História Taxisovej priekopy - 1. časť

História Taxisovej priekopy - 2. časť

Taxisova priekopa - jeden z najznámejších pojmov v turfe. Podľa jednej z legiend získala meno, keď sa v roku 1874 Egon Thurn-Taxis pri vytyčovaní kurzu prvej Veľkej pardubickej vysmial pánom, ktorí ju nechceli zaradiť kvôli jej obtiažnosti. Podľa iného príbehu sa po prvom ročníku Veľkej pardubickej hlasovalo o jej zotrvaní a rozhodol vraj Taxisov hlas a podľa ďalšej legendy je po ňom pomenovaná, pretože keď jej hrozilo zrušenie po prvom ročníku Veľkej pardubickej, údajne povedal vetu v zmysle „vy ani ja ju nebudeme prekonávať a proto nie je dôvod, aby sme ju rušili a niekomu to uľahčovali”.
Údajný citát sa ale veľmi nápadne podobá historke o Octavianovi Kinskom z výstrižku a ani meno osoby, podľa ktorej je pardubická Taxisova priekopa pomenovaná, nie je jednoznačné.

Príbehov o pomenovaní Taxisovej priekopy a o vzniku samotnej Veľkej pardubickej je viac a sú poskladané z rôznych historiek a mystifikácií, preto bude možno najlepšie hodiť všetko do koša a pozrieť sa na to odznova, od samého začiatku. Nasledujúci text je zostavený na základe novinových správ a článkov, uverejnených v čase popisovaných udalostí. Väčšina článkov je prístupná online v českej, rakúskej a nemeckej Národnej knižnici, v bratislavskej Univerzitnej knižnici a v ďalších digitálnych knižniciach.

Skákanie cez prekážky v Pardubiciach

Pred polovicou 19. storočia sa v Pardubiciach udomácnili parforsné hony anglického typu, pri ktorých jazdci na koňoch so svorkou psov prenasledovali jeleniu zver, vypustenú na dohodnutom mieste a korisť sa po „ulovení” vracala späť do obory. Do Pardubíc tento typ športového lovu priniesol knieža Franz Liechtenstein.

Prinz Franz de Paula von und zu Liechtenstein (*1802 - †1887)

Knieža Franz Liechtenstein bol armádny dôstojník. Po pôsobení v hulánskych regimentoch v Prostějove, vo Viedni a v Oradei bol prevelený do 9. Husárskeho regimentu do Pardubíc, kam nastúpil v roku 1831 v hodnosti prvého rytmajstra. V roku 1833 bol odvelený do 7. Husárskeho regimentu do Talianska, kde pôsobil v hodnosti majora a oberstleutnanta do roku 1836. V roku 1837 sa už ako oberst (plukovník) vrátil k 9. Husárskemu regimentu cára Nikolaja I. do Pardubíc a v nasledujúcom roku bol vymenovaný za regimentskommandanta, teda veliteľa pluku.
Liechtenstein bol turfman a pánsky jazdec a jeden z prvých majiteľov anglických plnokrvníkov v Rakúsku. V roku 1839 bol jedným z organizátorov a účastníkov prvých českých dostihov na lúke pri pražskej Invalidovni. Zamestnával anglického trénera Thomasa Sketha a po jeho smrti v roku 1840 sa funkcie trénera ujal Philip Andrews, ktorý ako štolba a psovod organizoval prvé pardubické hony.
V roku 1840 Liechtenstein založil Parforce Jagdgesellschaft (Parforsnú loveckú spoločnosť) a spolu s kniežaťom Vinzenzom Auerspergom a grófom Eduardom Clam-Gallasom vybudovali lovecké stádo so 140 koňmi. Hony Liechtenstein usporiadal pri príležitosti svojej svatby s Juliou Potockou. Do Pardubíc pozval šľachtickú spoločnosť a 15. septembra 1841 sa odohral prvý hon.
Liechtenstein nechal svoj dom na Zelenom predmestí nadstaviť a vytvoril v ňom takzvané „Šľachtické kasíno”, čo v tej dobe neznamenalo herňu s hazardnými hrami, ale spoločenské zariadenie na spôsob anglických klubov. Liechtensteinovo kasíno, zvané aj Ressource, bolo miestom stretnutí loveckej spoločnosti a výrazne prispelo k rozvoju predmestia. Časom boli okolité poľnohospodárske statky zvyšované a prestavované, aby mohli poskytovať ubytovanie a ustajnenie početnej spoločnosti. Predmestie postupne získalo mestský ráz a zmenilo sa na centrum pardubického spoločenského života.

Šľachtické kasíno. Ulica bola v roku 1874 pri príležitosti návštevy cisára pomenovaná Královská třída. Neskôr to bola Wilsonova, potom Stalinova třída a dnešná adresa bývalého kasína je Třída Míru 450.

V roku 1845 bol Franz Liechtenstein povýšený do hodnosti majora a odvelený do Prahy. Masterom sa stal gróf Clam-Gallas a hony sa konali do revolučného roku 1848, keď bolo stádo rozpustené. Obnovené bolo až po ukľudnení politickej situácie v roku 1852 a funkciu mastera prevzal barón Alfred Zedtwitz, ktorý fungovanie Jagdgesellschaftu zmodernizoval, zmenil ho na akciovú spoločnosť a vrátil pardubickým honom ich prestíž.

Zlatá éra pardubických dostihov

Už od 40-tych rokov sa v okolí Pardubíc behávali dostihy, alebo skôr hobby-preteky pre členov Parforsnej spoločnosti, ale skutočné verejné dostihy so skutočnými dostihovými koňmi a s profesionálnymi džokejmi do Pardubíc priniesol predchodca Jockey Clubu, rakúsky spolok Verein zur Hebung der Pferdezucht und Rennen (Spolok pre pozdvihnutie chovu koní a dostihov), respektíve jeho česká súčasť Böhmische Rennverein (Český dostihový spolok), vedený barónom Alexandrom von Bethmannom z Křinca.
Rennverein v roku 1854 pre nezáujem upustil od organizovania dostihov na lúke pri pražskej Invalidovni a hľadal pre svoj míting nové dejisko. V roku 1855 sa míting odohral vo Vrbovej Lhote pri Poděbradoch a v nasledujúcom roku si spolok prenajal pardubické mestské pozemky a vytýčil novú dostihovú dráhu.
Vznik pardubického závodiska nesúvisel s parforsnými honmi, ani s pretekmi Parforsnej spoločnosti. K výberu lokality určite významne prispelo, že sa tam v čase mítingu schádzala šľachtická spoločnosť z celej Monarchie, ale hlavným dôvodom bol zánik dostihov v Prahe.

V roku 1856 sa na novej dráhe prvýkrát uskutočnili významné dostihy Böhmische Rennvereinu, Norddeutscher Preis, Triennial-Stakes a Produce-Stakes a v nasledujúcej sezóne sa začali pardubické zlaté časy - do Pardubíc boli pridelené Kaiserpreis (Cisárske ceny), najvýznamnejšie dostihy pred založením Derby.
V roku 1857 boli hlavnými závodiskami Monarchie Pešť a Pardubice, kde sa konali Cisárske ceny I. triedy o 1000 dukátov (5000 zlatých), pre kone zo všetky krajín a Cisárske ceny II. triedy o 600 dukátov (3000 zlatých), vyhradené pre kone domáceho chovu.
V roku 1858 boli po 11-ročnej prestávke obnovené dostihy vo Viedni. Na ostrove Freudenau, v susedstve starého závodiska na Simeringer Haide, bolo otvorené nové závodisko a bola dotvorená pomyselná Trojkoruna Cisárskych cien.

Pardubický októbrový míting bol vyvrcholením sezóny a so svojimi najlepšími koňmi naň jazdili najvýznamnejší rakúsko-uhorskí a nemeckí majitelia. Na výstrižku je prehľad víťazov Cisárskych cien z rokov 1857 až 1861. Pardubické Cisárske ceny boli v tom období pre štvorročné a staršie kone na 4 míle (6400 m) a 3 míle (4800 m) a od roku 1863 boli otvorené aj pre trojročné kone a skrátené na 3 a 2 1/2 míle.

