Kincsem - skutočný príbeh, 1. časť

Branislav Ondera

Kincsem - skutočný príbeh, 1. časť, 2. časť, 3. časť, 4. časť, 5. časť, 6. časť, 7. časť.

Údelom mnohých významných historických osobností je, že sa ich príbehy neustále recyklujú, pričom sú „vylepšované”, až kým nevzniknú legendy, polopravdy a mystifikácie, ktoré s originálom často nemajú mnoho spoločného. To sa stalo aj Kincsem. Po mnohých desaťročiach sa prekrútené a vymyslené príbehy neustálym odpisovaním a citovaním stali všeobecne akceptovanou pravdou bez toho, aby sa niekto zamyslel, či vôbec môžu byť reálne.
150 rokov po ére Kincsem sa väčšina zmienok o nej skladá z čísla 54 a zo za vlasy pritiahnutých historiek. Niektoré boli vymyslené, niektoré prebrané od iných koní a prekrútené spisovateľmi, ktorí možno chceli svojim dielam dodať romantiku a atraktivitu, a niektoré vznikli len nedopatrením, keď cudzojazyční bádatelia nesprávne pochopili maďarský text.
Najznámejšie príbehy o Kincsem pozná každý turfman. Rozprávku o škaredom káčatku, ktoré nikto nechcel a napokon sa zmenilo na špičkový dostihový stroj, alebo legendu o akejsi mačke a zúrivom výstupe, keď sa údajne kdesi stratila. Keď ale dáme bokom beletristické príkrasy, vytvorené o desaťročia neskôr a na príbeh Kincsem sa pozrieme prostredníctvom dobovej tlače a vyjadrení jej súčasníkov, tak to bol úplne obyčajný, bezproblémový plnokrvník, žijúci jednotvárny život dostihového koňa 19. storočia - cesta, tréning, dostihy, cesta, tréning, dostihy, cesta, tréning, dostihy... A tak ďalej, stále dookola. Rovnaká nuda, ako denná rutina legendárnych koní modernej doby, Frankela, Sea The Starsa, Enable... Ale ktovie? Možno o sto rokov budú rozprávky aj o nich.

Waternymph

Dostihy plnokrvníkov sa v Rakúsko-Uhorsku objavili začiatkom 19. storočia. V roku 1814 sa uskutočnili prvé dostihy v Urmíne, dnešných Mojmírovciach neďaleko Nitry, od roku 1822 sa behalo vo Viedni, v roku 1826 sa prvýkrát behalo v Prešporku (Bratislave) a o rok neskôr v Pešti. Už v roku 1830 bola v Pešti založená Nemzeti Díj - Národná cena, ale okrem toho neexistoval systém zmysluplných, na seba nadväzujúcich dostihov. Kostra dostihovej sezóny vznikla v roku 1857, keď cisár František Jozef I. vypísal sériu Cisárskych cien (nem. Kaiserpreis, maď. Császárdíj), na jar v Pešti, v lete vo Viedni a na jeseň v Pardubiciach.
Sériu tvorila pomyselná Trojkoruna Cisárskych cien I. triedy pre kone zo všetkých krajín, o vysokú cenu 1000 dukátov, čo bolo takmer 3.5 kilogramu dukátového zlata s rýdzosťou 986/1000, čo v dnešných cenách zlata predstavuje 200 000 €. Pre kone domáceho chovu boli Cisárske ceny II. triedy o 600 dukátov a okrem toho boli v provinciách Galícia a Transylvánia, vo Ľvove a v Kolozsvári (Kluži), vypísané Cisárske ceny I. a II. triedy o 500 a 300 dukátov.

