Zabudnuté mená: Disturbance

Branislav Ondera

Posledný v Bratislave a o jedenásť mesiacov víťaz Grand National... Tak by sa dal v krátkosti zhrnúť príbeh žrebca Disturbance.

Narodil sa v roku 1867 v žrebčíne Jamesa Barbera, kde stáli obaja jeho rodičia, Commotion a Polly Peachum, na tú dobu neobvykle rané kone.
Commotion (Alarm) ako dvojročný získal tri víťazstvá, vrátane zásahov medzi ročníkovou špičkou vo Woodcote Stakes a Claremont Stakes, ale v druhej polovici sezóny nastal pokles. V nasledujúcom roku sa neumiestnil v Derby. V druhej polovici sezóny si pripísal tri víťazstvá a prekvapil druhým miestom St Leger a ako štvorročný zaznamenal ďalšie tri triumfy.
Polly Peachum (Collingwood) ako dvojročná získala v pätnástich štartoch desať víťazstiev, vrátane Tyro Stakes, Hopeful Stakes, Fern Hill Stakes na mítingu Royal Ascot a Claremont Stakes, ale neskôr veľké nádeje nenaplnila a získala len zopár menších víťazstiev.
Pôvod príliš nenasvedčoval, že by Disturbance, ktorý bol navyše veľmi malého vzrastu, mohol byť úspešným stíplerom.

Rovinovú časť kariéry Disturbance absolvoval vo farbách svojho chovateľa Jamesa Barbera a keďže bol malý, ako dvojročný neštartoval. Vybehol v troch rokoch a vo svojej prvej sezóne absolvoval 20 dostihov a získal dve víťazstvá na 1400 a 2400 metrov. V roku 1871 ako štvorročný odbehol 21 dostihov. Na rovine získal v 18 štartoch štyri víťazstvá na 1200, 1600 a 2400 metrov, a v novembri obsadil druhé, prvé a tretie miesto v prútenkách. Na Liverpool Spring Meetingu 1872 Disturbance ľahko vyhral Handicap Hurdle, po ktorých ho kúpil mladý amatérsky tréner a pánsky jazdec John Maunsell Richardson. Zastupoval kapitána Jamesa Machella, uznávaného znalca a zároveň neslávne známeho podvodníka a manipulátora.
V marci 1872 kúpil Richardson pre Machella tri kone, Disturbanca, Defenca a Reugnyho, spolu za 1200 libier. Disturbanca kapitán Machell predal Hectorovi Baltazzimu, s ktorým mali priateľské vzťahy a obaja mali kone u Richardsona.

Baltazziho „angláni” v Rakúsko-Uhorsku

Hector Baltazzi (*1851 - †1916)

Benátsko-anglicko-rakúski bratia Baltazziovci sú záujemcom o dostihovú históriu známi. Všetci, i keď najmladší Heinrich len okrajovo, boli zainteresovaní v dostihovom športe. Druhorodený Hector sa realizoval v prekážkových dostihoch a okrem Rakúsko-Uhorska mal stajňu aj v Anglicku a v 70-tych rokoch 19. storočia tam mával v tréningu do desať prekážkarov. Britských dostihov sa zúčastňoval aj ako jazdec a získal tam 22 zo svojich 184 víťazstiev.
V apríli roku 1872 si Hector Baltazzi nechal do Rakúsko-Uhorska doviezť trojicu svojich skokanov, s cieľom uspieť v najvýznamnejších prekážkových dostihoch monarchie. Boli to päťročný Disturbance, štvorročný valach Furley a šesťročný polokrvný hunter Barrister.
Furley bol v liverpoolskych prútenkách štvrtý za Disturbancom a potom vyhral tri dostihy v rade, vrátane cenných Elsham Hurdle v Doncasteri a s Barristerom Baltazzi krátko pred cestou vyhral Hunt Cup v Nottinghame. Prvýkrát sa predstavili v apríli v Prešporku, dnešnej Bratislave, kde sa Baltazzi s Barristerom pokúsil o zisk Cisárskej steeplechase na 3 míle, ale narazil na polokrvného Kenthoppera, ktorý v tom roku vyhral šesť z ôsmich štartov.
Kenthopper dostih odvodil a pol míle pred cieľom sa Barrister posunul pred neho, ale o sedem libier menej nesúci Kenthopper pod svojim majiteľom, vynikajúcim jazdcom Nicolasom Esterházym, jeho útok odrazil a odišiel mu o desať dĺžok. O dva dni si dali odvetu v trojmíľovej Prešporskej steeplechase, kde pod rovnakou záťažou Kenthopper porazil Barristera o štyri dĺžky.