V roku 1861 siahal Lanchester (Voltigeur) grófa Bremera po „Trojkorune”, ale po víťazstvách v Cisárskych cenách I. triedy v Pešti a vo Viedni skončil v Pardubiciach druhý.
Pozoruhodným koňom bol odchovanec Octaviana Kinského Harlequin (Prince Djalma), neskorší plemenník v Chlumci, ktorý v rokoch 1858 a 1859 vyhral päť Cisárskych cien a len tieto víťazstvá vyniesli Kinskému sumu, zodpovedajúcu dnešným asi 300 tisícom €.
Harlequina neskôr prekonali Giles The First, ktorý v rokoch 1865-67 vyhral deväť Cisárskych cien, a Kincsem, ktorá ich z pôvodnej série vyhrala desať, ale v jej ére už boli niektoré premenované na Štátne ceny.

Na výstrižkoch je reportáž z Harlequinovho prvého pardubického víťazstva z 8. októbra 1858.

Senzačne bol obsadený míting v roku 1863, keď v Cisárskej cene I. triedy nemeckí Vigour (Voltigeur) a Arrogante (Stockwell) odsunuli na tretiu priečku obhajkyňu víťazstva Comestu. V Cisárskej cene II. triedy rakúsko-uhorský šampión Nortcountryman (Cotswold) zdolal o pol dĺžky trojnásobného víťaza z pardubického mítinku Whitenosea. Obaja sa neskôr stali plemenníkmi, Nortcountryman v žrebčíne grófa Esterházyho a Whitenosea po krátkom pôsobení v Chlumci od Octaviana Kinského kúpil štátný žrebčín Kisbér, ale pri ceste vlakom si zlomil nohu.
Predstavili sa tam aj rodičia Kincsem a Prince Giles The Firsta, aktérov legendárneho súčasného dobehu z Grosse Preis von Baden. Matka Kincsem Waternymph (Cotswold) bola v tom roku šampiónkou rakúsko-uhorských kobýl, ale v Cene o 1000 zlatých dobehla súčasne s Eugenie a o pol hodiny s ňou v rozbehu o víťazstvo prehrala o nos.

Giles The First bol najslávnejší rakúsko-uhorský kôň 60-tych rokov. Na pevninskej časti Európy získal v 27 štartoch 26 víťazstiev a raz bol druhý. V roku 1863 sa zúčastnil epsomského Derby, na mítingu Royal Ascot dobehol tretí v Prince of Wales Stakes a o dva dni bol druhý v Queen's Stand Stakes. V Hamburgu vyhral Goldene Peitsche a hneď na druhý deň aj Hansa-Rennen, o krk pred najlepším nemeckým trojročiakom Grimstonom. Odveta sa odohrala v pardubickej Norddeutscher Preis a Giles The First Grimstona opäť zdolal, tentokrát o 1 1/2 dĺžky.

Po mítingu v roku 1863 bola pardubická dostihová eufória taká veľká, že sa uvažovalo o stavbe kópie viedenskej tribúny. Kniežatá Kinský a Rohan sa dohodli, že na stavbu poskytnú potrebné financie a poslali do Viedne svojho zástupcu, aby si prehliadol plány a priviezol ich kópie...

Prekážkové dostihy na pardubickom mítingu

Na pardubických mítingoch sa v tom období nepravidelne objavovali aj prekážkové dostihy, ale bohato dotovaným a skvelo obsadeným rovinám sa nemohli rovnať a boli len spestrením programu.

V roku 1857 bola odbehnutá Lovecká jazda o čestnú cenu, strieborný chladič na šampanské, venovaný Maxom von Fürstenbergom. Bežalo sa na 3 míle cez 20 prekážok, tvorených priekopami a pevnými plotmi a zápolenie sa takmer skončilo tragicky - Octavian Kinský zostal po páde s polokrvnou Themby II ležať v bezvedomí a na voze bol odvezený do mesta. Spomedzi trojice účastníkov trať bez pádu prekonal len Topthorn Ferdinanda Kinského a zvíťazil.
V nasledujúcich rokoch sa behávali len prútenky. V roku 1858 Octavian Kinský v sedle Themby II (Prince Djalma - Themby), považovanej za najlepšieho prekážkového polokrvníka Monarchie, porazil trojicu súperov a v roku 1859 vyhral walk-over s päťročným Caesarom (Prince Djalma - Themby).
V roku 1860 boli prútenky pre nezáujem zrušené, ale v 30 kilometrov vzdialenom Chlumci nad Cidlinou bola odbehnutá steeplechase na 4 míle o 400 zlatých, v ktorej 47-ročný Octavian Kinský s Caesarom porazil trojicu súperov.
V roku 1861 sa v Pardubiciach bežali prútenky o 300 zlatých, venovaných Jaroslavom Sternbergom a v poli troch koní zvíťazila Kate Tulloch, s veľkým náskokom pred Caesarom.
V roku 1862 sa po piatich rokoch do Pardubíc vrátila steeplechase. Bola o čestné ceny na 2 1/2 míle, pre kone armádnych dôstojníkov a medzi šiestimi účastníkmi vyhrala polokrvná Bachelor kniežaťa Rohana, v sedle s rytmajstrom barónom Lewitzkym.

V rokoch 1863 a 1864 bol míting v Pardubiciach bez prekážkových dostihov, ale v roku 1863 bola v Chlumci nad Cidlinou odbehnutá Steeple Chase na 3 1/2 míle o vysokú cenu 1000 zlatých, ktorú štart-cieľ vyhral vynikajúci Longrange s poručíkom Rosenbergom. Zvyšné tri kone boli pred záverom zadržané.
Dostih sa odohral pri zámku Karlova Koruna a dochoval sa z neho plán a popis prekážok, z ktorých väčšina boli suché a vodné priekopy, so šírkou od dvoch do päť a pol metra.

Koniec zlatých časov

Zlaté časy pardubických dostihov sa skončili počas mítingu v roku 1864, keď sa v Pardubiciach stretlo direktórium Rennvereinu a z iniciatívy predsedu spolku Bethmanna a kniežaťa Rohana bolo jednomyselne rozhodnuté o presune mítingu späť do Prahy.
V roku 1865 bolo otvorené závodisko na takzvanej Cisárskej, alebo Kráľovskej lúke na Smíchove a návrat dostihov vzbudil obrovský záujem. Noviny písali až o 40-tisícovej návšteve, ale na mítingu sa odohral škandál, ktorý sa do histórie zapísal ako Prager Compromiss (Pražská dohoda).

Pred Nord- und Süddeutscher Preis sa grófi Alexander Bethmann a Johann Renard dohodli na výsledku a rozdelení ceny, čo bolo súčasťou rakúsko-uhorských pravidiel, ale takzvaný „compromiss” musel byť kvôli stávkam verejne ohlásený. V tomto prípade sa to však nestalo a keď džokej Richard Longstaff dostal pri nasadaní od trénera Bradforda inštrukcie, aby nechal vyhrať Bethmannovho The Little Irishmana, odmietol to so slovami: „To neurobím, ak budem môcť tak vyhrám.” Napokon sa mu to v sedle Stonewall Jacksona aj podarilo a pri odsedlávaní sa pred množstvom svedkov stal terčom hrubých urážok od trénera a prípad sa prezradil. Zaoberali sa ním aj stewardi a ich výrok bol neuveriteľný - stávky vyhlásili za neplatné...
Prípad Prager Compromiss sa dostal nielen do rakúskych, ale aj do zahraničných novín. Svoj pohľad na vec vyjadrili všetci účastníci aféry a oslovený bol aj muž, považovaný za najvyššiu dostihovú autoritu, admirál Henry John Rous, tvorca britských dostihových pravidiel, prezývaný „Dictator of the Turf”. Admirál Rous k afére napísal: „Džokej koňa majiteľa A ho mal držať (zatiahnuť) a nechať vyhrať koňa B. Džokej A ako čestný muž príkaz neposlúchol a dostih vyhral. Dostal som otázku či stávky platia a moja odpoveď je áno, stávky platia. Toto nie sú dostihy, ale...... komplot, ktorý by mal byť prísne potrestaný. V Anglicku by majitelia A a B dostali zákaz vstupu na závodiská. Žiaden gentleman by sa s nimi nestýkal.”

