História Taxisovej priekopy - 2. časť

História Taxisovej priekopy - 1. časť

Jednou z chýb publikácií o Veľkej pardubickej je, že sa príliš zameriavajú na jediný dostih a uniká im dobový kontext. V čitateľoch to vytvára dojem, akí skvelí boli víťazi, či už kone alebo jazdci, ale realita je trochu iná. V histórii Veľkej pardubickej boli rôzne éry, medzi ktorými boli obrovské rozdiely čo do kvality koní a jazdcov a najhoršie to bolo po oboch svetových vojnách, po Prvej svetovej v rokoch 1920 až 1937 a po Druhej svetovej, do okupácie Československa v roku 1968.

Medzivojnová éra

YouTube - Frank Butters (1928)

Po Prvej svetovej vojne prišlo k rozvratu rakúsko-uhorského turfu. Tréneri a džokeji anglického, amerického a austrálskeho pôvodu boli vyhostení napriek tomu, že boli naturalizovaní, alebo boli v Rakúsko-Uhorsku narodení, ako napríklad bratia Fred a Frank Buttersovci, ktorí sa po odchode z Rakúsko-Uhorska etablovali v Anglicku a obaja trénovali víťazov epsomského Derby. Viedenský rodák Frank Butters sa dokonca stal jedným z najlepších trénerov v histórii. Trénoval pre najvýznamnejších majiteľov, Lorda Derbyho a Aga Khana, osemkrát sa stal šampiónom trénerov a medzi jeho zverencami boli legendy ako Bahram, Mahmoud, Fairway, Nasrullah, Migoli... Na videu si môžete pozrieť, ako to u Franka Buttersa vyzeralo v roku 1928. Rovnaké štandardy boli pred vojnou aj v Rakúsko-Uhorsku.

Stratu trénerov a džokejov svetovej triedy sa už nikdy nepodarilo nahradiť. Po ich odchode sa trénovať pokúšal kdekto, v mnohých prípadoch bolo dostatočnou kvalifikáciou pôsobenie u anglicky hovoriaceho trénera, i keď tam dotyčný len zametal. Stavy chovných a dostihových koní boli po vojne zdecimované a v novovzniknutej Československej republike dostal turf ďalšiu ranu v podobe takzvanej pozemkovej reformy, teda znárodnenia šľachtickej pôdy, čo viedlo k odchodu mnohých majiteľov a chovateľov do Maďarska, Rakúska a Nemecka.

V situácii, keď bolo v Československu „v tréningu” len zopár plnokrvníkov a kone pripravované do prekážkových dostihov sa dali spočítať na prstoch, bolo obnovenie Veľkej pardubickej hazardom a prvý povojnový ročník v roku 1920 podľa toho aj vyzeral.
V tom roku bolo vypísaných len štrnásť stíplov, sedem v Chuchli, šesť v Karlových Varoch a Veľká pardubická, kde na štart nastúpilo šesť dobrodruhov. K Taxisu sa dostalo päť koní, jeden sa tam zastavil, zvyšné štyri spadli a podľa dnešných pravidiel by bolo po dostihu.
Vtedy sa po páde pokračovať mohlo a pokúsili sa o to tri kone, ale dva sa dostali len po Írsku lavicu. Do cieľa napokon dobehol len zverenec trénera Zoubka Jonathan s jazdcom Kozlíkom, ale kurzom blúdil viac než dvadsať minút a kvôli prekročeniu časového limitu bol diskvalifikovaný.

Veterán Jonathan bol jednou z posledných pamiatok slávy rakúsko-uhorského chovu plnokrvníka. Odchovanec Mikuláša Pálffyho, majiteľa žrebčínov v Smoleniciach a v Malackách, mal neobvyklý pôvod s inbreedingom 3x2 na víťaza Magyar St Leger Pázstora. Jeho otcom bol v Napajedlách odchovaný víťaz rakúskeho a nemeckého Derby Con Amore (Matchbox - Grisette po Pázstor), matka Alžbeta (Pásztor - Allegra) bola veľmi dobrá na rovine a okrem iného dobehla tretia v Österreichisches Stutenpreis. Trochu sa tým vymykala z rodiny Allegry, v ktorej Pálffyho tréner, prekážový špecialista James Stiles, našiel skokanský potenciál a väčšinu jej členov už v ranom veku posielal do prekážkových dostihov. Alžbeta bola polosestrou skvelého neporazeného stíplera Anatola, ktorý už ako štvorročný vyhral Veľkú prešporskú a v piatich rokoch odišiel do chovu. Sama dala deväť prekážkových víťazov, vrátane Jonathana, ktorý ako trojročný vyhral Grosse Handicap-Hürdenrennen a ako štvorročný dobehol štvrtý vo Veľkej viedenskej.

Počas vojny, v roku 1917, Jonathana a jeho o dva roky mladšieho pravého brata Alcazara, od Mikuláša Pálffyho kúpil príslušník českej vetvy Pálffyovcov, Jan Nepomuk Pálffy z Březnice. Po vojne sa vrátili na dostihovú dráhu a Jonathan podobným štýlom ako v Pardubiciach vyhral už predtým,
keď v sedle so svojim majiteľom ako jediný z trojice štartujúcich dokončil prútenky v Chuchli. Už na prvom skoku v zmienených prútenkách spadol Hektor, ktorý nastúpil aj do Veľkej pardubickej, kde zvládol dva skoky...

Diskvalifikácia vo Veľkej pardubickej zrejme Jana Pálffyho znechutila a o niekoľko dní sa v novinách objavil inzerát, hovoriaci o rozpustení stajne. Kone napokon nepredal a Jonathana sa smola držala až do konca - v prvom štarte sezóny 1921 si v chuchelskej Dubnovej steeplechase zlomil nohu.

Podobne ako v roku 1920 vyzerali aj nasledujúce ročníky, i preto, že v novovzniknutom Československu sa behalo o málo peňazí. Napríklad v roku 1922, z ktorého je výstrižok, maďarský džokej Ferencz Gimpl vyhral v priebehu siedmich dní tri veľké stíple - Veľkú alagskú jesennú steeplechase na 6400 metrov, rovnako dlhú Veľkú pardubickú a Jesennú steeplechase na 4800 metrov v Káposztásmegyeri. Veľká pardubická sa bežala o 30 tisíc československých korún, čo je dnešných asi 18 tisíc €. Posledná predvojnová Veľká pardubická v roku 1913 bola o 25 tisíc rakúsko-uhorských korún, čo zodpovedá dnešnej kúpnej sile 160 tisíc €.