V tretí deň mítingu sa predstavili aj Disturbance a Furley. Disturbance s Baltazzim odbehol prútenky o čestnú cenu, venovanú grófom Antonom Esterházym. Víťaz z Warwicku a z Aintree skončil v Bratislave v tesnom dobehu posledný, tretí a to bolo od neho všetko. Zo zvyšných dostihov bol postupne vyškrtaný.
Z Baltazziho anglickej trojice sa v Rakúsko-Uhorsku najlepšie ukázal Furley. Bratislavskú Steeplechase na 2 1/2 míle, ktorú vyhral Baltazzi s kobylou Star Of The East, s ním Walter Earl nezvládol a nedokončil, ale o dva týždne Furley s Baltazzim ľahko vyhral prútenky v Pešti. O ďalšie štyri dni predviedol senzačný výkon v najbohatšom stípli sezóny, v peštianskej Kladrubi akadály-verseny na 3 1/2 míle, kde mal ťažký pád na druhom skoku. Baltazzi rýchlo nasadol, dohnal stratu a zdolal vysokého favorita Kenthoppera, ale stačilo to len na druhé miesto - po veľkom boji nečakane zvíťazila outsiderka Petroleuse.
Furley sa potom víťazne prebehol v prútenkách vo Viedni a o tri dni vyhral Grosse Wiener Steeple-chase. Baltazzi tam s ním čakal až do roviny a v závere ľahko odišiel anglickému Keystonovi, víťazovi Scottish Grand National, Grand Sefton Chase a piatemu z Grand National.
Pred začiatkom zimnej sezóny sa Disturbance a Furley vrátili do Anglicka. Barrister ich nasledoval v novembri, ako „dozorca” v transporte mladých koní, medzi ktorými bol aj dvojročný Brigand, neskorší trojnásobný víťaz Veľkej pardubickej.

V októbri 1872 bola zverejnená správa, že Hector Baltazzi predal kapitánovi Machellovi dva kone, za 1000 guineí Disturbanca a za 400 guineí trojročného huntera Bataillona. To bol bežný postup manipulátora Machella, ktorý kone kupoval a predával ako rohlíky a často nechal iných majiteľov živiť ich, aby ich kúpil späť, keď sa dostávali do formy, napríklad víťaza Grand National Regala predal a kúpil späť dvakrát.
1000 guineí bola za malého prútenkára solídna cena a Furley vzbudzoval veľké nádeje a tak neskúsený, len 21-ročný Hector Baltazzi Disturbanca predal, ale Machell mal o Richardsonových zverencoch dokonalý prehľad a zakrátko sa ukázalo, že to bol Baltazziho životný omyl.

Grand National 1873

Disturbance zahájil zimnú sezónu 1872/73 v novej disciplíne a len tri štarty stačili, aby sa zaradil medzi britskú špičku. Stíplový debut absolvoval v novembri 1872, v Grand Sefton Handicape na 3 míle v Aintree a po páde na druhom skoku skončil bez umiestnenia, ale už na druhý deň vyhral o štyri dĺžky Craven Steeplechase na 2 3/4 míle, keď spadol favorit Furley. Disturbance a Furley sa v novembri stretli ešte raz, v Great Metropolitan Steeplechase na 4 míle v Croydone. Disturbance ľahko zvíťazil a Furley skončil medzi pätnástimi účastníkmi štvrtý.