Presun pardubického mítingu do Prahy nebol vydarený ťah. V Prahe počiatočné nadšenie možno aj kvôli stávkovej afére opadlo a míting postupne stratil glanc. Návštevy boli čoraz menšie a v 70-tych rokoch sa v novinách pravidelne opakovali úvahy o konci dostihov, respektíve o ich presune inam. Najčastejšie boli zmieňované Mariánske Lázně, ale tamojšie zastupiteľstvo to v roku 1878 odmietlo.
Po zrušení Cisárskych cien a pri systematickom rozširovaní dostihovej prevádzky vo Viedni, v Budapešti a v ďalších mestách, upadli pražské dostihy do provinčnosti, ale vydržali až do roku 1895, keď sa na Cisárskej lúke začal budovať prístav. Počas budovania prístavu tam ešte niekoľko dostihových dní zorganizovala meštianska švadróna a v roku 1899 nastal defintívny koniec. Dostihy sa do Prahy sa vrátili v roku 1906, keď bolo otvorené závodisko vo Velkej Chuchli.

Predchodkyňa Veľkej pardubickej

V Pardubiciach sa po presune mítingu do Prahy vrátili ku svojom obvyklému loveckému životu. Závodisko bolo naďalej udržiavané a pokračovali aj dostihy, ale členovia Parforsnej spoločnosti si ich opäť urobili ako privátne sami pre seba a 24. októbra 1865 sa odohral prvý dostih s názvom Pardubitzer Steeple-chase.
Išlo o steeplechase na 2 1/2 míle pre kone v majetku dôstojníkov 9. Husárskeho regimentu kniežaťa Franza Liechtensteina a 2. Dragúnskeho regimentu kniežaťa Alfreda Windischgrätza. Dostih založil Jaroslav Sternberg v mene darkyne čestnej ceny Eleonore Schwarzenbergovej. Podľa propozícií nemali byť skoky vyššie ako 3 1/2 stopy (cca 105 cm) a priekopy širšie ako 14 stôp (4.3 metra) a v dostihovej správe je pravdepodobne prvý dochovaný popis pardubických prekážok.
Po páde dvoch koní na dvojitej priekope a diskvalifikácii víťaznej kobyly po Oakballovi kvôli nedodržaniu trate, trofej získal Stanislaus Hoyos-Sprinzenstein z Windischgrätzovho dragúnskeho regimentu.
Druhým dostihom bola rovina na 3 míle pre kone Pardubickej loveckej spoločnosti, ktoré v tej sezóne absolvovali tri hony. Zvíťazil knieža Louis Rohan v sedle plnokrvného Major Williama.

Taxisova priekopa vo Freudenau

Vznik Pardubitzer Steeple-chase bol možno inšpirovaný vo Viedni, kde sa na jar toho istého roku odohral prvý ročník Viedenskej steeplechase, založenej Egonom Thurn-Taxisom.

Prinz Egon Maximilian von Thurn und Taxis (*1832 - †1892)

Egon Thurn-Taxis Wiener Steeple-chase, neskôr Grosse Wiener Steeple-chase, nielen založil a financoval, ale od začiatku sa jej aj zúčastňoval. V prvom ročníku bol v sedle svojho vlastného valacha Billyho a spadli už na druhom skoku.
V tom čase bola veľmi populárna historka o pomenovaní Becher's Brooku po kapitánovi Becherovi, ktorý tam spadol v prvom ročníku Grand National v roku 1839. Rakúsko-uhorská športová spoločnosť bola až prehnane orientovaná na britské vzory a tu treba hľadať zrod názvu Taxisgraben - v prvom ročníku Wiener Steeple-chase spadol sám organizátor, popredný a populárny turfman a tak sa priam ponúkalo, aby bolo miesto jeho pádu podľa vzoru z Grand National označené jeho menom.
Taxisgraben je v preklade Taxisova priekopa, ale názov mohol vzniknúť aj inak. Pôvodné označenie pokojne mohlo byť Taxisgrab - Taxisov hrob, ako hovorové označenie miesta, kde pochoval svoje nádeje. Ako to skutočne bolo sa už nedá overiť, ale názov sa ujal a termín Taxisgraben sa v tlači prvýkrát objavil v novinách Sportblatt 19. mája 1873, rok a pol pred prvou Veľkou pardubickou.

Pojem Taxisova priekopa teda vznikol vo Viedni, ale príhoda o záchrane prekážky kniežaťom Thurn-Taxisom sa tam odohrať nemohla, pretože to nebola najťažšia prekážka a o jej zotrvaní v kurze sa diskutovalo oveľa neskôr, až po smrti Egona Thurn-Taxisa.
Vo Freudenau bola strašiakom prekážka, príznačne nazvaná Teufelsgraben - Diablova priekopa, široká 4.3 metra, na ktorú sa nabiehalo oblúkom, čo koňom komplikovalo prípravu na odskok. Na Diablovej priekope sa zranilo a zahynulo množstvo koní a zrejme sa tam odohrávali scény, príliš drastické pre fajnové viedenské obecenstvo. Vrchol nastal v roku 1885, keď bolo treba utratiť jedného zo zranených koní, čo neurobili v tej dobe obvyklým zastrelením, ale modernou metódou - injekciou - dávka však bola slabá a tak tisíce šokovaných divákov sledovali 15-minútový smrteľný zápas nešťastného koňa.
Mnoho divákov zo závodiska doslova utieklo s tým, že sa tam už nikdy nevrátia, strhli sa protesty, do novín chodili rozhorčené dopisy a tak riaditeľstvo dostihov pristúpilo k vyradeniu Diablovej priekopy z kurzu a k častejšiemu zaraďovaniu Írskej lavice a Taxisovej priekopy. Na konci sezóny 1885 bola Diablova priekopa zasypaná a nahradená ľahšou prekážkou. Taxisova priekopa prežila Diablovu o 11 rokov a potom bola takisto zrušená. Od roku 1897 bol v popisoch dostihov skok, ktorý ju nahradil, označovaný ako „ehemalige Taxisgraben”, bývalá Taxisova priekopa.

Egon Thurn-Taxis v Pardubiciach

Rok 1866 priniesol druhý koniec pardubického honebného stáda. V lete vypukla Rakúsko-pruská vojna a odohrala sa Bitka pri Hradci Králové, pri ktorej rakúska strana stratila asi 6000 koní a mnohé z nich boli nepochybne z pardubickéj posádky.
Zhodou okolností v deň bitky - 3. júla 1866 - vo Viedni vo veku 52 rokov tragicky zahynul master Pardubickej loveckej spoločnosti, barón Alfred Zedtwitz.
O život prišiel za záhadných okolností - ráno si vyšiel na koni do Pratra, ale do obeda sa z vychádzky nevrátil a kôň bol nájdený bez jazdca. Polícia po dlhom hľadaní našla jeho telo v priekope v Krieau. Pri prehliadke jeho izby v hoteli Goldenes Lamm, kde niekoľko mesiacov býval, bola nájdená ukrytá fľaštička s cyankáli a noviny okamžite začali špekulovať o samovražde. Logiku to nedávalo - ak by si vzal cyankáli, sotva by si stihol vyjsť na vychádzku a samotné noviny napísali, že fľaštička bola plná. Policajná obhliadka vylúčila otravu, aj verziu lúpežnej vraždy, pretože sa u neho našli zlaté hodinky, diamantové prstene a hotovosť, spolu v celkovej hodnote najmenej 500 zlatých (dnešných cca 7000 €). Po pitve profesor Rositansky zo Všeobecnej nemocnice uviedol ako príčinu smrti zlomeninu krčného stavca po páde z koňa.