Povojnová Veľká pardubická v prepočte ponúkala o čosi viac než desatinu predvojnovej ceny, takže veľké maďarské a rakúske stajne, disponujúce kvalitnými plnokrvníkmi, do Pardubíc nič nelákalo. Ak zo zahraničia niekto prišiel, tak to boli malé stajne s priemernými koňmi a súperili s domácimi majiteľmi, ktorí sa o úspech pokúšali s tým, čo malo štyri nohy.
Príkladom vtedajšieho prístupu je víťaz Československého Derby 1925 Renommé, ktorý počas kariéry niekoľkokrát zmenil majiteľa a trénera, prepadol sa až do najnižších handicapov a na konci kariéry ani nebol v riadnom tréningu. Potom pôsobil ako dôstojnícky služobný kôň a v roku 1932 si jeho majiteľ František Aubrecht zmyslel, že s ním bude štartovať vo Veľkej pardubickej...

Biedu prekážkových dostihov ilustruje fakt, že v osemnástich medzivojnových ročníkoch Veľkú aj s diskvalifikovaným Jonathanom vyhrali len štyri plnokrvníky - rok po Jonathanovi z chovu vyradený štátny plemenník Periwig, neskôr kobyla All Right II, ktorá bola v maďarskom tréningu veľmi dobrá prekážkarka, ale keď stratila výkonnosť bola predaná do Čiech a Veľkú pardubickú vyhrala ako outsiderka po troch pádoch, a napokon Gyi Lovam, ktorý keď bol zdravý a neurobil chybu, vyhral Veľkú o ďaleko.

Rudolf Popler a Gyi Lovam

Chovateľom Gyi Lovama bol príslušník galantskej vetvy Esterházyovcov, Mikuláš Móric Esterházy, ktorý na jeseň roku 1923 ponúkol Gyi Lovama na aukcii ročiakov v Alagu. Vydražil ho knieža Hohenlohe-Öhringen a v povojnovej inflácii jeho cena dosiahla 9 miliónov korún. Vydražených bolo 87 ročiakov a rekordérom bol s cenou 71 miliónov kisbérsky odchovanec Montalto.

Gyi Lovama trénoval Nándor Szigeti v Alagu a v roku 1924 ako dvojročný vyhral prvé štyri štarty, vrátane Preis von Helenenthal. Prvú prehru utrpel až v Austria-Preis, kde skončil štvrtý, jednu priečku za Montaltom. V troch rokoch vyhral Trial Stakes, teda rakúsku analógiu 2000 Guineas a o rok neskôr, už vo farbách Dionysiusa von Wenckheima, Grosses Wiener Handicap. Po sezóne 1927 sa ho Wenckheim zbavil, pretože bol agresívny - hrýzol a kopal. Kúpil ho Rudolf Popler, nechal ho vykastrovať a zakrátko začali sláviť úspechy.

Prekážkovú kariéru zahájil Gyi Lovam v máji 1928, prehrami na prútenkách v Chuchli a vo Freudenau. V stíplovom debute vo Freudenau spadol a ďalší štart absolvoval už tri dni po páde, 10. júna 1928, v deň prvého ročníka Grosser Preis von Österreich.
Povojnové vzťahy medzi bývalými nepriateľmi už boli normálne a k zmiereniu prispievali aj športové podujatia. Jedným z nich bola Grosser Preis von Österreich na 2400 metrov o 128 000 šilingov, čo je ekvivalent dnešných asi 500 000 €. Bohatý dostih prilákal konkurenciu zo siedmich krajín a päťdĺžkové víťazstvo v rekorde dráhy 2:34 získal legendárny nemecký Oleander, pred francúzskym Dark Storym a maďarským víťazom rakúskeho Derby Linkom. Najslávnejší svetový džokej Steve Donoghue v sedle britského favorita Talpu skončil až ôsmy a neuspeli ani československí reprezentanti. Víťaz Veľkej jarnej ceny 1926 Dorost a víťazka Československého Derby 1928 Blue Star, dobehli v kurzoch 100 a 50:1 na 12. a 13. mieste.
Gyi Lovam v ten deň bežal Internationale Trost-Offiziers-Steeplechase na 3200 metrov o 2600 šilingov a Popler ho medzi šiestimi účastníkmi priviedol k prvému prekážkovému víťazstvu. V tom roku vyhral ešte dva stíple pre amatérov v Karlových Varoch.

V roku 1929 Oleander aj Gyi Lovam svoje viedenské víťazstvá obhajili. U Gyi Lovama obhajobe predchádzalo rovinové intermezzo, keď z troch štartov vyťažil víťazstvo v chuchelskom dostihu amatérov. Po viedenskej obhajobe si v Karlových Varoch pripísal víťazstvo v stípli pre amatérov a jedno druhé miesto, v Pardubiciach vyhral Veľkú steeplechase na 4000 metrov, o týždeň po veľkých problémoch na trati dobehol tretí vo Veľkej pardubickej a sezónu zakončil tretím miestom v November-Steeplechase pre amatérov vo Freudenau.

Gyi Lovamovou najlepšou sezónou bol rok 1930. Viedenské víťazstvo obhajovať nemohol, pretože sa už nezmestil do propozícií dostihov pre amatérov. Behal len doma a v jedenástich štartoch získal deväť víťazstiev. V prvej polovici sezóny šesťkrát v rade vyhral, trikrát v Chuchli, trikrát v Karlových Varoch. Prehru utrpel až koncom júla v Karlovarskej steeplechase, kde skončil tretí. V septembri si pripísal prvé a druhé miesto v prútenkách v Chuchli, v októbri vyhral v Pardubiciach Steeple-chase Čsl. spolku pánskych jazdcov na 3200 metrov a o týždeň aj Veľkú pardubickú, ale o stave turfu vypovedá výstrižok z roku 1931.
Trinásť rokov po vojne bolo v československom tréningu asi sto dostihových koní, z toho bolo asi dvadsať stíplerov, asi toľko, ako je v súčasnosti na Slovensku. Keby sme zobrali polovicu dnešných slovenských stíplerov a zostavili by sme z nich štartové pole Veľkej pardubickej, niekto by sa asi k víťazstvu dopracoval, ale iste by sme nehovorili o plnohodnotnej a kvalitnej Veľkej pardubickej, ktorej víťaz by bol hoden štartu v Grand National.