Vznik Cisárskych cien naštartoval vzostup chovu plnokrvníka. Vlastné chovy si v tom období založilo mnoho členov významných aristokratických rodín, medzi nimi aj Esterházyovci. Jeden z nich, Pál Esterházy, mal žrebčín v Ozore, neďaleko Balatonu. Vedením žrebčína poveril britského rodáka španielskeho pôvodu, učiteľa angličtiny Francisa Cavaliera, čo vtedajšiu turfovú komunitu prekvapilo, ale ako sa ukázalo, Esterházy našiel správneho človeka. Cavaliero sa stal kľúčovou postavou rakúsko-uhorského turfu a pravou „dostihovou autoritou”. Pôsobil ako štartér, handicaper, sekretár Jockey Clubu, okrem dovozu koní pre súkromných majiteľov bol aj cisárskym splnomocnencom pre nákup koní do štátnych žrebčínov. Do histórie turfu sa zapísal bezprecedentným spôsobom - ním vybrané a dovezené kone zásadne ovplyvnili vývoj plnokrvníka v Rakúsko-Uhorsku a v Nemecku ho ovplyvňujú dodnes.
V žrebčíne Pála Esterházyho, v ktorom údajne bolo 500 až 600 jazdeckých koní, Cavaliero začal budovať chov plnokrvníka a koncom päťdesiatych rokov tam stálo šesť plemenníkov a pätnásť kobýl, medzi nimi aj žrebec Cotswold a piata z epsomských Oaks The Mermaid, ktorých Cavaliero kúpil v Anglicku v roku 1858. Z ich spojenia sa v roku 1860 narodila kobyla Waternymph.

Rakúsko-uhorské dostihy boli v polovici 19. storočia zastaralé. Cisárske ceny sa behali najskôr na 3 a 4 míle (4800 a 6400 m), od roku 1863 na 2 1/2 a 3 míle (4000 a 4800 m). Nebehali sa šprinty, ani dostihy dvojročných koní. Kone obvykle prichádzali do tréningu vo dvoch rokoch a na dráhe začínali ako trojročné. Niektorí majitelia ale predbehli dobu a začali žriebätá posielať do Anglicka, kde behali ako dvojročné a vracali sa pred trojročnou sezónou, už ako hotové dostihové kone, s obrovskou výhodou proti tým, ktoré prišli do tréningu o rok neskôr.
Aj britskí tréneri, pôsobiaci v Rakúsko-Uhorsku, razili teóriu, že čo kôň vo dvoch rokoch v tréningu zmešká, to už nikdy nedoženie a ich vtedajšie poznatky, že pre dokonalý vývoj a celkovú tvrdosť a životnosť plnokrvníka má systematický tréning vo dvoch rokoch zásadný význam, potvrdili aj moderné vedecké výskumy.

Waternymph patrila medzi prvé kone, ktoré v Rakúsko-Uhorsku prišli do dostihového tréningu pred dvojročnou sezónou. Pripravoval ju Thomas Benson v Káposztásmegyeri, dnešnom predmestí na severe Budapešti.
Prvý dostih pre dvojročné kone v Rakúsko-Uhorsku, Triennial-Stakes, bol odbehnutý v Pardubiciach v roku 1862 a vyhral ho jej tréningový kolega z lotu Thomasa Bensona Northcountryman, takisto syn Cotswolda. Waternymph vybehla ako trojročná v roku 1863 a jej debut bol pozorne sledovaný, pretože jej polosestra Lady Of The Lake (Teddington - The Mermaid) bola v predošlej sezóne s vysokým ziskom 15 637 zlatých rakúsko-uhorskou šampiónkou. Pri debute dobehla Waternymph druhá a v nasledujúcom štarte ľahko porazila desať súperov v Egyesült Nemzeti Díj. Neskôr pridala ešte dve druhé miesta, celkovo vybehala 4653 zlatých a stala sa šampiónkou trojročných kobýl. Šampiónom bol Northcountryman.

Sezónu 1864 Waternymph zahájila druhými miestami vo viedenskej Bürgerpreis a v peštianskej Hazafi Díj, otvorenej vtedy aj pre staršie kobyly. Po Hazafi Díj ju od Pála Esterházyho za 800 zlatých kúpil Miklós Esterházy a priniesla mu okamžitý návrat investície, keď mu hneď na druhý deň vyhrala Esterházy díj a získala 893 zlatých. Waternymph bola v jeho majetku len necelých 24 hodín. Tréner Thomas Benson sa obával, že odíde z jeho stajne a odporučil ju Sándorovi Blaskovichovi, najstaršiemu zo šiestich súrodencov, absolventovi bratislavskej Právnickej fakulty, ktorý sa usadil v Pešti a stal sa zástupcom generálneho prokurátora. Sándor Blaskovich ju kúpil za 900 zlatých a keď sa na jeseň vrátila na dráhu, v Debrecíne a v Pešti získala pre Ernő a Sándora Blaskovichovcov dve víťazstvá a dve druhé miesta a so ziskom 4772 zlatých bola druhou najlepšou staršou kobylou Monarchie.
V roku 1865 ako päťročná vyhrala Hazafi Díj na 2000 metrov, kolozsvársku Császárdíj na 4000 metrov a so ziskom 3937 zlatých bola najlepšou staršou kobylou.