Po Zedtwitzovej smrti sa masterom pardubickej Parforsnej loveckej spoločnosti stal Egon Thurn-Taxis a vybudoval nové honebné stádo, ktoré malo na svojom vrchole až 250 koní. S mestskou radou sa dohodol na pokračovaní nájmu pozemkov a pardubické závodisko sa stalo tréningovým zariadením novovzniknutého rakúskeho Jockey Clubu, ktorý z Nemecka angažoval známeho trénera a džokeja Georgea Longa a uzavrel s ním trojročnú zmluvu.
Long do Pardubíc nastúpil v januári roku 1868 a okrem iného už mal k dispozícii aj pieskovú tréningovú dráhu. Vzdialenosť od Viedne sa ukázala ako nepraktická a v polovici roku 1869 sa na žiadosť majiteľov presťahoval do Freudenau. Po sezóne 1876 sa vrátil do Nemecka.
V Pardubiciach mal po Longovom odchode dostihovú stajňu barón Bethmann, pre ktorého tam trénoval Walter Oram a po ňom Andrew Powlett.

V roku 1867 Egon Thurn-Taxis vypísal druhú Pardubitzer Steeple-chase, tentokrát o čestnú cenu, venovanú samotným cisárom Františkom Jozefom I., s ktorým bol v rodinnom zväzku - jeho brat Max von Thurn und Taxis bol manželom bavorskej princeznej Helene, ktorá bola vybraná ako budúca manželka Františka Jozefa, ten sa ale oženil s jej sestrou Elisabeth, známou ako Sissi.

Čestné ceny od panovníckych rodín boli vždy a všade ohromným lákadlom a veľký záujem bol aj o trofej z Pardubitzer Steeple-chase, ktorá sa bežala 31. októbra 1867 na tri míle cez 14 prekážok. Bola pre pánskych jazdcov a kone, ktoré sa zúčastňovali pardubických honov, víťazi steeplechase a prúteniek boli výlúčení. Štartovalo 11 koní a systémom štart-cieľ s veľkým náskokom vyhral barón Hübner s kobylou Sylph.
Ako uviedli spoločenské rubriky novín, po steeplechase „Master of the hounds” prinz Egon Thurn-Taxis hostil spoločnosť v Loveckom kasíne. Na večeri bolo 45 hostí, z toho 15 dám, páni v červených frakoch, v čiernych pantalónoch a s bielymi kravatami, dámy v toaletách. „Diner” trval do neskorého večera a na záver kňažná Fürstenbergová venovala hostiteľovi prípitok. Časť spoločnosti potom nočným vlakom odcestovala späť do Viedne.

Pardubitzer Steeple-chase mala v loveckej spoločnosti veľký úspech a tak boli na 14. novembra narýchlo vypísané ďalšie dva dostihy. Rovinu pre honebné kone vyhral knieža Rohan a handicapovú Steeple - Chase na tri míle jeden z najlepších stíplerov tej doby Johann von Leyden, v sedle so svojim majiteľom Egonom Thurn-Taxisom. Ďalší vynikajúci stípler Longrange skončil po páde štvrtý.

V ten deň sa konala aj Zu-Fuss Steeple-Chase der Stall-Leute, pešie preteky pre stajňový personál na 600 krokov s piatimi skokmi. Preteky pozostávali z dvoch rozbehov s cenami 40-20-10-5 zlatých pre prvých štyroch a zúčastnilo sa ich 29 súťažiacich. Prví traja z oboch rozbehov postúpili do finále s cenami 80-40-20-10-6-4, pričom 80 zlatých je ekvivalent dnešných asi 1100 €. Prvé dve miesta obsadili víťazi rozbehov, v Uhorsku narodený Johannes Friess (Hansi Fries), v službách kniežaťa Thurn-Taxisa a Čech Wenzel Hornov, v službách kniežaťa Maxa Fürstenberga. Ďalšie miesta obsadili Česi Adolf Jiroutek, Josef Novák a Franz Rostočil od kniežaťa Taxisa a Alois Koflák zo Žrebčína Kladruby. Noviny napísali, že Česi nedovolili zúčastneným Angličanom získať ani jedinú cenu a že výsledky dokazujú, že v dobrej kondícii nie je len Taxisovo honebné stádo, ale aj jeho stajňové služobníctvo.

V nasledujúcich rokoch už cisár do Pardubíc čestnú cenu nedal a dostihy sa skončili rozpačito. V roku 1868 cenu do Steeple chase venoval Egon Thurn-Taxis a proti Schawelovmu valachovi Blondinovi s Nicolasom Esterházym o ňu bojovali jeho tri kone, ktoré jazdili sluhovia zo psej svorky, „huntsman” (psovod) Ransom a jeho pomocníci, zodpovední predovšetkým za odohnanie svorky od dostihnutej koristi, takzvaní „whipperi”, označení len krstnými menami Hansi a Adolf.
Longrange v priebehu dostihu vybočil a z trate vytlačil Blondina, ale obaja sa otočili a pokračovali. Na poslednom skoku vybočil vedúci Sam a víťazstvo získal jediný bezchybne bežiaci účastník Kerry Jack s whipperom Hansim, ktorý sa neskôr stal džokejom a veľkú časť kariéry jazdil pod prezývkou Hansi, až neskôr pod plným menom Hansi Fries.
Thurn-Taxisove kone vyhrali aj zvyšné tri dostihy a v rovine na vlastných koňoch skončili na posledných miestach hostia na pardubických honoch, prapravnuci ruského cára Pavla I., oldenburgskí vojvodovia, 18-ročný Georg a 20-ročný Konstantin.

Ani nasledujúce ročníky neboli príliš úspešné. V roku 1869 steeplechase vyhral Taxis v sedle ostrieľaného polokrvníka Johann von Leydena, keď dokončili tri zo štyroch štartujúcich koní a rovnaký počet štartujúcich a dokončivších bol aj v roku 1870, keď zvíťazil Farewel Louisa Rohana, v sedle s Williamom Deasym.

V roku 1871 sa život 39-ročného Egona Thurn-Taxisa začal uberať iným smerom. Začiatkom novembra sa na zámku Ečka v provincii Banát na území dnešného Srbska, oženil s 30-ročnou barónkou von Lázarovou, vdovou po generálovi Lázarovi, odsťahoval sa tam a vzdal sa funkcie pardubického mastera. Príčinou náhlej zmeny bol budúci vynikajúci pánsky jazdec Maximilian Egon, narodený 15. júna 1872... V rokoch 1874 a 1876 sa manželom v Ečke narodili ešte dcéra Mathilde a syn Viktor Theodor.
Na jar roku 1872 sa Egon Thurn-Taxis vzdal aj funkcie prezidenta Jockey Clubu, do ktorej bol zvolený v roku 1870. Pardubickú honebnú sezónu 1871 ako master dokončil viceprezident Jockey Clubu Georg Stockau a v roku 1872 sa novým masterom stal Emil Egon Fürstenberg. Po ňom bol masterom Heinrich Larisch-Mönnich, ktorý viedol Parforsnú spoločnosť od roku 1878 do jej zániku v čase I. svetovej vojny.

1874 - Obnovená Pardubická steeplechase

Pred nový masterom Emilom Fürstenbergom stála náročná úloha, ale rýchlo sa mu podarilo omladiť pardubické lovecké stádo, aj psie svorky a hony sa opäť dostali na úroveň. V roku 1874 obnovil aj Pardubitzer Steeple-chase a to veľkolepým spôsobom - oznámil zámer vypísať verejnú steeplechase so subskripčnou cenou 8000 zlatých. Subskripčná cena znamená, že ju do dostihu nevložil len proponent, tvorca dostihu, ale viacero osôb, ktoré sa úpisom (subskripciou) zaviazali prispieť.
Jeho zámer kriticky okomentoval barón Wilhelm Kotz, člen Böhmische Rennvereinu a prezident Spolku českých chovateľov koní:

* Brigantine, Ignatz, Charlatan, Sergeant Bouncer - poprední steepleri tej doby.