Rudolf Popler sa ale s Gyi Lovamom v roku 1931 na Grand National vydal a svoje dojmy a názory na tamojšie kone, spôsob prípravy a rozdiely medzi dráhami v Aintree a Pardubiciach, popísal aj v niekoľkých listoch pre rôzne noviny: List 1, List 2, List 3, List 4.
Z listov vyplýva, že vôbec nevedel do čoho ide a realitou bol prekvapený. Dráhu v Aintree expresívne popísal aj jeden z očitých svedkov, továrnik Albin Schram. Označenie „prekážka” podľa neho nebolo správne, boli to pevné valy, priepustné len v najvyšších 5-10 centimetroch a ako porovnanie uviedol, že je to akoby sa Veľká pardubická bežala cez samé Taxisy.

S britskými dostihmi sa Gyi Lovam zoznámil v Dunstall Parku vo Wolverhamptone, kde spadol a ako napovedá výstrižok, príliš veľký dojem neurobil.

Po dostihu strávil továrnik Schram s Poplerom jeden večer u veľvyslanca Jana Masaryka a o stretnutí povedal, že ho potešila Poplerova nálada. Pád ho neodradil, ale Popler vraj vedel, že nemá šancu Grand National dokončiť, bol však príliš hrdý na to, aby sa o to nepokúsil...

YouTube - Grand National 1931

Gyi Lovam v Grand National so súpermi nedokázal držať krok a nedokončil. Na videu je filmový žurnál, kde je zachytený v paddocku aj pri páde na Becher's Brooku, keď už na lídrov strácal asi 250 metrov. Po návrate domov sa dokonca stal terčom žartov a jeho vystúpenie bez chodenia okolo horúcej kaše zhodnotil jeden z prítomných dôstojníkov:

Osud Poplera a Gyi Lovama bol tragický. Gyi Lovam sa z britského tréningu sa vrátil v top-forme a už 35 dní po Grand National vo veľkom štýle vyhral systémom štart-cieľ Chuchelskú steeple-chase.
Po triumfe nasledovali druhé miesta v Pražskej steeple-chase a v karlovarskom Memoriáli K. Kinského, kde jeho premožitelia Startér a rakúska kobyla Campana nosili o 9 kg menej. V septembri pridal ďalšie dve víťazstvá v Chuchli, ale v Herero-Steeplechase sa zagalopoval na ľavej zadnej, schromol a vo Veľkej pardubickej nemohol obhajovať víťazstvo. O jeho návrate do tréningu hovorí správa z apríla 1932.

Vo Veľkej pardubickej 1932 Gyi Lovam absolvoval prvý štart po trinásťmesačnej prestávke a po zastavení a páde tesne prehral s rakúskym parkúrákom a drezúrákom Remusom, s ktorým jeho majiteľ v tom roku uvažoval o štarte na Olympijských hrách v Los Angeles, ale na mimoriadne nákladnú expedíciu nezískal prostriedky.

Hneď v nasledujúcom dostihu, v Kinského memoriáli, Rudolf Popler pri páde s kobylou Ellou utrpel smrteľné zranenia. Gyi Lovama z Poplerovej pozostalosti kúpil pražský bankár Knapp a vôbec ho nešetril - u Poplera za päť sezón odbehol 37 dostihov a získal 19 víťazstiev, zatiaľ čo vo farbách stajne Erik, už ako nezdravý veterán, odbehol za dva roky 23 dostihov a štyrikrát vyhral.
V roku 1933 sa vo Veľkej zastavil už pred malou vodou a v roku 1934 mal ako dvanásťročný absolvovať svoju piatu Veľkú. Jazdiť ho mal víťaz predošlých dvoch ročníkov Ruggiero Spano, ale v tréningu v Pardubiciach spadol, zlomil si ruku a do sedla bol z Berlína narýchlo angažovaný nemecký amatér Staudinger. Ten kvôli tomu odriekol jazdu vo Švédsku, ale Gyi Lovam tesne pred Veľkou opäť schromol a neštartoval.
Veľkým prekvapením bolo, keď sa Gyi Lovam týždeň po Veľkej objavil v Chuchli v stípli, pomenovanom na počesť jeho bývalého majiteľa Memoriál kapitána R. Poplera, ale chromý veterán už nemohol a v priebehu dostihu bol o jeden skok pozadu za súpermi.

Vyzeralo to, že sa Gyi Lovam v Poplerovom memoriáli rozlúčil s dostihovou kariérou, ale o dva týždne opäť bežal a po dostihu so symbolickým názvom Steeplechase na rozloučenou sa naplnila predpoveď z výstrižku - o dva dni ho majiteľ nechal zastreliť...

Rudolf Popler patril do povojnovej generácie armádnych dôstojníkov, ktorí po rozpade Rakúsko-Uhorska preberali funkcie v armáde novovzniknutého Československa.
Nedostatok dôstojníkov jazdectva mali vyriešiť ekvitačné školy pre rôzne armádne špecializácie, do ktorých boli povolaní dôstojníci v zálohe a pešiaci. V Pardubiciach bola v roku 1919 založená Ústredná ekvitačná škola pre dôstojníkov a poddôstojníkov jazdy. Výučba sa začala v januári 1920 a medzi prvých frekventantov patrili aj Popler a neskorší olympijský víťaz František Ventura. Ako v tom čase mohla viesť cesta do sedla, vo svojej spomienke popísal legionár Josef Charous.

Josef Charous sa prvýkrát v živote posadil na koňa v roku 1918 v Rusku, v roku 1920 sa vrátil do Československa a v roku 1924 už reprezentoval na Olympijských hrách. V roku 1925 prvýkrát jazdil Veľkú pardubickú a v roku 1927 ju vyhral.

