky.
Dobré základy pre zisk šampionátu položil von Kreutzbruck už na jarnom mítingu v Alagu, kde získal v 30 štartoch 16 víťazstiev, z toho 8 s Geistovými koňmi. Zaznamenal unikátnu sériu 13 štartov rade, v ktorých neskončil horšie ako druhý a zažiaril 4. apríla, keď vyhral všetkých päť štartov, tri roviny, prútenky aj steeplechase.

28. 3. 1897 Alag, prvý dostih sezóny, Megnyitó verseny na 1200 metrov Mr. Brook v sedle kobyly Zote víťazí pred Verbungom s von Kreutzbruckom.

Vyhrať v jeden deň rovinu, prútenky a stípel je čosi jedinečné a von Kreutzbruckovi sa to podarilo zopakovať počas oboch dní nasledujúceho mítingu v Debrecíne, kde v 9 štartoch získal 7 víťazstiev, vrátane 4800-metrovej Nagy akadályverseny (Veľkej steeplechase). O novom šampiónovi bolo rozhodnuté už na konci apríla - von Kreutzbruck 23 víťazstiev, Max Taxis 7, gróf Pejacsevich 5.

Začiatkom mája von Kreutzbruck exceloval na svojej domovskej dráhe v Šoproni, kde vyhral všetky tri štarty v stíploch, vrátane Officiers-Rennverein-Steeple-Chase s Abbaziou princa Schwarzenberga a chystal sa na svoj druhý štart vo Veľkej prešporskej.

Pozornosť na seba strhol už v prvý deň bratislavského mítingu. V Steeplechase starého korunovačného mesta na 4800 metrov na Veľkej priekope spadli Aviso II s von Kreutzbruckom a Hugo Telepi s von Szemerem, ale Kreutzbruck rýchlo nasadol a so stometrovou stratou sa vydal stíhať zostávajúcu dvojicu súperov. Stratu sa mu podarilo zlikvidovať a za nadšených ovácií vybojoval víťazstvo o krk pred Vadorzóm.

U Gaspara von Geista mali kone ťažký život. Pre jeho chov bolo dôležité, aby okrem rýchlosti ukázali aj tvrdosť, čo znamenalo časté štarty a konzistentné výkony bez výkyvov formy. A Maritta (Phil - Margarethe I.), Kreutzbruckovo „rito” vo Veľkej prešporskej, tvrdá skutočne bola.
Dnešní stípleri sa v polovici mája len prebúdzajú zo zimného spánku, ale pre štvorročnú Marittu bola Veľká prešporská deviatym (!) štartom sezóny. Vybehla už na prelome marca a apríla, keď v Alagu v priebehu šiestich dní vyhrala s džokejom Mayom steeplechase a pod von Kreutzbruckom prútenky a rovinu. V apríli zaznamenala vo Viedni v štyroch štartoch v stíploch jeden pád, dve víťazstvá a jedno druhé miesto, a pred štartom v Bratislave si ešte stihla odskočiť do Budapešti, po druhé miesto z rovinovej Ritter-díj.

Vo Veľkej prešporskej na 5000 metrov sa v tom roku zišla netradičná zostava štyroch kobýl a Maritta bola jasnou favoritkou. Von Kreutzbruck ju krátko po štarte poslal dopredu, nadiktoval ostré tempo a jej víťazstvo už nikto neohrozil. Ako napísali vtedajšie noviny, vyhrala bez známok únavy o nespočetné dĺžky, s najväčším náskokom v histórii Veľkej prešporskej a zaslúžene sa dostala na biely mramor na bratislavskej tribúne.
Maritta vyhrala v tom roku ešte jeden stípel v Sarajeve a odišla do Geistovho žrebčína so stíplerskou bilanciou 9 štartov, 5 víťazstiev, 2 druhé miesta.