Podobný názor ako barón Kotz mal aj najúspešnejší český chovateľ Octavián Kinský, dnes označovaný za jedného zo zakladateľov Veľkej pardubickej, ale v skutočnosti jej vznik nepodporil. Kinský v tlači zverejnil návrh, podľa ktorého by Veľká pardubická mala byť otvorená pre kone zo všetkých krajín, avšak nie ako handicap, ale ako dostih s penalitami pre kone cudzieho chovu a mala by byť pre pánskych jazdcov a dôstojníkov. Ako napísal, ak bude prijatý jeho návrh, je pripravený urobiť úpis na tri roky, v dvojnásobnej výške príspevku.
Hlasy významných českých turfmanov zostali nevypočuté. Zakladatelia a organizátori Veľkej pardubickej, knieža Emil Fürstenberg, knieža Carl Trauttmansdorff a gróf Max Ugarte, vytvorili propozície, podľa ktorých bola Grosse Pardubitzer Steeple-Chase vypísaná ako handicap pre kone zo všetkých krajín a každého veku, čo uhorské noviny okomentovali: „Veľká pardubická zostala napriek silným argumentom baróna Kotza otvorená pre kone zahraničného chovu a uzávierka bola dokonca posunutá až na 1. októbra. Je teda dosť času na dovezenie zopár stíplerov z Anglicka, ale domáci chovatelia sa im nepoďakujú”.

Do prvého ročníka Grosse Pardubitzer Steeple-Chase bolo prihlásených 36 koní a na štart sa ich postavilo štrnásť. Do bodky sa naplnila predpoveď baróna Kotza - bohatú cenu získal účastník Grand National Fantome, ktorého barón Cramm-Rhode kúpil v júni 1874, keď už sa vedelo o vzniku bohatej steeplechase.

Priebeh Grosse Pardubitzer Steeple-Chase bol podrobne popísaný, pričom sa najmä české noviny správali ako dnešný „bulvár” a v honbe za senzáciou dianie na trati poriadne prifarbili.

Na margo posledného článku, kritizujúceho nezáujem šľachty o zranených džokejov, treba dodať, že najťažšie bol zranený Walter Earl, ktorý sa so Sergeant Bouncerom zamotal do hromadného pádu na múre. Earl sa dlhý čas liečil v pardubickej nemocnici a v regióne napokon zostal natrvalo. Max Ugarte mu výborného stíplera Sergeant Bouncera daroval a Earl ho neskôr predal, Emil Fürstenberg mu pomohol usadiť sa v Jeseničánkách a zahájiť kariéru trénera. V roku 1877 sa Earl presťahoval na panstvo kniežaťa Auersperga do Slatiňan, kde pripravil víťaza Veľkej pardubickej 1909 Dennisa. V Slatiňanoch žil až do svojej smrti v roku 1924 a dodnes ho tam pripomína portrét vo falošnom okne na jeho bývalom dome.

Prečo bol prvý ročník Veľkej pardubickej nečakane dramatický, keď v 50-tych a 60-tych rokoch nerobili tamojšie prekážky koňom žiadne zvláštne problémy, je celkom jasné. Dôvod bol rovnaký ako pri Veľkých pardubických v 21. storočí - prehnaná cena, narúšajúca dostihový systém krajiny.

Konečná cena pre víťaza sa po započítaní zápisného a odstupného vyšplhala až na 11 700 zlatých, čo takmer trojnásobne prevyšovalo najvýznamnejší rakúsko-uhorský stípel, Veľkú viedenskú, kde bolo v tom roku vyplatených 4108 zlatých, ale bolo to aj oveľa viac ako v rovinových vrcholoch - v rakúskom Derby bola cena pre víťaza 9475, v nemeckom Derby 9487 zlatých...
V prvej Veľkej pardubickej boli navyše zrušené aj pomyselné kvalifikačné podmienky, známe z predošlých rokov, teda účasť na tamojších honoch a tak sa v chamtivej honbe za fanfarónskou cenou stretla nesúrodá zmes koní - rýchli stípleri dovezení z Anglicka, domáci stípleri, ktorí podobný terén nepoznali, hunteri, zvyknutí prekážky rozvážne a s istotou preskakovať alebo preliezať, ale v inom tempe a tiež kone s minimom skúseností, bez šance dostať sa do cieľa.

Štart prvej Veľkej pardubickej bol v priestoroch dnešného letiska a kone sa cez priesek v lese v mieste dnešného Popkovického skoku dostali do vnútra dráhy. Kurz viedol popri lesíku k múru, stojacom na mieste terajšej Írskej lavice. Predchodkyňa Taxisovej priekopy sa skákala opačne ako dnes, teda smerom k hlavnej tribúne.
Živý plot na prerazenie, takzvaný Bullfinch, kde zahynul Strizzel, bol predposledný skok približne na mieste dnešného prechodu z dráhy do stajní.

Po prvej Veľkej pardubickej sa rozpútala diskusia o prekážkach, ale neskoršej Taxisovej priekopy sa to netýkalo. Priekopa nepotrebovala záchrancu, pretože ju všetky kone, pokračujúce po nehode na múre, hladko prekonali, aj sedemročný hunter The Vet, ktorý ju preliezol. Terčom kritiky bol múr, kde v hromadnom páde takmer zahynul džokej Earl a najviac diskutovaný bol Bullfinch, na ktorom spadli dva kone. Na iných závodiskách boli Bullfinche vysoké až tri metre, aby bolo koňom jasné, že ich musia preraziť, ale v Pardubiciach mal len 6 stôp (180 cm). Nemecké, rakúske aj české noviny sa zhodli, že bol príliš nízky, preto sa Stritzel pokúsil skočiť ponad a pri páde na hlavu si zlomil väz.

1875 - Tri Veľké pardubické v jeden deň

Historku o záchrane priekopy Egonom Thurn-Taxisom spochybňuje aj dianie v roku 1875.
V januári Maximilian Ugarte odcestoval za svojou matkou do San Rema, kde sa krátko po príchode nakazil šarlachom a 3. februára vo veku nedožitých 24 rokov zomrel. Zostávajúci zakladatelia Veľkej pardubickej, Emil Fürstenberg a Carl Trauttmansdorff, vydali verejné vyhlásenie, že za daných okolností míting nebude pokračovať.

Zakladatelia Veľkej pardubickej Emil Fürstenberg, Max Ugarte a Carl Trauttmansdorff

V histórii Veľkej pardubickej bolo niekoľko momentov, keď bola blízko zániku a toto bol jeden z nich. So záchranou prišiel Böhmische Rennverein, ktorý sa chopil organizácie, prenajal si závodisko na 10 rokov, zmenil kurz a zrušil kritizované prekážky - múr, Bullfinch a Írsku lavicu.
Štart bol premiestnený do rohu závodiska a úvodná časť kurzu sa dodnes nezmenila - prútenka (dnes živý plot), živý plot s priekopou, vodná priekopa, Tribúnny skok, pri ktorom bola po otočení smeru umiestnená prútená prekážka a nová Írska lavica, navŕšená na mieste múra, ktorý mohol byť použitý ako opora a možno sa dodnes sa skrýva v jej útrobách...
Pôvodná Írska lavica, ležiaca mimo závodiska na mieste dnešeného lesíka pri hlavnom vjazde, bola prebudovaná na drop a inak bola postavená séria umelých skokov v poliach za tribúnou. Bullfinch bol premiestnený a v závere sa skákali len prútenky.

Spolok zachoval subskripčný princíp, ale ceny upravil do rozumnejšej výšky a zmes koní, ktorá sa stretla v roku 1874, rozptýlil do troch rovnako dlhých dostihov. Z názvu hlavnej steeplechase bolo vypustené slovo „pardubická” - nová Grosse Steeple-chase bola o 4500 zlatých, pre kone rakúsko-uhorského a nemeckého chovu. Na identickom kurze sa bežala Steeple-chase o 2000 zlatých, pre kone zo všetkých krajín a pre honebné kone bola určená Hunter-Steeple-chase, ale jej kurz bol trochu odlišný - neskákala sa nová Írska lavica. Zachovaná zostala aj krátka steeplechase na 2 1/2 míle, ktorá sa neskôr behávala ako Dámska cena, Kinského memoriál a dnes je známa ako Poplerov memoriál. Okrem toho spolok z Prahy do Pardubíc presunul dve roviny, Liechtenstein-Preis a Triennial-Stakes.
Spolok zverejnenil súpis príspevkov na pardubické steeplechase, kde bola takmer celá majiteľská komunita, aj turfmani, ktorí s prekážkovými dostihmi nemali nič spoločného, ale mená údajných zakladateľov Veľkej pardubickej, Egona Thurn-Taxisa a Octaviana Kinského, na zozname nie sú...