Robert Hesp

V období budovania dostihového športu a chovu plnokrvníka v Rakúsko-Uhorsku sa majitelia a chovatelia vo veľkej miere spoliehali na služby rodákov z kolísky turfu. Do Rakúsko-Uhorska v tom období prúdili dve sorty ľudí, overení odborníci, tréneri, džokeji a stajníci, ktorí už mali niečo za sebou a potom dobrodruhovia, väčšinou veľmi mladí, ktorí v Británii z rôznych dôvodov nenašli uplatnenie a tak to skúšali na kontinente, kde sa mnohí z nich veľmi dobre etablovali.

Robert Hesp (*1825 - †1887)

Robert Hesp sa narodil v roku 1825 a vyučil sa u legendárneho Johna Scotta v Maltone, v období, keď u neho pôsobil aj Joseph Hayhoe, neskorší tréner Kisbéra, ale kým Hayhoe u Scotta pôsobil takmer do štyridsiatky, Hesp už ako dvadsaťjedenročný odišiel do Rakúsko-Uhorska. Počas Uhorskej revolúcie (1848-1849) sa vrátil do Británie a do Uhorska sa opätovne presťahoval v päťdesiatych rokoch. O tej časti jeho života existuje niekoľko zaujímavých, viac či menej uveriteľných historiek, venovať sa ale budeme overiteľným faktom.

Ešte než sa stal trénerom, získal renomé v honebných stajniach. V tlači sa jeho meno prvýkrát objavilo v roku 1858, keď sa stal takzvaným „huntsmanom”, teda vodcom psej svorky, v Csákó v Sedmohradsku, v dnešnom Rumunsku. Honebná spoločnosť sa z odľahlého Csákó v roku 1862 presťahovala do Pešti a Hesp sa usadil v blízkom Fóte, čo malo neskôr vplyv aj na príbeh Kincsem a na vývoj celej lokality. Z toho obdobia pochádza niekoľko novinových správ o jeho obchodných cestách do Anglicka a veľmi zaujímavý cestovateľský denník, zaznamenávajúci jeho nákupy psov, návštevy dostihov a prijatia v šľachtických rodinách.
V súvislosti s tréningom dostihových koní sa Hespovo meno prvýkrát spomína pri prekážkovom valachovi menom Billy. Hesp ho kúpil ako dvojročného za 140 zlatých (dnešných cca 2000 €), dal mu skokanský výcvik a za 600 zlatých ho predal grófovi Gustavovi Stockauovi. Stockau s ním v rokoch 1863-64 úspešne absolvoval niekoľko prekážkových dostihov v Žehušiciach pri Kutnej Hore a v Pardubiciach, a po pardubickom víťazstve v roku 1864 ho za 1700 zlatých predal Egonovi Thurn-Taxisovi.
Billy a Taxis sa zapísali do histórie závodísk v Engerau, dnešnej bratislavskej Petržalke a vo Viedni. 28. apríla 1865 Billy a Taxis vyhrali Bürgerpreis a stali sa prvými víťazmi steeplechase na novej petržalskej dráhe. O mesiac mali stíple premiéru aj na viedenskom závodisku a Billy sa postaral o vznik pojmu Taxisova priekopa. V prvom viedenskom stípli, vo Wiener Steeple-chase, ktorú Egon Thurn-Taxis založil a financoval, Billy s Taxisom spadli už na druhom skoku. Miestu pádu sa podľa známej historky z prvého ročníka Grand National o kapitánovi Becherovi a Becher's Brooku, začalo hovoriť Taxisgraben. Názov sa ujal najskôr vo Viedni a po zrušení viedenskej Taxisovej priekopy našiel uplatnenie v Pardubiciach.