Desať dní po víťazstve v najcennejšom prekážkovom dostihu Monarchie vyhral von Kreutzbruck vysoko cenený dostih pre dôstojníkov, viedenskú Armee-Steeple-Chase na 4000 metrov (Armádna steeplechase pre dôstojníkov - nezamieňať so steeplechase z armádnych cvičení), kde k štvordĺžkovému víťazstvu priviedol polobrata víťaza rakúskeho a nemeckého Derby Zsupána, pari favorita s trochu nepatrične znejúcim menom Invalid.

Na nasledujúcich mítingoch von Kreutzbruck pokračoval v zbere víťazstiev a v Siófoku sa mu štvrtýkrát podarilo vyhrať v jeden deň rovinu, prútenky aj stípel a druhýkrát vyhral päť dostihov za deň. Z toho obdobia stojí za zmienku odchovanec Friedricha Wagnera z Čáslavi Csekó (Chislehurst - Strasidlo), s ktorým von Kreutzbruck v priebehu jedného mesiaca vyhral tri stíple na 4000 metrov a jeden na 5000. V jeho sedle vyrovnal rekord šampióna pánskych jazdcov Bélu von Lázára z roku 1893 - 38 víťazstiev. Odohralo sa to v nedeľu, 13. júna 1897 a do konca sezóny ešte zostávalo takmer päť mesiacov...
Na významnom mítingu v Tatranskej Lomnici získal v siedmich štartoch päť víťazstiev, po dve pridal v Kottingbrunne a v Alagu, a po alagskom mítingu mal na konte 60 víťazstiev.

Na jeseň von Kreutzbruck prijal angažmán vo Ľvove a v Krakove, ktoré vtedy patrili do rakúskej časti Monarchie a s koňmi rodiny Ostaszewských získal v 17 štartoch 11 víťazstiev. V priebehu necelých troch týždňov šesťkrát jazdil polokrvnú kobylu Licho a prehral s ňou len raz a dokonca s ňou získal dve víťazstvá za deň, v rovine na 1600 metrov a v stípli na 3600. O jedno víťazstvo s ňou prišiel po dodatočnom zásahu Jockey Clubu po rovinovom dostihu vo Ľvove, keď po neplatnom štarte jedna z účastníčok Presque Pur Sang odbehla celú trať. Po opakovanom štarte zvíťazila Licho, ale po odvolaní Jockey Club výsledok zmenil, Presque Pur Sang vyhlásil za víťazku a zvyšných šesť účastníkov za neumiestnených.
Štyrikrát zvíťazil s Wiosnou, s ktorou sa predstavil aj v Pardubiciach, kde s ňou obsadil druhé miesto v Herren-Hürdenrennen na 2400 metrov a o dva dni tretie miesto v stíplovej Damenpreis na 3200 metrov.

Ešte pred ukončením sezóny v Pardubiciach Kreutzbruck vyhral v Záhrebe a pripísal si aj cenný úspech vo viedenskej Herbst-Armee-Jagdrennen na 4000 metrov, kde sa jeho víťazstvo zrodilo so šťastím na poslednú chvíľu. Pôvodne mal jazdiť Ossiho, ale vyskytli sa pochybnosti o oprávnenosti jeho štartu a napokon bol škrtnutý, v deň dostihu však gróf Pálffy požiadal von Kreutzbrucka, aby jazdil jeho valacha Drommonda. Výsledkom bol osemdĺžkový triumf, von Kreutzbruckovo 72. víťazstvo sezóny.

30-ročný Zdenko von Kreutzbruck získal prvý titul rakúsko-uhorského šampióna pánskych jazdcov v neuveriteľnom rekorde - v 136 štartoch získal 72 víťazstiev (53%) a 25 druhých miest, z toho na rovine v 73 štartoch 32 víťazstiev (44%) a na prekážkach v 63 štartoch 40 víťazstiev (63%).
Na druhom a treťom mieste skončili poručík Johann Fibich (97 štartov - 35 víťazstiev) a princ Max Taxis (96 štartov - 26 víťazstiev).