27. marca 1873 nastúpilo na štart Grand National 28 koní, najviac v dovtedajšej histórii. Disturbance mal po víťazstvách vo významných stíploch predpísanú najvyššiu záťaž a odskočil s kurzom 20/1 - stávkari príliš neverili, že by v tak ťažkom a vyčerpávajúcom dostihu na 4 1/2 míle (7200 metrov), z čoho tretina boli oranice, mohol nováčik s drobnou postavou uniesť záťaž 74.8 kg. Favoritmi boli s kurzami 100/15 a 8/1 Footman a Ryshworth, nesúci o šesť a tri libry menej.
Dostih bol za krásneho, takmer letného počasia, odbehnutý na dobrej dráhe a odohral sa vo veľmi rýchlom tempe. Disturbanca rovnako ako v predošlých troch dostihoch jazdil Maunsell Richardson, prezývaný „Cat”. Spočiatku s ním sedel v strede poľa a posúvať sa začal v druhom okruhu. Vyhol sa všetkým problémom, čo sa nepodarilo favorizovanému Footmanovi, ktorý skončil po zrážke s dvojicou divákov, prechádzajúcich cez trať. Disturbance sa dotiahol k od štartu vedúcemu Ryshworthovi, na predposlednom skoku išiel dopredu, poslednú prekážku podľa dobového popisu skočil s ľahkosťou, akoby to nebol posledný, ale prvý skok a zvíťazil s náskokom šiestich dĺžok.

Cena pre víťaza Grand National bola v tom roku 1960 libier, ale hlavní aktéri viac zarobili na stávkach. Maunsell Richardson mal na Disturbanca vsadených 10 libier v kurze 100/1, čo mu vynieslo tisícku a James Machell za dvestolibrovú stávku v kurze 50/1 skasíroval 10 tisíc, čo je ekvivalent dnešných asi 900 tisíc libier.
Noviny o výkone Disturbanca napísali, že je škoda, že sa zastavili hodinky a nepodarilo sa zaznamenať výsledný čas, ale hodnotu jeho výkonu zvýraznil porazený Ryshworth, keď na druhý deň po Grand National skentroval v Sefton Cup Steeplechase trinásť súperov rozdielom desiatich dĺžok.

Začiatkom roka 1873 sa medzi špičkou presadil aj Baltazziho Furley. V marci vyhral prútenky v Doncasteri, v Croydone vybojoval poldĺžkové víťazstvo v United Kingdom Grand Handicape a v apríli vyhral vo Warwicku Grand Annual Steeplechase, o 40 dĺžok pred druhým z Grand National Ryshworthom, nesúcim o 11 kg viac.

Mená dostihov, ktoré Disturbance a Furley v sezóne 1872/73 vyhrali, s výnimkou Grand National už dnešným turfmanom mnoho nehovoria, ale vtedy viac dokázať nemohli - Cheltenham Gold Cup, King George, Champion Chase a iné dnešné významné dostihy ešte neexistovali. Disturbance a Furley vyhrali päť z okruhu najväčších britských stíplov a keby medzi vtedajšími dostihovými divákmi urobili anketu, kto sú najlepší anglickí stípleri, medzi prvými vymenovanými by boli mená dvoch koní, ktoré pred necelým rokom neuspeli v Prešporku...