Účasť na Olympiádach v medzivojnovom období a Venturovo víťazstvo z roku 1928 nepochybne majú svoju historickú športovú hodnotu, ale parkúrové jazdenie v tom čase ani zďaleka nebol tak rozšírený a profesionálny šport ako dnes. Bola to záležitosť armádnych dôstojníkov, ktorých stavy boli po Prvej svetovej vojne veľmi preriedené. Keď sa v tridsiatych rokoch situácia v armádach vrátila do normálu a olympijské parkúry vyrástli nad 140 centimetrov, už na to československá špička nestačila a od roku 1936 na Olympiáde chýbala viac ako pol storočia.
Stagnácia, či dokonca úpadok, sa prejavili aj v československých prekážkových dostihoch. Veľkú pardubickú v tom období až desaťkrát vyhrali nedostihové trakénske kone, ktoré za normálnych okolností anglického plnokrvníka nedokážu poraziť a to je anomália, ktorá inde vo svete nemá obdobu. Dnes už armádne jazdectvo neexistuje, ale pre pochopenie si skúste predstaviť, ako by to asi vyzeralo, keby sa dnes vo Veľkej pardubickej postavili na štart služobné jazdecké kone z radov Mestskej polície a parkúráci terajších olympionikov...

Dostihovú triedu v medzivojnovom období Veľkej pardubickej hľadať nemožno. Jej účastníci boli výkonnostne na míle vzdialení skutočným dostihovým koňom z predvojnových čias. V medzivojnovom období Veľkú pardubickú behávali opotrebovaní plnokrvní vyslúžilci, polokrvníky a dokonca bolo umožnené štartovať aj nedostihovým teplokrvným koňom a koňom s neznámymi pôvodmi. Často boli v zlom zdravotnom stave a nedostatočne pripravené, zjednodušene povedané, bolo to obdobie trápenia koní, ktoré na účasť vo Veľkej pardubickej nemali predpoklady. Ilustrujú to aj vtedajšie popisy diania na trati a na Taxisovej priekope.

Strašiak menom Taxis

V súčasnosti sa reportáže z Veľkej pardubickej nezaobídu bez popisov, ako jednotlivé kone zdolávali Taxis, ale v predvojnovom období bol obvykle zmienený len ak tam nikto spadol, alebo vybočil. V reportáži z roku 1900 sa píše, že hneď na prvej veľkej prekážke, na Írskej lavici, spadol jeden kôň a tri vybočili. Taxisovu priekopu autor článku ani nerátal medzi veľké prekážky...

Pred Prvou svetovou vojnou s Taxisom nebol žiaden problém. Stávalo sa tam minimum nehôd a žiaden kôň neprišiel o život. V medzivojnovom období začali kone padať už na prvých troch ľahkých skokoch. Taxisova priekopa bola štvrtá v poradí a bol to prvý ťažší skok, na ktorom sa pole štartujúcich rozsypalo a už v prvých troch medzivojnových ročníkoch spadlo na Taxise viac koní, než vo všetkých 38 predvojnových ročníkoch spolu.
Medzi Prvou a Druhou svetovou vojnou sa hromadné pády stali samozrejmosťou a práve v zmienenom období získala Taxisova priekopa svoju hrôzostrašnú povesť. Ak by neexistovala, jediná zmena by zrejme bola v tom, že by sa pardubickým strašiakom a symbolom Veľkej pardubickej stala Írska lavica, alebo niektorá z nasledujúcich ťažkých prekážok. Rozdiel medzi obdobiami je jasne viditeľný v grafike, pričom éra pred Prvou svetovou vojnou je predelená rokom 1892 a pravdepodobným nahradením prútenky živým plotom.

Legendárne historky o záchrane Taxisu z počiatkov Veľkej pardubickej síce znejú dramaticky a zaujímavo, ale skutočnosť je taká, že v prvých osemnástich ročníkoch Veľkej pardubickej na Tribúnnom skoku spadli len dva zo 109 štartujúcich koní a v paralelnej „Veľkej pardubickej” pre kone zahraničného chovu, ktorá sa na identickom kurze behala v rokoch 1875 až 1879, nespadol ani jeden z trinástich štartujúcich.
Prvý pád na Tribúnnom skoku sa vo Veľkej pardubickej odohral až v siedmom ročníku. Mal ho Broadway Swell a o štyri roky spadol Kaiser. Od pádu Kaisera uplynulo do ďalšieho pádu osem rokov - v roku 1893 spadol na Taxise Alphabet.
Prvý hromadný pád na Taxise sa vo Veľkej pardubickej odohral viac ako štvrť storočia od jej vzniku, v roku 1901. Spadli Magyarád a Senator II, Plunger a Friczi vybočili a zostali pred predkážkou. Pokračoval len Magyarád a dobehol posledný, štvrtý. V roku 1909 Veľkú pardubickú nedokončil ani jeden z trojice štartujúcich, ale Taxis prekonali všetci. Okrem toho v rokoch 1912 a 1913 v Armádnej steepechase, na kurze identickom s Veľkou pardubickou, spadli na Taxise štyri z 22 štartujúcich koní.
Oproti predchádzajúcemu obdobiu o čosi klesla kvalita účastníkov a skok bol pozmenený - prútenku nahradil živý plot. Frekvencia pádov stúpla asi trojnásobne, ale 9 pádov zo 165 štartujúcich nebola žiadna tragédia. Keď spočítame obe obdobia, pred Prvou svetovou vojnou v 38 ročníkoch Veľkej pardubickej spadlo na Taxise z 274 štartujúcich len 11 koní, teda 4 % a ak započítame aj dostihy s identickým kurzom, tak to bolo 15 pádov z 309 štartujúcich (4.9 %).

V medzivojnovom období významne klesla úroveň účastníkov Veľkej. Na Taxise prišiel o život prvý kôň, Doyen v roku 1927 a po jeho smrti prebehli úpravy Taxisu, Hadej priekopy a niektorých ďalších skokov. V roku 1928 spadol na Taxise jediný kôň a zdalo sa, že sa úpravy podarili, ale o rok to bolo ešte horšie a spadlo rekordných šesť koní.
Začiatkom tridsiatych rokov sa v tlači objavilo zopár článkov o znehodnotení Taxisovej priekopy, čo riaditeľstvo dostihov dementovalo, ale je celkom možné, že nejaké úpravy v tichosti prebehli a v rokoch 1932 až 34 tam pri pomerne vysokom počte štartujúcich (16, 13 a 12) spadli len 2, 1 a 2 kone.
Celkovo v medzivojnovom období spadol na Taxise takmer každý tretí štartujúci, až 57 zo 195 koní, čo bol nárast na hrozivých 29.2 % a určite by ich bolo ešte viac, lenže mnoho koní popadalo už na prvých troch skokoch a nie sú započítané ani kone, ktoré Taxis odmietli skočiť.