V obhajobe titulu Kreutzbruckovi v roku 1898 zabránili povinnosti v armáde. Bol vymenovaný za veliteľa armádnej jazdeckej školy v Bratislave, čo mu umožnilo len zopár štartov v okolí. V prvej polovici sezóny odjazdil len sedem dostihov v Šoproni, v Bratislave a v Kottingbrunne, a získal v nich dve víťazstvá. Zúčastnil sa aj Veľkej prešporskej, ale tentokrát neuspel a s 8/1 outsiderom Csekóm skončil v poli štyroch koní posledný, keď zvíťazil vysoký favorit Anatole s princom Taxisom.
Jediný dlhší výjazd podnikol v tom roku do Krakova, kde vyhral štyri dostihy. So štvorročnou kobylou Helf Gott tam v priebehu troch dní vyhral dva stíple na 4000 metrov, Officiers-Steeple-Chase a Herbst-Steeple-Chase, a neskôr s ňou skončil druhý vo viedenskej Herbst-Armee-Jagdrennen. To bolo v tom roku všetko. V 14 štartoch získal 6 víťazstiev, čo v šampionáte stačilo na dvanáste miesto. Titul získal barón von Eltz so 47 víťazstvami, pred princom Taxisom s 31 víťazstvami.

Druhý šampionát, 1899

Na začiatku sezóny 1899 bol Zdenko von Kreutzbruck späť v Šoproni, odhodlaný opäť získať šampionát. Do boja vstúpil správnou nohou a vyhral hneď prvý štart v Alagu, i keď v súčasnom dobehu s nadporučíkom von Szemerem.
Na mítingu v Debrecíne sa mu piatykrát podarilo vyhrať v jeden deň všetky tri disciplíny, ale tentokrát mu na to stačili len dva kone - s trojročnou Abszi vyhral rovinu na 2400 metrov a so štvorročnou Pletykou II predajné prútenky na 2400 metrov a predajný stípel na 3200 metrov...

Major Leopold Hoffman zveril na jar 1899 Zdenkovi von Kreutzbruckovi niekoľko koní s úlohou pripraviť ich na mítingy v Šoproni a v Bratislave. Jedným z nich bol sedemročný valach Conjuror (Vinea - Clairvoyante), ktorý v roku 1896 vyhral vo Viedni Armee-Steeplechase a v Alagu Nagy Akadályverseny. Od polovice sezóny 1896 dva roky neštartoval a na dráhu sa vrátil v októbri 1898, keď u trénera Hoppera dobehol druhý v stípli v rumunskom Koložvári a vyhral predajný stípel vo Viedni.
Kreutzbruck úlohu splnil a na jarnom mítingu na svojej domovskej dráhe v Šoproni vyhral tri dostihy, dva s koňmi majora Hoffmana. S polokrvným Ozorom vyhral predajný stípel na 3200 metrov a s Conjurorom hlavný dostih, Grosse Ödenburger Steeple-Chase na 4800 metrov.
Ďalší triumf získal von Kreutzbruck v Alagu a na konci apríla mal na konte 10 víťazstiev, o 13 menej, než pri zisku titulu šampióna v roku 1897

V prvý deň bratislavského mítingu jazdil Zdenko von Kreutzbruck len jedného koňa, Conjurora vo Veľkej prešporskej, a rovnako ako pri jeho prvej účasti s Kupom im nedávali veľké šance, pretože Conjuror bol príliš pomalý pre jeho mladších súperov.