Grand National 1874

V novej sezóne sa u Maunsella Richardsona v obci Limber Magna (Great Limber) v Lincolnshire, na ďalší ročník Grand National v tichosti pripravovali štyri kone. Disturbance a Furley boli hlavní favoriti, ale v tréningu sa začal veľmi dobre ukazovať aj Machellov Reugny. Ten bol po neúspechu v predošlom ročníku chromý a odvtedy bol až do novembra 24 hodín denne vo výbehu.
Richardson mal pôvodne jazdiť Furleyho, ale posledný spoločný galop s vyrovnanými záťažami išiel najlepšie Reugny, ktorý mal z jeho štvorice v Grand National nosiť najmenej, len 69 kilogramov. Disturbance mal predpísaných 80.3, Defence 75.8 a Furley 74.4 kilogramu, takže sa napokon rozhodol pre Reugnyho a na severe na neho začali prúdiť stávky, čo rozpútalo nezhody. Nespokojný Baltazzi poslal svojich stíplerov k trénerovi Dugganovi do Newmarketu a kapitán Machell, ktorý stávku odkladal a nedostal kurz, aký si predstavoval, mal s Richardsonom ostrú výmenu názorov. Machell Richardsonovi vyčítal, že neživí kone na to, aby na ne vsádzali lincolnshirskí farmári...
John Maunsell Richardson bol zo zámožnej rodiny. Bol distingvovaný a vzdelaný, vyštudoval prestížne školy Harrow a Cambridge, a jeho rebríček hodnôt bol diametrálne odlišný od dostihových podvodníkov typu Machella. Machellova poznámka sa ho dotkla. Odpovedal, že s tými farmármi celý život žije a chodí loviť a nebude ich podvádzať. Pripomenul mu, že mu výsledok domáceho trialu ihneď oznámil a dal mu dostatok času predtým, než dal tip svojim susedom. Machell sa vyhrážal, že Reugnyho škrtne a bude sa spoliehať na Defenca, na čo Richardson odvetil, že ak to urobí, sadne si na Furleyho a porazí ho. To bola od najuznávanejšieho jazdca tej doby dostatočná hrozba a Machell si škrt rozmyslel.
Machell následne Disturbanca, Defenca a Reugnyho ponúkol na predaj majiteľovi Gerardovi Leighovi, prostredníctvom pánskeho jazdca Arthura Yatesa, zastupujúceho Leighove záujmy. Požadoval 12 tisíc libier, ale Yates sa s majiteľom nedokázal spojiť a bez dohovoru si takú vysokú sumu nechcel vziať na plecia, takže kone Grand National odbehli v Machellových farbách.

Stávková horúčka na Reugnyho zachvátila celú Veľkú Britániu. Napokon spadol až na 5/1 a pod Richardsonom dosiahol slávne víťazstvo. Defence bol pod jazdcom s pseudonymom „Mr. Rolly” štvrtý, maličkého Disturbanca zastavila mamutia váha a pod Josephom Cannonom dobehol šiesty, Furley v sedle s Baltazziho priateľom Arthurom Yatesom v závere zhasol a skončil posledný, dvanásty. Na trati okrem iných zostal Fantome, neskorší víťaz prvého ročníka Veľkej pardubickej.

Ďalšie osudy

John Maunsell Richardson (*1846 - †1912)

John Maunsell Richardson prvý dostih odjazdil ako 19-ročný a hneď zvíťazil. Jeho nevšedný talent si medzi prvými všimol kapitán Machell a v roku 1870, keď mal Richardson len 24 rokov, mu dal do tréningu svojich najlepších prekážkarov a dal mu voľnú ruku na nákup nových koní.
Richardson uplatňoval invenčné tréningové metódy. Bol presvedčený že svaly, ktoré kôň zapája pri skákaní, sa nedajú vytrénovať galopmi, ale len skákaním. Na rozdiel od iných trénerov, ktorí s koňmi hlavne cválali a skákali len občas, aby neriskovali zranenie v tréningu, Richardsonove kone skákali neustále. V tréningu používal nízke, pevné prekážky, na ktorých sa kone učili rešpektovať ich, ale skákanie nebolo namáhavé. V dostihoch potom na rozdiel od iných jazdcov kone na skok zásadne navádzal v najvyššej časti prekážky. Ako jazdec vynikal odhadom tempa a imunitou voči problémom v priebehu dostihov, čo vyplývalo z prehľadu, i z toho, že mal vždy dôkladne preštudovnú dráhu a mal pripravený plán, kade a ako bude jazdiť. Podľa jeho súčasníkov, keď jazdil Grand National, vždy poznal každý centimeter trate. Účinnosť jeho postupov bola overená na dráhe - počas veľmi krátkej kariéry jeho kone vyhrali všetky veľké prekážkové dostihy, vrátane dvoch Grand National po sebe.
Ešte pred víťazstvom v Grand National 1874 Richardson, ako hovorí citát, „znechutený Machellovou špinavou povahou”, povedal, že či Reugny vyhrá alebo prehrá, už pre neho nikdy nebude jazdiť a svoj sľub dodržal a dokonca rozšíril - prestal jazdiť úplne. Krátko ešte trénoval zopár koní a posledným dostihovým koňom v jeho majetku bol Zero, účastník Grand National 1876. V sedle bol už zmienený „Mr. Rolly”, Richardsonov priateľ Gilbert Elliot-Murray-Kynynmound, 4th Earl of Minto. Zero spadol v druhom okruhu na Valentine’s Brooku, keď bol na treťom mieste za lídrami Jackalom a Shifnalom, a podľa pôvodného popisu bol plný síl ako lev. Príčinou pádu bolo, že sa Earl of Minto nedržal Richardsonových zásad a trať nemal dostatočne preštudovanú. Na prekážku naviedol Zera na rozmočenom mieste pri bariére, kde sa z potoka na trať vylievala voda a Earl of Minto za chybu takmer zaplatil životom - pri ťažkom páde utrpel fraktúru stavca, z ktorej sa zázračne vyliečil a neskôr sa stal generálnym guvernérom Kanady a potom vicekráľom Indie.
Richardson po Grand National Zera predal a odišiel z dostihového športu, čo bola veľká škoda, pretože mal len tridsať rokov a ako tréner ešte mohol dokázať veľké veci, ale ako sám povedal, nikdy to neoľutoval, pretože ho vždy viac bavil hunting, než dostihy. Naďalej sa venoval honom a príprave honebných koní, vstúpil do politiky a istý čas bol poslancom Dolnej snemovne parlamentu.