Velká pardubická a politika

Posledný ročník Veľkej pardubickej pred prerušením počas Druhej svetovej vojny sa odohral v roku 1937 a slávne víťazstvo v ňom získala Lata Brandisová s Normou.
Hovorí sa, že politika by sa nemala miešať do športu a donedávna to platilo aj pri Veľkej pardubickej, o ktorej sa nikdy nehovorilo v politických súvislostiach. Začal s tým až britský spisovateľ Richard Askwith, ktorý využil trik spisovateľov a filmových tvorcov, že šancu na uznanie diela a na zisk nejakého ocenenia zvyšuje zmienka o holokauste, alebo aspoň o boji s nacistami. Askwith boj s nacizmom zakomponoval dokonca aj do podtitulu životopisu Laty Brandisovej, „Unbreakable: the countess, the Nazis and the world's most dangerous horse race”, v českom vydaní „Nezlomná: Hraběnka, která se postavila nacistům ve Velké pardubické, nejnebezpečnějším dostihu na světě”.

Pre dnešných publicistov je zrejme ťažké, dívať sa na triumf Laty Brandisovej s vedomím toho, čo poznajú z hodín dejepisu - vo februári 1938 sa Hitler stal vrchným veliteľom armády, v marci prebehol Anšlus Rakúska, na jeseň bola podpísaná Mníchovská dohoda a boli obsadené Sudety, v novembri 1938 sa odohrala Krištáľová noc, v marci 1939 boli založené Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava, a tak ďalej, až do vypuknutia vojny v septembri 1939.
Lata Brandisová ale vyhrala Veľkú pardubickú, keď ešte nikto netušil, že sa to všetko stane a súčasná spoločenská situácia nám umožňuje pochopiť stav spoločnosti v roku jej víťazstva.

Hitler sa dostal k moci po voľbách v roku 1932 a jeho konanie zarážajúco dôkladne kopíruje súčasný ruský diktátor. Po nástupe do úradu ríšskeho kancelára v roku 1933 Hitler začal s masívnou propagandou, s vymývaním mozgov a s vraždením opozície. V Ríši bola zakázaná zahraničná tlač a masívne sa začala výrábať takzvaná Goebbels-Schnauze - Goebbelsova papuľa, lacné rádio, ktorým nacisti preniesli propagandu priamo do domácností, ale počúvanie zahraničného rozhlasu bolo trestným činom, za ktorý hrozila až smrť. V mnohých demokratických krajinách, vrátane Československa, bola zakázaná tlač z Nemecka, takže o skutočnej situácii v Nemecku bolo v dôsledku tvrdej cenzúry a propagandy málo informácií.
Triumfom nacistickej propagandy boli Olympijské hry v roku 1936, na ktorých sa napokon zúčastnili aj krajiny, pôvodne plánujúce bojkot. Olympiáda sa odohrala v potemkinovských kulisách demokracie a prostredníctvom jej účastníkov sa do sveta roznieslo, aké je Nemecko čistá, usporiadaná a prosperujúca krajina. Americkí černošskí športovci boli ohromení, že v olympijskej dedine mohli bývať a stravovať sa spoločne s belochmi a v autobuse si mohli sadnúť kde chceli. Doma čelili bezohľadnému rasizmu a segregácii, takže sa im nacistické Nemecko zdalo byť zasľúbenou krajinou...
V olympijskom roku 1936 sa v Československu skončil zákaz a nemecká tlač, plná propagandy a lží, sa vrátila do predaja. Pravdivé informácie z Nemecka boli väčšinou od utečencov a nie je veľkým prekvapením, že im mnoho propagandou popletených Čechov a Slovákov neverilo a mnohí si ani neželali ich prítomnosť.
Z Nemecka v tom období prenikali informácie, že sú tam prenasledovaní Židia a že vznikajú akési tábory, ale obyčajní ľudia sa k tomu stavali ľahostajne, veď rovnaké správy prichádzali aj z iných častí sveta. V Sovietskom zväze boli verejné procesy, popravy a gulagy súčasťou komunistickej politiky zastrašovania. V Amerike boli prenasledovaní černosi, vrcholila éra rasistických vrážd a Ku Klux Klan mal až päť miliónov členov a nespočetné množstvo sympatizantov, a okrem toho všade prekvital antisemitizmus. Mnoho krajín pred vypuknutím vojny utečencov odmietalo - najviac medializovaný bol prípad nemeckej lode St Louis, ktorá sa v roku 1939 s viac ako 900, väčšinou židovskými utečencami, priplavila z Hamburgu do Ameriky, ale zabránili jej pristáť na Kube, na Floride, aj v Kanade, odmietla ju aj Británia a napokon skončila v belgických Antverpách. Utečencov si po dlhých vyjednávaniach rozdelili Británia, Francúzsko, Belgicko a Holandsko, ale po začiatku vojny a po obsadení Francúzska a Beneluxu Nemeckou ríšou, 254 pasažierov lode zahynulo v koncentračných táboroch.
Dokonca už počas vojny, v roku 1944, keď z koncentračného tábora z Osvienčimu ušli Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba, im neverili, že by také čosi mohlo vôbec existovať. Ešte aj vtedy mnoho ľudí sympatizovalo s nacistami a propagovalo ich myšlienky - aká podobnosť s novodobými kolaborantami, ktorí stále veria propagande súčasného ruského führera a dokonca vystupujú proti jeho obetiam...

V období, keď Lata Brandisová jazdievala Veľkú pardubickú, získavali nacistické a antisemitské myšlienky veľkú popularitu v celom svete. Len v Británii v 30-tych rokoch vzniklo asi dvadsať politických strán a hnutí s národno-socialistickým a fašistickým programom a medzi nacistických sympatizantov patrili aj mnohé významné osobnosti, napríklad britský kráľ Edward VIII., švédsky kráľ Gustaf V., priemyselník Henry Ford, alebo známy vzduchoplavec Charles Lindbergh. Dokonca aj popularita krstného mena Adolf v tom obdobi prudko vyskočila, aby po začiatku vojny bolo toto meno zatratené a dnes sa už vôbec nepoužíva. A perlička, v roku 1928 bol najlepším dvojročiakom v československom Generálnom handicape San Gennarov syn Fašista, v Anglicku zas v tridsiatych rokoch behával žrebec Hitler...
Rovnako ako v celom svete, aj v Československu mali nacisti obrovské množstvo sympatizantov, len neboli elektronické médiá a sociálne siete, takže o nich vedelo iba ich najbližie okolie a je naivné myslieť si, že to boli len etnickí Nemci - napríklad zmienený majiteľ Jonathana Jan Pálffy prijal ríšskonemecké občianstvo a po vojne kvôli tomu prišiel o všetok majetok.