Na jeseň roku 1865 sa Robert Hesp stal skutočným dostihovým trénerom, ale len nakrátko. Pesti Lovaregylet, Peštiansky Jockey Club, vtedy prepustil trénera Thomasa Bensona a pred angažovaním jeho nástupcu kone trénoval Hesp.
Prepustený Benson zostal v Uhorsku, otvoril si súkromnú stajňu a vďaka tomu sa môžeme dozvedieť, koľko stál vtedajší tréning - v inzeráte na svoje služby uviedol mesačný poplatok 50 zlatých, čo je ekvivalent dnešných asi 800 €.

Na jar roku 1866 Hesp oznámil návrat do Británie a rozlúčil sa s peštianskou spoločnosťou, ale príliš ďaleko sa nedostal. Osud Roberta Hespa a zrejme aj Kincsem, zmenil Egon Taxis, ktorý ho počas pobytu vo Viedni presvedčil, aby vstúpil do jeho služieb. Hesp napokon do Británie necestoval aby sa tam usadil, ale aby nakúpil kone pre Taxisovu novú honebnú spoločnosť. Nejaký čas poľoval na rôznych miestach v Rakúsku a zakrátko sa vrátil do Uhorska. Viedol honebnú spoločnosť v Lepsény, na východe Balatonu, kde organizoval aj dostihy. Otvoril si dostihovú stajňu v Csikvári pri Székesfehérvári a onedlho už mal prvého veľkého víťaza, Buccaneerovho syna Count Zdenka.
Count Zdenko grófa Ferencza Nádasdyho ako trojročný v roku 1870 dobehol druhý v Nemzeti Díj a neskôr vyhral päť dostihov, predovšetkým pražskú Cisársku cenu I. triedy, kde v tom roku štartovali len štyri najlepšie kone Monarchie. Count Zdenko zvíťazil o dĺžku a pol dĺžky pred víťazom Derby Cadetom, víťazkou Nemzeti Díj Verbenou a najbohatším koňom sezóny Advocatom, víťazom desiatich dostihov, vrátane peštianskej Cisárskej ceny I. triedy.
V Hespovej stajni sa objavilo aj zopár zaujímavých prekážkových koní. Jeho zverenkyňa Maid Of Erin vyhrala Prešporskú steeplechase, ďalšia kobyla Freudenau v roku 1872 na prútených prekážkach nenašla premožiteľa a vyhrala v Pešti, vo Viedni, v Prešporku a v Košiciach, ale Hesp sa napokon sústredil na roviny a v roku 1873 sa v jeho stajni zišli ďalšie dve hviezdy, víťaz ôsmich z jedenástich štartov Prince Paris (The Duke) a kôň európskej triedy Game Cock (neskôr písaný Gamecock).