Conjuror bol možno pomalý, ale rozhodne bol vytrvalý a podľa toho von Kreutzbruck na päťkilometrovej dištancii zvolil taktiku.
Conjuror odštartoval najlepšie, ale vedenia sa ujal May Be a vypracoval si náskok, po prvom vybehnutí z lesa však na múre vybočil. Ďalej tempo diktoval Csehi pred Alárom, Tollom a Conjurorom, zatiaľ čo posledný štartujúci Lantos zaostával. V poslednom okruhu von Kreutzbruck posunul Conjurora dopredu a začal testovať vytrvalosť štvorročných súperov. Favorizovaný Toll zakrátko prestal stíhať a Conjurora sa udržal len Alár s barónom Eltzom, ale nijako ho neohrozil a Conjuror si dobehol po ľahké, 1 1/2-dĺžkové víťazstvo. Toll s grófom Orssichom dobehol o 10 až 20 dĺžok tretí, Lantos skončil posledný, Csehi a May Be nedokončili.

Zdenko von Kreutzbruck pred bratislavskou tribúnou

V tretí deň mítingu bol von Kreutzbruck opäť stredobodom pozornosti - skompletizoval double z dvoch najväčších bratislavských dostihov, keď po víťazstve vo Veľkej prešporskej vyhral v sedle Eglamoura grófa Orssicha Veľkú armádnu steeplechase na 5000 metrov.
Veľkú armádnu steeplechase v Bratislave organizoval šoproňský Officiers Rennverein arcivojvodu Otta a rovnako ako Veľká prešporská, bola vysoko cenná kvôli vzácnej striebornej trofeji, venovanej cisárom Františkom Jozefom. Na obrázku je trofej z Veľkej armádnej steeplechase, ktorú získal v roku 1898 gróf Orssich v sedle svojej polokrvnej kobyly Thekly.

V posledný deň mítingu získal von Kreutzbruck pre majora Hoffmana s Ozorom víťazstvo v steeplechase pre polokrvníky a s Conjurorom tri dni po Veľkej prešporskej skončil druhý vo Veľkých prútenkách.

V Kottingbrunne von Kreutzbruck získal v piatich štartoch na rovine dve víťazstvá. Počas mítingu si odskočil do Budapešti, kde 24. mája skončil so svojim plnokrvným valachom Drumom druhý v „preisreiten”, predchodchodcovi dnešnej drezúry, a ešte v ten istý deň stihol vo viac ako 200 kilometrov vzdialenom Kottingbrunne získať víťazstvo a druhé miesto. Koncom mája bol so 17 zásahmi v šampionáte druhý za barónom Eltzom, ktorý mal vyhratých 19 dostihov.

1. júna skončil s Eglamourom tretí vo viedenskej Armee-Steeplechase a na nasledujúcom mítingu v Alagu opäť rozbehol zber víťazstiev. S barónom Eltzom sa stretol v deviatich dostihoch, osemkrát skončil pred ním a v šampionáte sa ujal vedenia.
V prvý deň mítingu v Krakove skončil s Capom v Officiers-Steeple-Chase druhý za Belle Helene s barónom Eltzom, ale rodina Ostaszewských a ďalší miestni majitelia ho zásobili dobrými koňmi, takže z mítingu sa do Uhorska vracal so skvelou bilanciou 13 štartov, 9 víťazstiev a 4 druhé miesta.
V sedle Cseka Gaspara von Geista vyhral Grosse Krakauer Sommer-Steeple-Chase, piatykrát vyhral v jeden deň rovinu, prútenky a stípel, rekord nepretržitých umiestnení na prvom alebo druhom mieste posunul na 14 a v šampionáte mal pred barónom Eltzom náskok deviatich víťazstiev.

V lete von Kreutzbruck odjazdil väčšinu dostihov v sedlách koní Gaspara von Geista a počas júla a augusta získal v 30 štartoch 20 víťazstiev a len trikrát skončil horšie ako druhý. V Siófoku počas oboch dostihových dní vyhral rovinu, prútenky a stípel, tretíkrát v kariére vyhral päť dostihov za deň, a zahájil tam rekordnú sériu 16 umiestnení na prvom, alebo druhom mieste.