Askwithove tvrdenie, že 40 tisíc divákov jasalo, pretože Lata Brandisová porazila nacistických jazdcov, ochotne adoptovali české médiá a dokonca to posunuli do roviny, že ich zahanbila, či ponížila a tento nezmysel je bohužiaľ podsúvaný aj deťom v ilustrovanej knižke...
Je úplne vylúčené, že by obecenstvo Veľkej pardubickej v roku 1937 tvorili len sympatizanti jedného politického smeru. Ani na dnešných športových podujatiach sa nestretávajú len jednostranne politicky orientovaní diváci a napadlo by dnes niekoho, nazvať porážku ruského športovca ponížením reprezentanta putinovského imperialisticko-neonacistického režimu? Napadlo by to niekoho príčetného v súvislosti so športovým podujatím, uskutočneným pred vypuknutím vojny na Ukrajine?

Lata Brandisová vyhrala Veľkú pardubickú pred vypuknutím vojny a asi by ju netešilo, že sa jej príbeh politicky „vylepšuje” a iste by svoje víťazstvo nenazvala ponížením kohosi. 40 tisíc divákov po jej triumfe nejasalo z politických dôvodov, ale preto, že uspela v mužskom športe a ako dokazuje výstrižok, rovnako jasali, aj keď skončila druhá za Nemcom Wiesem. Ak sa niektorý z jej českých, francúzskych, nemeckých, rakúskych, či talianskych súperov cítil byť ponížený, tak nanajvýš preto, že utrpela jeho mužská ješitnosť.

Ani v samotnej Nemeckej ríši nebolo jej víťazstvo vnímané ako poníženie, práve naopak, malo oveľa väčšiu odozvu, než nemecké víťazstvá z rokov 1934 až 1936. V Nemecku ženská emancipácia postupovala najrýchlejšie zo všetkých krajín a Brandisovej triumf bol prijatý ako senzácia. V nemeckých a v rakúskych novinách vyšlo množstvo obdivných a oslavných článkov a jeden z najpodrobnejších, pre ktorý poskytla fotografie z rodinného albumu, vyšiel v berlínskom časopise Der Silberspiegel, ale zmienka o nemeckej popularite Laty Brandisovej sa Askwithovi do jeho príbehu nehodila...

Zničenie závodiska

Druhé vojnové prerušenie tradície Veľkej pardubickej nastalo v rokoch 1938 až 1945. V roku 1939 pardubické závodisko obsadila okupačná Luftwaffe a zdalo sa, že to bude koniec Veľkej pardubickej, pretože dráha bola poškodená stavebným zásahom Nemcov a spojeneckým bombardovaním. Predvojnový stav závodiska je zachytený na leteckej snímke z roku 1937. Je vidieť priesek v Popkovickom lese, aj nový priesek, ktorý kvôli výstavbe na mieste pôvodného popkovického oblúka, vytvoril skratku do polí za tribúnou.

Bombardovaní Pardubíc bolo niekoľko. Prvé urobil osamotený britský bombardér Halifax na jeseň roku 1942, ako zastierací manéver výsadku parašutistov.
Najväčšie bombardovania sa odohrali počas snahy spojencov zvrátiť vývoj vojny na východnom fronte a pomáhať rozvrátenej sovietskej ekonomike a zle vybavenej Červenej armáde. Spojené štáty legendárnymi arktickými konvojmi PQ do Murmansku a Archangeľsku, pacifickými konvojmi do Vladivostoku a ďalšími cestami cez Irán a Čínu, dodali Sovietskmu zväzu 375 000 nákladných automobilov, 50 000 džípov, 18 000 lietadiel, 15 000 leteckých motorov, milióny ton potravín, priemyselných surovín a civilného a vojenského materiálu, bez ktorých - i keď to komunistická a ruská propaganda bagatelizuje - by Červená armáda vývoj vojny neotočila.
Okrem dodávok materiálu Červenej armáde významne pomohla aj takzvaná „Bitka o benzín”, ktorej cieľom bolo škodiť Wehrmachtu z druhej strany - zastaviť dodávky pohonných hmôt a znemožniť zásobovanie nemeckých jednotiek v Rusku. Po vybombardovaní rafinérií v Nemecku, v Maďarsku a v Rumunsku vzrástol význam menších rafinérií na územi Československa a od roku 1944 boli bombardované rafinérie a železničné zoradiská v Záluží pri Moste, v Chomutove, v Kolíne, v Kralupoch, v Neratoviciach, na Slovensku boli zbombardované rafinérie v Dubovej a Apollo v Bratislave. Pardubická rafinéria Fanto Werke mala byť zničená v júli 1944, ale nočné nálety bombardérov britskej RAF boli známe veľkou nepresnosťou, na čo doplatili aj Pardubice - bombardéry zhodili náklad na východnú časť mesta a rafinériu nezasiahli.
O mesiac, 24. augusta 1944, sa odohralo ďalšie bombardovanie, tentokrát uskutočnené americkou USAAF vo dvoch vlnách a na nálete sa zúčastnili aj neskôr slávni Red Tails, 332. stíhacia skupina černošských pilotov, zvaná Tuskegee Airmen, Letci z Tuskegee, o ktorých bol v roku 1995 natočený rovnomenný hraný film.
Prvá vlna bombardérov B-24 Liberator zasiahla rafinériu. Na obrázku je dym z rafinérie, presne pod bruchom lietadla je vidieť letištnú plochu, les a popkovický oblúk závodiska.