Game Cock (Buccaneer) ako dvojročný neštartoval. Debutoval víťazstvom v Egyesült Nemzeti Díj, o 5-6 dĺžok pred nepomenovanou dcérou Buccaneera a Canace. V druhom životnom štarte odvodil Preis des Jockey-Club a vytvoril si veľký náskok, ale druhá z Nemzeti Díj mu porážku vrátila a pod označením Canace-Stute sa zapísala do listiny víťazov rakúskeho Derby. O štyri dni si dali odvetu v dvojmíľovej Kaiserpreis I. Classe, kde džokeja Entwistla nahradil Hunt, ktorý sa s Game Cockom nikam nehnal a ľahko zdolal víťaza predošlého ročníka Derby Drum Majora. Canace-Stute skončila piata.
V Norddeutsches Derby Game Cock zdolal neúspešného spolufavorita epsomského Derby Hochstaplera, ale skončil druhý, za Hochstaplerovou stajňovou kolegyňou Amalie von Edelreich (Buccaneer), predtým siedmou v rakúskom Derby. V Grosser Preis von Baden dobehol Game Cock tretí, za Hochstaplerom a Amalie von Edelreich.
V prvej polovici sezóny 1874 Game Cock získal dve víťazstvá a dvakrát skončil druhý za Hochstaplerom, čo boli v tej dobe veľmi zriedkavé nemecké víťazstvá v Rakúsko-Uhorsku. Na jeseň ho gróf Ferencz Nádasdy poslal do Anglicka, aby sa zúčastnil dvoch najväčších handicapov, Cesarewitch Stakes a Cambridgeshire Stakes.
V Cesarewitchi na 3600 metrov mu admirál Rous predpísal záťaž 46.5 kg a Game Cock sa dlho držal vpredu. V závere na neho zaútočil veľký favorit, nepomenovaný valach, označovaný Truth Gelding a išiel si po víťazstvo, ale Fred Archer v jeho sedle prevažoval o 1.5 kilogramu, na 39... a v závere ho o hlavu chytila víťazka Nassau Stakes a Park Hill Stakes Aventuriere, nesúca 43.5. Game Cock odišiel porazený, ale dnešnou terminológiou obsadil v poli 25 štartujúcich skvelé tretie miesto.
Po vynikajúcom výkone v Cesarewitchi, kde stál 30/1, v Cambridgeshire na 1800 metrov už s Game Cockom počítali a medzi 42 štartujúcimi bol štvrtý favorit s kurzom 100/8 (12.5), ale ako napísali jedny z novín, očividne kríval. I tak zabehol skvelý dostih a na mieste, zvanom Bushes, bol v prvej vlne, s plnými šancami na víťazstvo, ale napokon v mamuťom poli skončil ôsmy (podľa iných zdrojov siedmy), keď zvíťazil štvrtý z Cesarewitchu Peut-Etre.

Koncom roka 1874 Robert Hesp presťahoval svoju stajňu bližšie k Pešti, na miesto, ktoré veľmi dobre poznal zo svojho loveckého pôsobenia vo Fóte. Jeho sídlom sa stala Gödi Csárda, stáročný zájazdný hostinec, osamelo stojaci v puste Göd pri Dunaji. Na peštianske závodisko bolo odtiaľ 25 kilometrov, kone teda na dostihy mohli prísť po svojich. Čo však bolo dôležitejšie, neďaleko stajne bola nová zastávka na hlavnej trati štátnej železnice, vedúcej po ľavom brehu Dunaja, z Pešti do Prešporku a Viedne.

Rok 1875 bol Hespova prvá sezóna v Göde. Stajňu mal plnú dvojročiakov, Game Cock sa z Anglicka vrátil chromý a tak ho držal predovšetkým Prince Paris, ktorý v tom roku vyhral sedem dostihov, vrátane pražskej Cisárskej ceny II. triedy. Podarilo sa mu vrátiť na dráhu aj Game Cocka, ktorý v septembri vyhral Damenpreis v Šoproni a štát ho kúpil ako plemenníka. Bol zaradený do žrebčína Kisbér, vedľa Buccaneera, Cambuscana a bývalého Hespovho zverenca Count Zdenka. Neskôr sa niekoľkokrát presťahoval a naposledy pripúšťal v žrebčíne v Nemošiciach.

Nové pôsobisko prilákalo do Hespovej stajne nového klienta, Ernő Blaskovicha. Ich spolupráca sa javila ako veľmi silné spojenectvo, čo naznačuje prehľad víťazov najväčších rakúsko-uhorských dostihov z rokov 1868 až 1874. Zverenci trénera Hespa sú označení červenou značkou a odchovanci Ernő Blaskovicha zelenou.

Robert Hesp a Ernő Blaskovich vyhrali v roku 1874 päť z deviatich najväčších dostihov a Game Cock bol ešte dvakrát druhý za Hochstaplerom. Blaskovichova Lady Patroness získala vo dvanástich štartoch jedenásť víťazstiev, stala sa prvým koňom, ktorý získal double Nemzeti Díj - Derby a okrem troch dostihov z prehľadu vyhrala aj Trial Stakes a Kanczadíj.