V pôvodnom termíne 4. novembra sa kvôli mrazom nebehalo. Boli len vyhlásené výsledky oboch rovín, kde po množstve škrtov zostali tri kone - Liechtenštajnskú cenu vyhral walk-over Ossian a v Triennial-Stakes bol vyhlásený „compromiss”, keď sa grófi Henckel a Széchényi dohodli na rozdelení ceny. Stíple boli preložené na 7. novembra.

V Grosse Steeple-chase, do ktorej čestnú cenu venoval arcivojvoda Wilhelm, malo štartovať 10 z 24 prihlásených koní, ale po dlhom čakaní bola škrtnutá Wienerin, pretože sa na váženie nedostavil jazdec. Počas prehliadky pred tribúnou začala krívať Brigantine a aj ona bola škrtnutá. Dostih bol odbehnutý na ťažkej dráhe a pády sa zrodili až po zrýchlení v druhej polovici dostihu, keď v najťažšom úseku oraníc za tribúnou spadli Lady Bess a Country Girl. Na predposlednej prútenke spadla vedúca Nachtschwalbe, takže čestnú cenu a 5275 zlatých získal Brigand, kvalitný, ale mimoriadne nespoľahlivý stípler, ktorý v predošlých štyroch štartoch v steeplechase raz vyhral a trikrát vybočil, naposledy vo Viedni, len sedem dní pred pardubickým víťazstvom.
Do Steeple-chase pre kone zo všetkých krajín, s konečnou cenou 2712 zlatých, bolo prihlásených niekoľko účastníkov prvého ročníka Veľkej pardubickej, vrátane Fantoma, ktorý v tom roku vyhral Grosses Hamburger Jagd Rennen a Grosse Frankfurter Steeple-chase, ale napokon bol škrtnutý a v dostihu bez nehôd sa presadil tretí z Veľkej pardubickej 1874 Yermack. Odjazdil ho George Herbert, ktorý bol aj v sedle Briganda, takže možno povedať, že v jeden deň vyhral dve „Veľké pardubické”.
Fritz Metternich v ten deň skákal Tribúnny skok (Taxis) trikrát - v Grosse Steeple-chase skončil s kobylou Windsbraut štvrtý, v Steeple-chase s kobylou Jig takisto štvrtý a medzitým vyhral s Curiositym Hunter-Steeple-chase o čestnú cenu kniežaťa Liechtensteina.
V Hunter-Steeple-chase sa zrodil prvý zaznamenaný pád na Tribúnnom skoku. Podľa komentára trojica štartujúcich bežala veľmi pomalým tempom a spadla tam Cendrillon, ale knieža Auersperg nasadol a po diskvalifikácii Mayflower, s ktorou gróf Wolkenstein zvolil nesprávnu cestu, obsadil druhé miesto.

1876 - Trofej cisárovnej Sissi

V roku 1876 boli pardubické dostihy vypísané s rovnakými propozíciami, ako v predošlej sezóne. Na prihláškach do oboch hlavných dostihov boli zaujímavé mená - vo Veľkej pardubickej pre kone rakúsko-uhorského a nemeckého chovu mal víťazstvo obhajovať Brigand a vo „Veľkej pardubickej”, otvorenej aj pre kone cudzieho chovu, boli okrem iných prihlásení najlepší nemecký stípler Johnstown, odchovaný v Anglicku a obhajca víťazstva Yermack.
Trofej pre víťaza steeplechase pre domáce kone venovala cisárovná Sissi a mala byť aj osobne prítomná. V deň mítingu o deviatej ráno pricestovala vlakom do Pardubíc, ale dostihy museli byť kvôli mrazu a snehu zrušené a tak deň strávila v meste a podvečer odcestovala do Kladrúb.

Trofej cisárovnej zostala v Pardubiciach a v nasledujúcej sezóne ju získal Fritz Metternich, ktorý zopakoval double Georgea Herberta z roku 1875. V Grosse Steeple-chase 1877 zvíťazil s Brigandom pred Nachtschwalbe a v Steeple-chase, otvorenej aj pre kone zahraničného chovu, priviedol k ľahkému víťazstvu britskú rodáčku Starlight. Pripísal si aj Hunter-Steeple-chase, ale s Warblerom vyhral walk-over, takže kurz absolvoval len dvakrát.
To ale pre Fritza Metternicha nebolo všetko. V Chlumci Octavián Kinský zorganizoval akýsi „trucpodnik”, konkurenčnú steeplechase, ktorej sa zúčastnili len dva kone. Metternich bol v sedle päťročnej Queen Bess a súperom im bol Kinského päťročný Liverpool, ktorý v tom roku medzi prekážkarmi kraľoval - vyhral bratislavské Kaiserpreis a Pressburger Steeple-chase, viedenské Kleine Steeple-chase a Grosse Wiener Steeple-chase, a v štatistike podľa zisku boli pred ním len rovinové hviezdy Kincsem, Tallós, Pfeil, Altona a Talisman. Liverpool sa zúčastnil aj Veľkej pardubickej, ale asi po piatich kilometroch spadol a jazdec Hansi sa vážne zranil.
V Chlumci len tri dni po pardubickom páde Liverpool vybočil už na prvom skoku. Pokračoval síce ďalej, ale opätovne odmietal poslušnosť. Na hlbokej dráhe sa pod 90-kilogramovou záťažou dotrápil až po 16. skok, kde to po mnohých pokusoch musel jeho jazdec vzdať. Queen Bess na trati takisto vybočila a vykúpala sa vo vodnej priekope, ale napokon prišla do cieľa a Metternich si pri tejto návšteve Čiech pripísal štyri štarty a štyri víťazstvá.

Dvojmo boli pardubické stíple vypísané aj v nasledujúcich rokoch. V roku 1878 Veľkú pardubickú tretíkrát vyhral Brigand (Metternich) a v roku 1879 Rudi (Hanreich), ktorý bol následne predaný do Rumunska, kde sa stal rovinovou hviezdou.
Takzvanú „Veľkú pardubickú” pre kone zahraničného chovu v roku 1878 získala najlepšia stíplerka tých čias Victoria, ktorá nenašla súpera a vyhrala walk-over, a v roku 1879 uspela Fleurette, pred víťazkou z roku 1877 Starlight.

Rozdelenie Veľkej pardubickej do dvoch dostihov s identickým kurzom splnilo v roku 1875 svoj účel, ale klesal počet štartujúcich a delením samozrejme trpela aj kvalita. V roku 1880 boli oba dostihy opäť zlúčené a môžeme si položiť otázku, či je všeobecne známy zoznam víťazov Veľkej pardubickej správny. Na zozname sú víťazi tej bohatšej Veľkej pardubickej pre kone rakúsko-uhorského a nemeckého chovu, ale keď to vezmeme exaktne, tá bola v roku 1880 zrušená a zostal pôvodný dostih pre kone zo všetkých krajín.

Zmena propozící pustila v roku 1880 na štart britské rodáčky Victoriu a Starlight, ale prvá menovaná nedokončila a Starlight po páde dobehla posledná. Zvíťazil štvorročný Good Morning s Maxom Phillipsom. Victoria sa dočkala v roku 1881, keď zo štvorice štartujúcich nedokončil len sedemročný Broadway Swell, prvý kôň, ktorý spadol na Tribúnnom skoku priamo vo Veľkej pardubickej.

Tribúnny skok - Taxisova priekopa

Prečo sa dnešnej Taxisovej priekope spočiatku hovorilo Tribúnny skok, ilustrujú kresby Philipa Sternberga z rokov 1885 a 1886 - v jeho blízkosti bola malá tribúna, zachytená v pohľade z pravej strany priekopy.

Hlavná tribúna pri topoľoch aj malá tribúna pri Tribúnnom skoku sú zachytené na obrázku zo štartu pamätnej Damenpreis z roku 1885, kde sa stretli tri kone, jazdené grófmi Kinskými. Modrý dres so žltou šerpou grófa Wilczeka má víťaz Grand National 1883 Carl Kinsky v sedle The Sizera, ktorý spadol na Tribúnnom skoku, v červenom drese s bielou šerpou je víťazný Rudolf Ferdinand Kinsky v sedle vlastnej kobyly Danubia Causa a svoje šedo-červené pruhy má na sebe Zdenko Kinsky, ktorý s Laurenziou odišiel o dĺžku porazený.