Raz si hore, raz si dole. U športovcov to neplatí len pri samotných výkonoch, ale aj v popularite. Medzi fanatickým, nekritickým zbožňovaním a absolútnym zatratením je veľmí tenká hranica, čo neplatí len pre športovcov modernej doby anonymných internetových diskusií. Platilo to aj v 19. storočí a Zdenko von Kreutzbruck sa o tom trpko presvedčil v Alagu.
3. septembra vyhral s von Geistovými koňmi prútenky a stípel a v záverečnom dostihu dňa, v rovinovej Szeptemberi dij, jazdil favorizovaného Mon Plaisira nadporučíka Okolicsányiho. V závere sa Mon Plaisir ujal vedenia, ale v stúpaní pred cieľom zhasol a von Geistova kobyla Bokros ho o dĺžku porazila. Keď sa kone vracali k vážnici, strhla sa veľká demonštrácia, maďarskí diváci ho obviňovali, že na koni len pasívne sedel a víťazstvo pustil súperovi. Zasypali ho urážkami a dokonca ho zhodili z koňa, a na rozohnanie rozzúreného davu museli byť privolaní žandári. Nepokoje sa preniesli aj do Budapešti, kde ho na železničnej stanici čakal dav demonštrujúcich, ale keď sa dozvedeli, že Kreutzbruck vlakom nepricestoval, pokojne sa rozišli.
O škandále bolo uverejnených mnoho článkov, ale solídne vysvetlenie priniesol len budapeštiansky dostihový spravodaj, ktorý férovo napísal, že von Kreutzbruck bol obvinený neprávom. Mon Plaisira označili za známeho darebáka, ktorý neznášal pobádanie, bičík, ani ostrohy. Kreutzbruck ho jazdil v štyroch predošlých štartoch a v Tatranskej Lomnici s ním dvakrát vyhral a veľmi dobre vedel, že keby sa ho snažil pobádať, dopadol by oveľa horšie. Potvrdilo sa to v nasledujúcom štarte, keď Mon Plaisir v podobnej konkurencii skončil pod iným jazdcom posledný.

Škándál v Alagu pokračoval 5. septembra, keď si Zdenko von Kreutzbruck zavolal na rozhovor mladého redaktora Kornela Balázsa, ktorý o ňom do novín Pesti Hírlap napísal ostrý, urážlivý článok. Spolu s ďalším redaktorom sa s von Kreutzbruckom odobrali do budovy riaditeľstva dostihov, kde ich diskusia medzi šiestimi očami spočívala v tom, že von Kreutzbruck vlepil Balázsovi zaucho a obom redaktorom pridal zopár rán bičíkom...
Zbití redaktori incident vyniesli na verejnosť a publikum sa priklonilo na ich stranu, ale žandári boli na mieste v hojnom počte a nepriateľsky naladený dav udržali na uzde, ponížený Balázs však o niekoľko dní vyzval von Kreutzbrucka na súboj.

Súboje boli v Rakúsko-Uhorsku už od polovice 18. storočia postavené mimo zákona, boli však všeobecne akceptované, i keď občas boli ich účastníci odsúdení na niekoľko dní väzenia.
Súboj medzi Kornelom Balázsom a Zdenkom von Kreutzbruckom sa odohral 15. septembra 1899 v krytej jazdiarni Honvédskych kasárni v Budapešti. Vedúcim súboja bol Kreutzbruckov sekundant, generál Pál Halasy a jeho druhým sekundantom bol predseda predstavenstva Magyar Lovaregylet (Jockey Club) gróf Elemér Batthyány. Balázsovi sekundanti boli šéfredaktor Pesti Hírlap Dr. Géza Kenedi a ďalší redaktor Márton Dienes a prítomní boli dvaja lekári, primár Alžbetinej nemocnice Dr. Ladislaus Farkas a nadporučík Dobrovoľných záchranárov Dr. Aladár Kovács. Podmienky súboja boli po dva výstrely na vzdialenosť dvadsať krokov.
Ako prvý vystrelil Kornel Balázs a minul a po ňom Zdenko von Kreutzbruck a takisto minul. Obaja nezasiahli ani druhým výstrelom, čo môže u vojaka vyznievať komicky, ale ako súbojové pištole sa používali starodávne kresadlové predovky s veľkým kalibrom bez vývrtu, ktoré mali obrovský rozptyl a presný zásah na dvadsať krokov bol nemožný, mohol byť len dielom náhody. Šťastie teda stálo pri oboch duelantoch, ktorí sa po spísaní protokolu o súboji rozišli nezmierení.