Ernő Blaskovich de Ebeczk

Pôvod rodu Blaškovičovcov nie je úplne jasný. Predpokladá sa, že pochádzajú z chorvátskej obce Blaškovec a neskôr sa presídlili do horného Uhorska, teda na dnešné Slovensko. Sú známe dve vetvy Blaškovičovcov, z obcí Klobušice a Obeckov, ale kvôli strateným dokumentom nemožno potvrdiť ani pôvod rodiny, ani to, či sú vetvy príbuzné.
K hontianskym Blaškovičovcom z Obeckova, ktorí si priezvisko písali Blaskovich Ebeczki, alebo Blaskovich de Ebeczk, patril iniciátor spoločenského a majetkového vzostupu rodu, Samuel Blaskovich (1670-1738), ktorý za prácu v cisárských službách dostal šľachtický titul. Získal majetky v obciach Bory, Demandice, Domadice, Dvorníky, Malinovec, Obeckov, Veľká Čalomija a v roku 1727 kúpil skrachované panstvo Kubínyiovcov v Tápiószentmártone, asi 50 kilometrov juhovýchodne od centra Budapešti. Rodina tam z Demandíc presunula svoje sídlo a keď preskočíme sto rokov, v polovici 19. storočia patril Tápiószentmárton pravnukovi Samuela Blaskovicha Józsefovi a jeho synovi Bertalanovi.

Bertalan Blaskovich, asi najlepší hospodár z rodiny, rozšíril rozlohu rodinných majetkov a stal sa jedným z najväčších veľkostatkárov v Uhorsku. Bol vzdelaný, mal diplom z humanitných vied, rozumel poľnohospodárstvu, bol podporovateľom kultúry a Széchenyiho reforiem, medzi ktorými boli aj dostihy. S otcom Józsefom patrili medzi zakladateľov Pesti Gyep, peštianskych dostihov. Bol ženatý s grófkou Erzsébet Almásyovou, s ktorou mali päť synov a dcéru.
Po smrti Józsefa (1771-1859) a Bertalana Blaskovichovcov (1794-1859) si Bertalanove deti rozdelili majetky v rôznych častiach Uhorska a najmladší z piatich synov, Ernő, zdedil rodinné sídlo Tápiószentmárton, so záväzkom postarať sa o matku.

Ernő Blaskovich (*1834 - †1911)

Ernő Blaskovich získal veľké dedičstvo keď mal len 25 rokov. Z histórie sú známe prípady, keď veľmi mladí dediči prehajdákali rodinné majetky, ale to nebol jeho prípad.
Tvorcovia nepodareného maďarského „veľkofilmu” Kincsem z roku 2017 ho dehonestovali a vykreslili ho ako zhýralca, ale opak bol pravdou - Ernő Blaskovich bol veľmi opatrný a zodpovedný hospodár a k nerestiam veľkomesta nemal vzťah. Prvoradé bolo pre neho poľnohospodárstvo a celý život rád zdôrazňoval, že od svojich štrnástich rokov chýbal pri žatve len jediný raz, v roku 1878, keď odcestoval za Kincsem do Goodwoodu.
Zamestnával asi 120 ľudí a v okolí Tápiószentmártonu hospodáril na 4000 hektároch, z čoho viac ako 2700 hektárov bola orná pôda a záhrady. Mal asi 340 hektárov lúk, 680 hektárov pasienkov, 90 hektárov lesa a tiež 40 hektárov trstiny, vtedy dôležitej hospodárskej plodiny. V troch majeroch choval 800 kusov hovädzieho dobytka, 1200 prasiat a 4700 ovcí a mal 50 koní, prevažne ťažných.
Po otcovej smrti zrušil jeho polokrvný chov a spolu s bratom Miklósom začali chovať moderné plnokrvníky. Žrebčín mal Ernő Blaskovich hneď vedľa kaštieľa a často bola popisovaná jeho zvláštnosť, že na pasienkoch neboli prístrešky, ani tienisté miesta. Údajne chcel, aby žriebätá mali dostatok pohybu a nie aby si zvykali leňošiť v tieni.

Mapa Tápiószentmártonu z konca 19. storočia. Kaštieľ Blaskovichovcov s parkom bol na juhovýchode obce, južne od neho bol žrebčín s pasienkami.

Kaštieľ Blaskovichovcov v Tápiószentmártone. V roku 1945 ho zničila Červená armáda a skazu dokončili miestni obyvatelia. Krátko po vojne bol zbúraný.