Pohľad na prekonávanie Tribúnneho skoku vo Veľkej pardubickej 1886 zobrazuje trávnatý pás na strane dopadu, za ktorým sa doskakovalo do oranice.

Sternbergov obrázok Tribúnneho skoku z roku 1886 je pravdepodobne posledný s prútenou prekážkou. Niekedy po tom roku prútenku nahradil živý plot a v rovnakom čase sa Tribúnny skok začal nazývať Taxisova priekopa. V tlači sa názov Taxisgraben v súvislosti s Pardubicami prvýkrát objavil v roku 1892, teda 19 a pol roka po prvej zmienke o viedenskej Taxisovej priekope.

Momentálne je populárny príbeh o pomenovaní pardubickej Taxisovej priekopy po jej údajnom záchrancovi Egonovi Thurn-Taxisovi po prvom ročníku Veľkej pardubickej. Ďalšia verzia je o pomenovaní po jeho smrti v roku 1892, v roku prvej zmienky o pardubickej Taxisovej priekope, čo je významá časová spojitosť, ale odporovalo to vtedajším zvyklostiam.
Obe verzie majú príliš veľa nedostatkov - Egon Thurn-Taxis pardubickú spoločnosť opustil v roku 1871, tri roky pred vznikom Veľkej pardubickej. Odsťahoval sa do Srbska, kde založil vlastné hony a neprispel ani na organizovanie Veľkej pardubickej. Okrem toho po prvom ročníku inkriminovaný skok nebol predmetom sporov a po rezignácii pôvodných organizátorov bol Českým dostihovým spolkom aj tak prebudovaný, takže o žiadnej záchrane pôvodného skoku nemožno hovoriť.
Možno teda skonštatovať, že Taxisova priekopa nie je pomenovaná po Egonovi Thurn-Taxisovi a ak áno, muselo by sa to viazať na originálnu viedenskú Taxisovu priekopu, ktorú podľa dobového popisu tvoril 3 stopy (95 cm) vysoký živý plot a 7 stôp (220 cm) široká priekopa a pardubický Tribúnny skok získal po zaradení živého plota rovnaký profil. Pomenovanie po Egonovi Taxisovi by sa mohlo viazať na jeho pardubické pôsobenie v 60-tych rokoch, potom je ale nelogické, prečo by sa k jeho menu vracali o štvrť storočia neskôr, keď boli jeho pardubické zásluhy dávno zabudnuté a s Veľkou pardubickou bol v tom období veľmi úzko spätý iný Taxis.

Alexander Thurn-Taxis

Prinz Alexander Johann von Thurn und Taxis (*1851 - †1939)

Príslušník českej vetvy rodiny Thurn-Taxisov, Alexander Jan zo zámku Loučeň, bol cestovateľ a lovec a spolu s manželkou boli mecenáši hudobníkov a spisovateľov.
Bol veľký športovec, vynikajúci šermiar, prezident Prager Fecht-Clubu a Union-Fechtklubu vo Viedni, neskôr čestný prezident Akademie der Fechtkunst. Patril medzi zakladateľov Wiener Golf-Clubu, v Loučni založil prvý český futbalový tím a samozrejme nemohol chýbať ani v dostihovej spoločnosti. Podnikal v mnohých odvetviach, mal napríklad pivovar, cukrovar, skúšal podnikať vo filmovom priemysle, vo výrobe výbušnín, a mal aj prímorské kúpele Sistiana neďaleko Terstu na Rakúskej Riviére.
Asi tri kilometre od letoviska Sistiana, v Duine, leží Taxisov zámok, ktorý navštívilo mnoho osobností - cisár František Jozef I. s manželkou Sissi, arcivojvoda František Ferdinand d'Este, skladateľ Franz Liszt, spisovatelia Victor Hugo, Rainer Maria Rilke, Mark Twain, a ďalší.
Mark Twain pricestoval na zámok Duino v máji 1899 z Norimbergu a zanechal tam pamiatku, vystavenú v zámockom múzeu - zápis v knihe hostí, v ktorom nezaprel povesť humoristu. Zápis má formu dotazníka a podpísal sa v ňom Mark Twain, rodený S. L. Clemens, veľvyslanec veľkých USA (samozvaný). V ďalších rubrikách okrem iného uviedol celoživotné zamestnanie - vyšívanie, najneobľúbenejšia činnosť - vstávanie, najobľúbenejšia farba - stará zlatá (22 karátová), najobľúbenejší nápoj - čistá voda, pančovaná škótskou whisky...

V Duine mal Alexander Taxis svoju prvú dostihovú stajňu, ktorú aj s trénerom a džokejom Jamesom Grimshawom čoskoro presťahoval do Pardubíc, ale onedlho dal kone k trénerovi Buttersovi do Nového Dvora. Potom pre neho v Mceloch pri Loučni krátko pracoval Richard Fletcher, ktorý sa ako tréner neosvedčil, ale po odchode k trénerovi Harrawayovi do uhorskej Taty sa etabloval ako kvalitný džokej, trikrát vyhral Veľkú pardubickú a neskôr sa vrátil do Taxisových služieb. Taxis mal kone aj u trénera Spademana v Kottingbrunne a u Waltera Earla v Slatiňanoch, ale najväčšie úspechy dosiahli jeho kone, trénované Antonom Horáčkom v Drážďanoch. V roku 1911 Taxisov valach Jock vyhral tri stíple v Hurst Parku a v Kemptone a vyhral najbohatší nemecký prekážkový dostih, Stern-Jagdrennen v Berlíne-Grunewalde. Dvakrát bol prihlásený aj do Veľkej pardubickej, ale v Pardubiciach bežal len rovinovú Kunětickú cenu v roku 1912 a vyhral v sedle s Wilhelmom Reimerom, o ktorom ešte bude reč.
Na domácich dráhach neboli veľké víťazstvá Taxisovi súdené. Kariéry celého radu jeho nádejných koní zmarili choroby a zranenia a často mal smolu na priebehy dostihov. Po najväčšom úspechu siahal v roku 1882, keď niekoľko dní pred Veľkou pardubickou kúpil od Zdenka Kinského šesť koní, medzi nimi aj päťročného žrebca Bakony II, ktorý vo Veľkej spadol na predposlednom skoku, keď bol spolu s kobylou Vestou vo vedení...
Blízko víťazstva vo Veľkej pardubickej bol aj v roku 1900, keď posledné tri bežiace kone, medzi nimi aj jeho kobyla Dark Beauty, bežali pred záverom takmer súčasne, ale vo finiši na neho zostalo tretie miesto a po diskvalifikácii víťaznej Slávy z toho bola druhá priečka za Magyarádom.

„Princ Saša” pôsobil ako dostihový funkcionár na rôznych pozíciách, vrátane člena direktória a stewarda, ale v súvislosti s Taxisovou priekopou je najdôležitejšie, že na závodiskách v Prahe a v Pardubiciach vykonával funkciu dozorcu dráhy a staviteľa kurzov steeplechase.
Na rozdiel od Egona Taxisa v ére Veľkej pardubickej aktívne pôsobil v českom turfe a priamo v Pardubiciach. Z titulu svojej funkcie mal priamy vplyv na podobu prekážok a práve on mohol byť iniciátorom úpravy Tribúnneho skoku - nahradenia prútenky živým plotom - na základe čoho sa mohol začať používať názov Taxisova priekopa.
Že je pomenovaná po ňom, bolo v prvej polovici 20. storočia uvedené v niekoľkých článkoch, aj v jeho nekrológu v roku 1939, zatiaľ čo o súvislostiach pardubickej Taxisovej priekopy s Egonom Thurn-Taxisom nie je v dobovej tlači ani slovo a začali sa objavovať až oveľa neskôr.

Rozmery Taxisovej priekopy

Podoba pôvodnej prekážky z roku 1874 sa zachovala najmenej na dvoch obrázkoch. Prvý je od maliara Josefa Mukařovského a zachytáva čelný pohľad na skok. Výjav je zdramatizovaný a líši sa od popisov priebehu, ale podľa zobrazených postáv je vidieť výšku skoku.