James Octavius Machell (*1837 - †1902)

Kapitán James Machell je považovaný za najväčšieho znalca dostihových koní 19. storočia. Manažoval napríklad víťazov Derby Hermita a Harvestera, ktorých príbehy majú typický Machellov rukopis.
Hermit bol favorit Derby, ale rozšírila sa správa, že ho postihlo krvácanie z nosa a nemôže trénovať a jeho kurz vyletel na 66/1. Harvester bol s kurzom 9/2 spolufavoritom 2000 Guineas a po tom, ako bol zinscenovaný tréningový galop, v ktorom „utrpel” ťažkú prehru, stúpol na 20/1. V 2000 Guineas skončil druhý a stal sa favoritom Derby s kurzom 3/1. Tri dni pred Derby sa rozšírila správa, že je chromý a nebude štartovať a napokon zvíťazil v kurze 33/1...
Kapitán Machell bol ako manažér, či poradca, v pozadí úspechov mnohých významných koní, vrátane víťazov jedenástich klasických dostihov, ale s mnohými majiteľmi sa po nezhodách rozišiel. S tromi víťazstvami je dodnes najúspešnejším majiteľom v histórii Grand National, i keď jeho rekord v nasledujúcich 150 rokoch vyrovnali ďalší štyria majitelia. Po víťazstvách Disturbanca a Reugnyho v rokoch 1873 a 74, mu tretie víťazstvo získal v roku 1876 Regal. Trénoval a jazdil ho Joseph Cannon, ktorému Machell nevyplatil odmenu za víťazstvo...

Furleyho po neúspechu v Grand National 1874 Baltazzi prihlásil do prvého ročníka podobne dotovanej Veľkej pardubickej - cena pre víťaza Grand National bola ekvivalent dnešných asi 190 tisíc €, v prvej Veľkej pardubickej bola cena asi 160 tisíc €. Furley mal predpísanú najvyššiu záťaž, 168 libier, o 7 viac než neskorší víťaz Fantome, ale do Pardubíc napokon necestoval, pretože po odchode od Richardsona odmietal skákať a v niekoľkých nasledujúcich dostihoch sa zastavil pred prvou prekážkou. Urobil to aj v Grand National 1875, pred ktorou ho chcel Machell kúpiť za 3000 libier, ale Baltazzi to po skúsenosti s Disturbancom odmietol. Po sklamaní v Grand National Baltazzi stratil vo Furleyho dôveru a predal ho Richardsonovmu priateľovi a častému hosťovi v jeho dome v Limber Magna, viedenskému obchodníkovi s koňmi Jacquesovi Schawelovi. Schawel ho poslal k vynikajúcemu trénerovi skokanov Garrettovi Mooreovi na „prevýchovu”, čo sa podarilo a Furley mu vyhral niekoľko dostihov, vrátane Great Metropolitan Steeplechase 1875 v Croydone.