Asi o 10 minút bombardéry B-17 Flying Fortress zaútočili na letisko. Nemci hlásili zničenie dvoch hangárov, ťažké poškozenie haly, poškozenie štábnej budovy, dielní a desiatich kasárenských domov. Zničených bolo trinásť lietadiel a množstvo paliva.
Na nasledujúcom obrázku je naľavo od závodiska vidieť krátermi posiatu letištnú plochu, ktorú leteckí pozorovatelia po bombardovaní označili za nepoužiteľnú. Hneď vedľa závodiska horia letištné budovy a je vidieť aj miesta dopadov bômb na závodisku. Niekoľko zásahov je vidieť v okolí Taxisu a najviac bômb spadlo do lesa. Tribúny, ani pozície protileteckého delostrelectva, viditeľné pozdĺž cieľovej roviny, zasiahnuté neboli.

Rafinéria bola opäť uvedená do prevádzky a tak koncom decembra 1944 prišlo ďalšie bombardovanie, ktoré ju vyradilo až do konca vojny. Letisko bolo opäť bombardované v apríli 1945, aby nemohlo byť využité na evakuáciu členov Gestapa, SS a Wehrmachtu a na odvoz dokumentov a ulúpených cenností.

Povojnová záchrana

Po vojne Jockey Club kvôli obrovským nákladom o obnove pardubického závodiska neuvažoval. Zachránil ho armádny generál Bohumil Boček, ktorý prisľúbil pomoc a armáda sa skutočne pustila do práce. Vojaci pod velením majora Šárala na závodisku odpracovali 80 tisíc hodín. Na zarovnanie niekdajších pozícií protileteckého delostrelectva a vyplnenie kráterov po bombardovaní premiestnili asi 150 tisíc kubíkov zeminy a v lete 1946 sa v novinách objavili správy s prvými náznakmi, že by sa na jeseň mohla Veľká pardubická obnoviť.

Na nasledujúcom obrázku z roku 1954 je vidieť stopy veľkého stavebného ruchu. Na mieste pôvodného poľného letiska bola vybudovaná betónová pristávacia dráha, kvôli ktorej musela byť za zastávkou pri závodisku preložená železničná trať. Bývalý Popkovický oblúk už je zastavaný a je vidieť nový priesek, odvádzajúci kurz z Ískej lavice za les.

Po Druhej svetovej vojne bola populácia koní možno v horšom stave, ako po Prvej svetovej a armáda musela pomôcť aj s obsadením dostihov. Príprava na dostihy a účasť v nich boli zaradené medzi služobné úkony a na Veľkú pardubickú sa mohlo začať pripravovať asi 10 armádnych koní, ale napokon sa nazbieralo 19 prihlášok, z toho 6 armádnych.
Veľká pardubická 1946 sa uskutočnila po deväťročnej prestávke a vypísaných bolo šesť dostihov, dva rovinové, jeden cez prútené prekážky a tri stíple - Veľká pardubická o 108 tisíc korún, Medzinárodná dôstojnícka steeplechase na 4000 metrov o 30 tisíc a Kinského memoriál na 3200 metrov o 30 tisíc.
Z deviatich prihlásených plnokrvníkov sa na štart postavili len dva, xaverovská Ona a Svatopluk zo Stáje Pardubice. Proti nim stáli dva kone Zdenka Radslava Kinského, Čimborasso a štvorročný Nurmi, a štvorica koní s neznámymi pôvodmi v majetku Vojenskej správy.
Na Taxise v tom roku spadli tri kone a víťazstvo získal Titan, podľa predštartových prognóz najslabší zo štvorice armádnych koní, ale v sedle so štábnym kapitánom Milošom Svobodom ako jediný prešiel trať bez chyby. Priepastný výkonnostný rozdiel medzi plnokrvníkmi a armádnymi jazdeckými koňmi demonštroval Svatopluk. Niekoľkokrát sa zastavil pred skokmi, pred záverom jeho jazdec splietol kurz a napokon skončil len pol dĺžky za Titanom.

YouTube - Velká pardubická 1946

Na prvom povojnovom mítingu sa zúčastnili aj Francúzi a odviezli si víťazstvo z Medzinárodnej dôstojníckej steeplechase na 4000 metrov, kde sa pred domácimi Varom a Vítězom II presadil Adige s nadporučíkom Moserom. Francúzi si obzreli terén a konkurenciu a keď bola v nasledujúcom roku dotácia Veľkej pardubickej takmer strojnásobená na 300 tisíc, presne vedeli, čo potrebujú - na prihláškach bolo 30 koní a medzi siedmimi francúzskymi boli favoriti Rayon De Lune a Roi Des Lys.

Keď bol v roku 2018 írsky Gordon Lord Byron prepravený do Prahy letecky, bola z toho celoštátna senzácia vo všetkých médiách, ale skúste si predstaviť, aký rozruch spôsobila správa, že kôň priletí lietadlom, v roku 1947. Roi Des Lys napokon do Pardubíc nepricestoval a ohrozený bol aj štart Rayon De Luna, ale napokon ho Francúzi nechali behať a pod kapitánom Buretom Veľkú pardubickú 1947 vyhral o 3/4 dĺžky pred kladrubskou Lycaon. Bez pádu dobehli ešte francúzsky Hortense II a Záhor, a za nimi na piatom a šiestom mieste skončili obhajca víťazstva Titan a jednooký Vatelor, obaja po páde na Taxise, kde v tom roku spadlo rekordných desať koní.
V článku vo výstrižku sú ako domáci favoriti spomínaní plnokrvníci Svatopluk a Jirka. Obhajca druhej priečky dostih nedokončil a nováčik Jirka, ktorý svoju prvú steeplechase absolvoval v Chuchli len mesiac pred Veľkou pardubickou, sa v tréningu pri páde na vodnej priekope zranil a jeho meno upadlo do zabudnutia.

V Pardubiciach v tom roku zaznamenali enormný záujem zo strany zahraničnej tlače. Pricestovalo mnoho divákov z Francúzska a z Anglicka a ohlas na francúzske víťazstvo naznačoval, že by sa Veľká pardubická mohla v krátkom čase zaradiť medzi významné európske dostihy, prišla však ďalšia pohroma - komunistický prevrat.