Výška predchodcu dnešného Taxisu je viditeľná aj na kolorovanej verzii známeho obrázku Fantoma od Emila Adama.

Na výreze z originálnej litografie je v pozadí vidieť 4 stopy vysoký pôvodný múr, ku ktorému maliar kvôli zdôrazneniu jeho mohutnosti umiestnil koňa s jazdcom a postavu.

Po otočení kurzu a zaradení prútenej prekážky vyšiel v Nemecku článok, kde neznámy autor uvádza, že jediná dráha na nemeckom a rakúsko-uhorskom turfe, kde možno behať férové dostihy, sú Pardubice, pretože je tak priestranná a rozľahlá, že tam môže skoky vedľa seba skákať desať koní. Ale ako nič na svete nie je dokonalé, v Pardubiciach je priekopa, ktorá nakoniec nie je príliš široká, ale na steeplechase skok je rozhodne príliš hlboká a pisateľ uvádza hĺbku 10 stôp. Niet divu, že pri pohľade z bezprostrednej blízkosti sa strmá a hlboká priekopa divákom zdala byť obrovská a nebezpečná, ale pre normálne rozbehnutých stíplerov bola celkom jednoduchá.

Dobové popisy z prvého ročníka Veľkej pardubickej sa líšia a uvádzajú výšku prekážky 2,5 až 3 stopy a šírku priekopy 10 až 12 stôp. Na pláne dráhy, zverejnenom v Nemecku, bola uvedená šírka priekopy len 8 stôp a v inom článku 14 stôp.
Rozmery prekážky autori článkov pravdepodobne určili len od oka a aby to nebolo také jednoduché, stopa nebola práve najpresnejšia jednotka dĺžky. V každej krajine, v Nemecku dokonca v každom kraji, mala stopa inú mieru (25-34 cm). Zaokúhlene bola výška prekážky asi meter a šírka priekopy podľa rôznych zdrojov 3 až 3.9 metra, pričom to druhé číslo zodpovedá údaju z článku z roku 1905, popisujúcom rozdiely medzi prekážkami v Aintree, v Pardubiciach a vo Freudenau.

V roku 1907 boli uverejnené nové rozmery Taxisovej priekopy so šírkou 4.66 metra. S jej rozšírením môže súvisieť aj nárast Írskej lavice z pôvodných 130 centimetrov. Ani potom Taxis nebol neprekonateľný a zmena šírky sa neprejavila v štatistike pádov, ktorých tam bolo v tom období oveľa menej než na Hadej priekope, ležiacej za tribúnou, v priestore dnešného parkoviska.

Úpadok

Veľká pardubická vznikla v čase, keď sa začínal prudký rozmach dostihov v Rakúsko-Uhorsku a jej organizátori na to zareagovali len zlúčením oboch identických dostihov v roku 1880. Ďalšie kroky už neurobili a nezabránili postupnému úpadku, ktorého príčinou bolo predovšetkým zvyšovanie cien dostihov a počtu dostihových dní vo Viedni a v Pešti a otvorenie závodiska s celoročnou prekážkovou prevádzkou v Alagu.

Najlepším domácim stíplerom v Pardubiciach vychádzali váhy cez 80 kilogramov a tak viedenské a peštianske stajne volili jednoduchšie riešenie - zostali doma, kde bez náročného cestovania stihli viac štartov s nižšími záťažami a v Pardubiciach začiatkom 20. storočia behávala druhá garnitúra.
Problémom bola aj jazdecká otázka - najlepší džokeji boli svojimi stajňami viazaní vo Viedni alebo v Pešti a k dispozícii neboli ani najlepší amatéri.

Prekážkové dostihy boli v čase ich zavedenia v Rakúsko a v Uhorsku výsadou a známkou odvahy pánskych jazdcov z radov šľachticov, tí ale starli a od 60-tych a 70-tych rokov 19. storočia ich v sedlách nahrádzali prví „profesionálni džokeji”, o ktorých netreba mať žiadne ilúzie. Obvykle boli spomedzi služobníctva z honebných stád a niektorí sa v profesii džokeja uchytili, ale o mnohých štatistiky prezrádzajú, že jazdili len z povinnosti a ako naznačuje výstrižok, v Čechách profesionálni prekážkoví džokeji ešte mnoho rokov bojovali s predsudkami.
Ich spoločnosť sa cisárskemu dvoru zdala byť nedôstojná a v 70. rokoch bolo vydané nariadenie, že oficieri C. & K. armády nesmú v dostihoch jazdiť proti profesionálom.
Náhradou generácie špičkových pánskych jazdcov Kinských, Taxisa, Esterházyho, Baltazziho a ďalších, boli mladí šľachtici, tí ale od 70-tych rokov takmer bez výnimky pôsobili v armáde, takže Veľkú pardubickú nemohli jazdiť dôstojníci Béla von Lázár, Hugo Eltz, Kálmán von Szemere, Eugen Folis, či Zdenko von Kreutzbruck, najlepší jazdci tej doby, s oveľa lepšími štatistikami než mali profesionáli.
To viedlo k založeniu Pardubitzer Armee Steeple-chase, ktorá sa v rokoch 1909 až 1911 behala na 5200 metrov a od roku 1912 na identickom kurze ako Veľká pardubická. Armádna steeplechase bola pre služobné kone armádnych dostojníkov, ktoré nesmeli byť v dostihovom tréningu.

Najlepší pardubický jazdec - hauptmann Wilhelm Reimer

Jedným z vynikajúcich armádnych jazdcov, ktorí nesmeli jazdiť Veľkú pardubickú, bol Wilhelm Reimer, dôstojník 9. Husárskeho regimentu grófa Nádasdyho v Ödenburgu (Šoproni) a neskôr Generálneho štábu.
Reimer začal jazdiť verejné dostihy ako poručík v roku 1901 a hneď pri prvej jazde vyhral steeplechase v Ödenburgu. Krátko nato vyhral s Chorazym v Kottingbrunne v priebehu štyroch dní Officiers-Rennverein-Steeple-Chase na 5000 metrov a Kottingbrunner Armee Steeple-Chase na 6400 metrov, a o tri týždne v Sarajeve Officiers-Steeple-Chase na 4800 metrov. Štvrté víťazstvo sezóny dosiahol Chorazy vo Veľkej pardubickej, ale Reimer mohol v Pardubiciach jazdiť len dva dostihy pre pánskych jazdcov, rovinovú Kunětickú cenu a stíplovú Dámsku cenu. V rokoch 1901 až 1913 štartoval v Kunětickej cene 10-krát a trikrát zvíťazil, a v dvojmíľovej Dámskej cene 11-krát a získal osem víťazstiev. Od roku 1909 odjazdil všetkých päť ročníkov Armádnej steeplechase a štyrikrát zvíťazil.

Prví dvaja z Pardubitzer Armee-Steeple-chase 1913, vľavo Wilhelm Reimer a Hurain, vpravo Béla von Wodianer a Pagony

Keď bola Armádna steeplechase preložená na kurz Veľkej pardubickej, boli vypísané atraktívne ceny - všetci dokončivší jazdci dostali strieborné ostrohy, prví traja čestné ceny a hlavnou trofejou bol zlatý pohár, ktorý mal získať trojnásobný víťaz dostihu. Reimer v rokoch 1912 a 1913 vyhral Armádnu steeplechase s polokrvným Hurainom, ale o zisk pohára sa už nemohol pokúsiť, pretože vypukla I. svetová vojna.
Štábny kapitán Wilhelm Reimer odišiel na front a spolu so svojim otcom, štartérom Jockey Clubu a správcom dráhy na závodisku v Kottingbrunne, rytmajstrom Wilhelmom Reimerom starším, na jeseň roku 1914 v jeden deň spoločne padli.

Wilhelm Reimer odjazdil 263 verejných dostihov a 77-krát zvíťazil (29.3%).
V Pardubiciach absolvoval 16 štartov v steeplechase, všetky dokončil a získal 12 víťazstiev (75%), z toho 2 štarty a 2 víťazstvá zaznamenal na kurze Veľkej pardubickej.

História Taxisovej priekopy - 2. časť