V decembri 1876 Schawel Furleyho predal Oscarovi Oehlschlägerovi. V Nemecku striedal roviny, prútenky a stíple a ešte zopárkrát si spomenul, že pred skokmi sa dá aj zastaviť. V Hamburgu v roku 1877 vyhral rovinové Silberne Peitsche a Hammonium Rennen a bol tretí v Grosses Hamburger Jagdrennen, všetko v priebehu štyroch dní... Vo farbách Oscara Oehlschlägera, poručíka Tepper-Laskiho a ďalších majiteľov, Furley odbehol mnoho dostihov a ešte ako trinásťročný štyrikrát vyhral.

Machellovu trojicu Disturbance - Defence - Reugny po Grand National 1874 predsa len kúpil Gerard Leigh. Výstredný majiteľ ich vo svojom vidieckom sídle v Bedfordshire jedného dňa pre pobavenie spoločnosti nechal na lonži skákať cez improvizované prekážky z brvien a všetci traja ochromeli... Vo februári 1875 Leigh zomrel na následky zranenia po páde z koňa a jeho stajňa bola rozpredaná. Disturbanca a Defenca vydražil za 1200 a 1650 guineí Hector Baltazzi a kôň, ktorý mu mohol priniesť životný úspech, sa vrátil do jeho vlastníctva.
Disturbance a Defence v tom roku Grand National a iné veľké dostihy behať nemohli, pretože po Leighovej smrti prepadli prihlášky a tak ich Baltazzi spolu s Jackalom prihlásil do Grosse Wiener Steeple-chase. Jackal cestoval priamo do Viedne a Disturbance s Defencom to vzali cez Auteuil, so zastávkou v Grand National de France, čo je dnešná Grand Steeple-Chase de Paris.
Maunsell Richardson, ktorý Disturbanca jazdil štyrikrát a získal s ním tri veľké víťazstvá, o ňom neskôr povedal, že nepoznal iného koňa s takými pľúcami. Disturbance sa podľa neho nikdy nespotil a mohol cválať donekonečna, ale po zranení u Gerarda Leigha sa už do starej formy nevrátil. V Grand National de France sa v druhom okruhu prepadol na posledné miesto a bol zadržaný.
V Grosse Wiener Steeple-chase napokon z Baltazziho trojice štartoval len Jackal. Rakúsko-uhorskí stípleri boli vtedy na podobnej úrovni ako britskí, takže favorit Grand National 1875 a štvrtý v cieli, skončil vo Viedni len o jednu priečku lepšie, tretí zo štyroch. Jackal bežal Grand National ešte trikrát a dobehol šiesty, štvrtý a druhý.

V priebehu roka 1875 dcéra trénera Marsha Disturbanca údajne cvičila ako dámskeho honebného koňa a mal slúžiť grófke Anne Ugarte, s ktorou sa Hector Baltazzi v tom roku oženil. Opäť bol prihlásený do Grand National, ale už nevybehol a po sezóne Hector Baltazzi svoju britskú stajňu rozpustil. V máji 1876 boli jeho prekážkari predaní na aukcii v Newmarkete a Disturbance bol vydražený za 250 guineí. Nový majiteľ, Lord Hastings, ho poslal do svojho žrebčína, kde sa Disturbance dožil vysokého veku 29 rokov.

V období okolo Grand National sa pravidelne objavujú články na tému najväčších výkonov v jej histórii, ale Disturbance, v jeho ére označovaný za jedného z najlepších stíplerov všetkých čias, je už dávno zabudnutý, zostal mu však zaujímavý rekord.
Od roku 1843, odkedy sa Grand National behá ako handicap, teda za 180 rokov, vyhralo s najvyššou záťažou len jedenásť koní. Boli to známi a ostrieľaní stípleri vo veku od osem do trinásť rokov, vybočuje len Disturbance. Grand National vyhral s najvyššou záťažou ako šesťročný nováčik, vo svojej prvej stíplerskej sezóne a to už žiaden kôň nedokáže.