Deň po súboji bol von Kreutzbruck opäť v dostihovom sedle. V rumunskej Oradei ôsmykrát vyhral všetky tri disciplíny počas jedného dňa a novú sériu nepretržitých umiestnení na prvom a druhom mieste natiahol na 17.

Najbližšie sa Zdenko von Kreutzbruck dostal na dostihy až o mesiac, keď bol v Pardubiciach vďaka súboju stredobodom pozornosti a priateľom a známym musel odpovedať na množstvo otázok o afére v Alagu. Vyhral rovinovú Kunetickú cenu a v stíplovej Dámskej cene na 3200 metrov skončil druhý, a Prager Tagblatt napísal, že je škoda, že nezískal aj trofej z Dámskej ceny, pretože svojej záľube prináša obrovské obete. Bolo známe, že von Kreutzbruck sústavne cestoval, noci trávil vo vlakoch a po dostihoch rýchlo cestoval späť k regimentu. Tak to bolo aj v Pardubiciach, kam zo Šoprone cestoval celú noc, odjazdil dva dostihy a o piatej už musel cestovať späť, aby stihol skoro ráno nastúpiť do služby vo svojej posádke.

Vo Veľkej pardubickej sa v tom roku stretlo päť koní, medzi nimi obaja aktéri jeho historického bratislavského double Eglamour a Conjuror, ktorého major Hoffman po úspechu v Bratislave poslal k trénerovi Reynoldsovi do Oberweidenu.
Zdenko von Kreutzbruck Veľkú pardubickú jazdiť nesmel a tak sa len prizeral, ako Conjuror spadol už na prvom skoku. Bol rýchlo nasadnutý, ale dostal sa len po Írsku lavicu, kde spadla Sarolta a Conjuror s Eglamourom odmietli prekážku prekonať. Polokrvný Victor mal pred záverom v Popkovickom lese mimo dnešného závodiska ťažký pád, zlomil si panvu a musel byť utratený, a do cieľa sa dostala len päťročná Slava.

Tri dni po Veľkej pardubickej bol von Kreutzbruck na štarte viedenskej Herbst-Armee-Jagdrennen a medzi siedmimi účastníkmi mal byť len do počtu. Bol v sedle sedemročného valacha Nehmts Mi Mit, ktorý sa na dráhu vracal po niekoľkých vynechaných sezónach, počas ktorých skákal parkúry, ale kone trénera Reynoldsa boli na začiatku októbrového mítingu v skvelej forme a vyhrali päť zo šiestich prekážkových dostihov. S najväčším outsiderom Nehmts Mi Mit von Kreutzbruck vyhral Jesennú armádnu steeplechase zadržane o 10 dĺžok pred Eglamourom a získal posledný významný triumf kariéry.

Zdenko von Kreutzbruck v sedle valacha Nehmts Mi Mit.