Časy amatérov a družstevníkov

Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa všetky zahraničné väzby pretrhali. Spadla železná opona, prestali sa vydávať pasy a víza a až do roku 1953 nebolo možné súkromne cestovať dokonca ani do komunistických krajín. V roku 1953 prebehla menová reforma, nastavená tak, aby čo najviac postihla takzvanú buržoáziu, čo spôsobilo zánik posledných súkromných stajní.
Medzitým bolo v roku 1949 v rámci modernizácie armády zrušené jazdectvo. Zostalo len niekoľko remontných a vozatajských práporov, ktoré zanikli v roku 1954. Niekdajšie armádne kone z prekážkových dostihov vymizli a nahradili ich kone z novovznikajúcich jazdeckých oddielov, poľnohospodárskych družstiev a z polokrvných žrebčínov, armádní jazdci začali jazdiť ako amatéri. Z päťdesiatych rokov je už k dispozícii dosť filmových záznamov, ilustrujúcich tristnú úroveň koní a jazdcov.

Nedostatky sa jasne prejavili, keď Veľkú pardubickú objavili sovieti a bol založený Medzinárodný prekážkový míting. Československé kone dostávali od sovietskych na frak, ale prehrávali aj s maďarskými, rumunskými, či bulharskými.
Sovietske kone v tom období vládli - od prvého víťazstva Epigrafa v roku 1957, po prerušenie počas okupácie v roku 1968, vyhrali domáce kone Veľkú pardubickú len trikrát, vždy v rokoch, keď sovietski favoriti popadali.

Obrovská prevaha sovietskych koní sa zrodila v závere vojny, keď postupujúca Červená armáda lúpila a ničila žrebčíny a odvážala najlepšie plnokrvníky nielen z Nemecka, ale aj z ostatných oslobodených krajín. Súdruhov v Sovietskom zväze netrápilo ani to, že potomkovia ukradnutých koní neboli medzinárodne uznaní a z vojnových „importov” ťažili až do nedávnej doby, keď ruskí majiteľa obrátili svoju pozornosť na kone, narodené v USA.
Pôvody potomkov ukradnutých koní boli zlegalizované v deväťdesiatych rokoch. Medzi takéto kone patril napríklad legendárny Anilin, ktorého otec Element bol po Etalon Orovi, ukradnutom dvakrát. Ukradli ho Nemci vo Francúzsku a Oberkommando Wehrmachtu ho pridelilo do rakúskeho žrebčína Salmhof, odkiaľ ho ukradli Rusi. Nelegálne pôvody mali aj trojnásobní víťazi Veľkej pardubickej, Epigraf po ukradnutom nemeckom žrebcovi Elbgrafovi a Sagar s ukradnutým Raufboldom v tretej generácii. Zamotané osudy plnokrvníkov počas vojny ilustruje pôvod víťaza Veľkej pardubickej z roku 1967 Drezdena.

Drezden (1961)

Douglas (1944)

Granit (1930)

Drofa (1940)

Dinara (1949)

Dushman (1942)

Tere Su (1938)

Drezden sa narodil v ukrajinskom Dnepropetrovskom žrebčíne. Jeho otec Douglas (v ruskej transkripcii Duglas) mal sovietsky pôvod, ale narodil sa v Nemecku, pretože oboch jeho rodičov ukradol Wehrmacht. Po vojne sa Douglas údajne vrátil do Sovietskeho zväzu, ale pod jeho identitou sa mohol skrývať niektorý ukradnutý nemecký kôň, ktorý z propagandistických dôvodov nesmel porážať sovietske, alebo kôň, ukradnutý v niektorej zo „spriatelených krajín”. Kôň s menom Douglas vyhral Boľšoj vsesojuznyj priz (Derby) a medzi jeho potomkami boli okrem Drezdena aj vynikajúci Derzkij a Zadornyj.
Matka Drezdena Dinara bola zo starej rodiny ešte z čias cárskeho Ruska a jej otcom bol Dushman (Sturmvogel), ukradnutý Červenou armádou v Nemecku.

Úplnou katastrofou bol pre domáce stajne míting v roku 1962. Sovieti vyhrali sedemkrát, Maďari získali päť a Rumuni dve víťazstvá. Cenu Volgy, ktorá sa vtedy behala ako predskúška týždeň pred Veľkou pardubickou, vyhral víťaz rumunského Derby Petrica, pred krajanom Becom a sovietskym Gabojom, Veľkú vyhral Gaboj pred Petricom a bulharským Gaus Grimom. Československé kone nedokázali v štrnástich dostihoch mítingu získať ani jediné víťazstvo, len štyri druhé miesta, čo bol povestný pád na dno, po ktorom nasleduje odraz nahor.

Odraz odo dna skutočne nastal. V 60-tych rokoch sa v prekážkovom odvetví začali vynárať kvalitní a profesionálni domáci tréneri a džokeji a nahor sa sa pohla aj úroveň domácich plnokrvníkov. V roku 1962 bol urobený Lercheho legendárny nákup jedenástich francúzskych kobýl, ktoré okrem rovinového odvetvia ovplyvnili aj históriu Veľkej pardubickej. Ešte predtým prišiel plemenník Astyanax, na prekážky začali prichádzať dobré a správne trénované plnokrvníky a po prerušení kvôli okupácii v roku 1968 už domáci naplno ovládli scénu a cudzincom sa odvtedy podarilo vyhrať Veľkú pardubickú len štyrikrát.

Zatajená história

Temnou škvrnou na období po Druhej svetovej vojne sú sovietske ekipy, ktorých členmi boli aj vojaci, podieľajúci sa na vraždení civilistov v Maďarsku v roku 1956. Potlačenie Maďarského povstania bolo oveľa horšie a krvavejšie, než okupácia Československa v roku 1968. V prudkých bojoch zahynuli tisíce civilistov, rozstrieľané a rozbombardované boli stovky domov a státisíce ľudí utiekli do zahraničia, o to je prekvapivejšie, ako Maďari stratili pamäť a v súčasnosti sa prikláňajú k Rusku. Medzi nacistami a sovietmi bol pritom jediný rozdiel - sovieti neboli súdení pre vojnové zločiny, pretože bábková vláda Jánosa Kádára zničila všetky dôkazy a ich zločiny ututlala...
Komunistická propaganda naplno fungovala aj u nás a tak je účasť sovietskych vojnových zločincov v dostihových ekipách obostretá rúškom tajomstva, ktoré bude musieť odhaliť nová generácia historikov, vychovaných v demokracii a nezaťažených komunistickou indoktrináciou.

Pokračovanie čoskoro...