Po viedenskom úspechu mal von Kreutzbruck 66 víťazstiev a pri pokuse o prekonanie svojho rekordu spred dvoch rokov neváhal cestovať na najodľahlejšie závodiská Monarchie, do rumunského Aradu a vojvodinského Zrenjaninu, kde nazbieral päť víťazstiev a dostal sa na 71.
1. novembra bol povýšený a v Alagu už ako novopečený rytmajster dosiahol potrebné dve víťazstvá, ale o jedno prišiel.
Dostihy s masterom sa nebehávali len v armáde, ale veľmi sporadicky sa objavovali aj v rámci verejných dostihov. Drag hunt steeplechase boli dostihy o čestné ceny pre kone s potvrdením o účasti na honoch, teda hunterov. Jazdci v nich nejazdili v dostihových dresoch, predpísaný bol lovecký odev, alebo uniforma pre dôstojníkov, boli však zahrnuté do dostihových štatistík. Zdenko von Kreutzbruck počas kariéry odjazdil len dva takéto stíple pre hunterov a 5. novembra 1899 v Alagu zvíťazil, ale master podal protest pre nedodržanie odstupu a všetci trinásti účastníci boli diskvalifikovaní.

Bilancia Zdenka von Kreutzbrucka v roku 1899 bola 141 štartov, 73 víťazstiev (52%) a 41 druhých miest. Titul šampióna pánskych jazdcov získal s náskokom 47 víťazstiev pred Kálmánom von Szemerem (26 víť.).
V rovinových dostihoch získal v 78 štartoch 32 víťazstiev (41%), čo by medzi džokejmi stačilo na ôsme miesto - šampión R. Adams získal 69 víťazstiev. V prekážkových dostihoch zo 63 štartov vyhral 41 (65%) a predčil profesionálov - šampión H. Wheeler zaznamenal 60 štartov a 25 víťazstiev.

Na konci sezóny 1899 von Kreutzbruck oznámil, že už dostihy jazdiť nebude, na čo malo zrejme vplyv i to, že sa chystal oženiť. Neskôr sa však ešte niekoľkokrát do dostihového sedla vrátil. V rokoch 1900 a 1901 sa v Kottingbrune zúčastnil dobre dotovaného dostihu s názvom Herrenreiten na 2000 metrov. V roku 1900 v sedle Dreyfusa porazil deväť súperov a získal svoje 199. víťazstvo, a o rok neskôr sa s Dark-manom neumiestnil.
Posledné štarty vo verejných dostihoch absolvoval v roku 1902 ako 35-ročný, na májovom mítingu v Šoproni, ale dvestého víťazstva sa nedočkal - 8. mája skončil v sedlách koní svojho niekdajšieho súpera z dostihových dráh, grófa Paula Orssicha, trikrát druhý, v rovine, v steeplechase aj v prútenkách a 11. mája sa jeho dostihová kariéra definitívne uzavrela v Pressburger Hürdenrennen, kde v poli desiatich koní skončil s valachom Esztelenom tretí.

Zdenko von Kreutzbruck počas 13 sezón odjazdil 458 dostihov, 199 vyhral a o dve víťazstvá prišiel po diskvalifikácii, a dosiahol neuveriteľnú úspešnosť 43.4%. Na rovinách vyhral tretinu štartov, 77 z 211, a priam zázračným jazdcom bol v prekážkových dostihoch, kde v 245 štartoch dosiahol 122 víťazstiev. Len jeden jediný dostih - diskvalifikácia v zmienenom stípli pre hunterov - rozhodol o tom, že jeho úspešnosť v prekážkových dostihoch zostala tesne pod polovicou, na 49.8% a že nezaokrúhlil počet svojich víťazstiev na dvesto.
Dvakrát sa stal šampiónom pánskych jazdcov (t.j. amatérov) a v oboch prípadoch s úspešnosťou cez 50%, pri viac ako sto odjazdených dostihoch, čo vo svete nemá obdobu. Jeho rekord 73 víťazstiev z roku 1899 prekonal v roku 1912 nadporučík Eugen Folis, ktorý však na 77 víťazstiev potreboval o polovicu štartov viac.
Najviac víťazstiev získal vo vtedajšom rakúsko-uhorskom centre prekážkových dostihov v Alagu, kde vyhral 73-krát, 26-krát vyhral v Krakove, po 16 víťazstiev získal v Šoproni a v Siófoku a 15-krát uspel v Bratislave. Najvyššiu úspešnosť mal v Zrenjanine, kde vyhral oba štarty, a v Tatranskej Lomnici, kde v 14 štartoch získal 11 víťazstiev a dve druhé miesta.
Trikrát sa mu počas jedného dostihového dňa podarilo vyhrať päť dostihov a osemkrát vyhral počas jedného dňa rovinu, prútenky aj stípel.
V sedle von Kreutzbruck vynikal pokojom a prehľadom a v závere razantnou podporou, ktorou nijako nezaostával za najlepšími rovinovými profesionálnymi džokejmi. Podľa dobových komentárov bol vždy tam, kde mal byť, keď sa rozhodol vodiť, jeho kôň nezhasol a keď útočil zozadu, nikdy neprišiel neskoro. O jeho jazdeckom majstrovstve, ale aj o schopnosti vtedajších trénerov naučiť kone skákať, vypovedá fakt, že počas celej svojej kariéry nedokončil kvôli pádu len dva dostihy. Spadol päťkrát, z toho trikrát dokončil, raz ako víťaz a dvakrát na treťom mieste.

Koniec

Zdenko von Kreutzbruck po skončení kariéry pôsobil v predsedníctve Officiers Rennvereinu a ako dostihový funkcionár na závodisku v Šoproni.
Založil si rodinu, v roku 1900 sa oženil s Irene von Sándorffy a v rokoch 1901 a 1905 sa im narodili synovia Zeno a Egon. Pokračoval v službe v Nádasdyho husárskom regimente a v roku 1911 bol povýšený na majora. Jeho meno sa vytratilo zo športových a spoločenských rubrík až do roku 1914, keď prišiel šok - Zdenko von Kreutzbruck spáchal samovraždu.

Nešťastie sa odohralo 11. júla 1914 v kúpeľnom meste Baden neďaleko Viedne a bolo podrobne popísané v novinách.
47-ročný major Zdenko von Kreutzbruck, oblečený v civilnom odeve, si na Hauptplatzi najal drožku a kočišovi prikázal odviezť ho na klusácke závodisko. Tam však nedorazil. Na mieste, kde ulica Mühlgasse križuje železničnú trať, nechal zastaviť a vystúpil. Chvíľu kráčal popri trati smerom na Viedeň, potom vyšiel na vysoký železničný násyp, kde s hodinkami v ruke zostal stáť a o niekoľko okamihov sa vrhol pod kolesá lokomotívy prichádzajúceho osobného vlaku. Spod vlaku vytiahli už len zmrzačené telo, s hlavou a jednou rukou oddelenou od trupu. Polícia podľa osobných dokladov identifikovala mŕtveho, ktorý mal pri sebe značnú sumu peňazí a vzácny šperk.
List na rozlúčku nezanechal a tak je motív jeho činu neznámy. V tlači sa objavili dohady o tom, že trpel depresiami, pretože po úraze z roku 1911 trpel bolesťami hlavy a nemohol už jazdiť na koni, podľa inej verzie strácal sluch. S odstupom desaťročí možno vysloviť teóriu, že vplyv mohla mať aj smrť jeho rovesníkov, arcivojvodov Otta a Františka Ferdinanda, s ktorými mal blízke vzťahy.
Arcivojvoda Otto zomrel v roku 1906 a následník trónu, arcivojvoda František Ferdinand d’Este, bol v Sarajeve zavraždený 28. júna 1914, trinásť dní pred Kreutzbruckovou samovraždou. Zdenko von Kreutzbruck ako vysoký armádny dôstojník zrejme tušil, alebo už možno vedel, čo bude nasledovať - 28. júla vypukla Prvá svetová vojna.