O dva roky starší Miklós Blaskovich (1832–1895) mal svoj chov v Nézsi, severne od Budapešti, neďaleko dnešných slovenských hraníc. Bratia súperili na dostihovej dráhe, ale inak intenzívne spolupracovali a mnohé ich kone sa rôzne striedali v ich žrebčínoch a v dostihových stajniach.

V roku 1864 sa bratia Blaskovichovci zúčastnili na aukcii, organizovanej Cisárskym fondom na podporu chovu koní, kde boli dražené kone so záväzkom, že nesmú byť predané do zahraničia. Ernő Blaskovich tam za 2015 zlatých kúpil chovnú kobylu Gipsy Girl a Miklós získal dve kobyly, za 1350 zlatých Louise Bonne a za druhú najvyššiu cenu aukcie, 2625 zlatých, kúpil The Mermaid.
V roku 1865 tvorili chovné stádo Miklósa Blaskovicha Diamond Eye (De Clare), Louise Bonne (Lambton), The Mermaid (Melbourne) a Marianne (Daniel O’Rourke), a v roku 1867 kúpil The Lady Of The Lake (Teddington).
Ernő Blaskovich založil svoje plnokrvné stádo v roku 1861 kúpou kobýl Aranka (Gameboy) a Palmyra (Sleight Of Hand) a v roku 1864 pribudla zmienená Gipsy Girl (Weatherbit).

Výstrižok z Plemennej knihy.

Zrod Kincsem

Keď v roku 1865 Waternymph ukončila dostihovú kariéru, neodišla do chovu. Ernő Blaskovich ju ďalších päť rokov používal ako jazdeckého a honebného koňa a o tejto časti jej života neskôr vyrozprával historku, ako bola ukradnutá.
Na uhorských pustách sa vtedy pohybovali potulní zlodeji dobytka a koní, takzvaní betyári, ktorí korisť obvykle skonzumovali, alebo predali. Jednej noci sa pokúsili ukradnúť kone z Blaskovichovej stajne, uzavretej len brvnom cez vchod, spôsobili však hluk a zobudili personál, ktorý sa pustil do ich prenasledovania a ukradnuté kone zachránil. Táto historka bola neskôr prekrútená a pripísaná Kincsem a „vylepšená” o veľmi nepravdepodobnú báchorku, že to boli kočovní Cigáni a že zo stáda ukradli len malú Kincsem, pretože vraj rozpoznali jej výnimočné kvality...

Za zrodom Kincsem bol možno Miklós Blaskovich, ktorého zaujala krv The Mermaid. Kúpil ju do svojho chovu a neskôr kúpil aj jej dcéru The Lady Of The Lake a jeho chovateľské úvahy možno pomkli Ernő Blaskovicha, aby v roku 1871 nechal prvýkrát pripustiť aj 11-ročnú Waternymph. Po kisbérskom plemenníkovi Ostregerovi sa jej narodila kobyla Harmat, ktorú mal v prenájme spolok majiteľov, čosi ako dnešný syndikát, vtedy nazývaný konfederácia. Spolok tvorili bratia Blaskovichovci, János Sztáray, Elemér Batthyány a Aristides Baltazzi a na dráhe ich reprezentovali odchovanci Ernő Blaskovicha, ktorý od spolku inkasoval ročný nájom 1000 zlatých za jedného koňa.
Harmat poslali do tréningu do Anglicka, kde v roku 1874 vo farbách Aristida Baltazziho získala jedno druhé miesto. Ako trojročná sa vrátila domov a vyhrala Hazafi Díj, vtedy už pre trojročné kobyly na 1600 metrov, o krk pred prvou rakúsko-uhorskou víťazkou nemeckého Derby Palmyrou (Blair Athol). V Stuten-Preis skončila druhá za šampiónkou Konotoppou, neskoršou súperkou Kincsem.
V roku 1872 zostala Waternymph jalová po Buccaneerovi a v roku 1873 prišlo podľa jednej z historiek k náhodnému splodeniu Kincsem, keď bola namiesto Buccaneerom, omylom pripustená Cambuscanom. Realite chýba literárna romantika. V špičkovo vedenom žrebčíne, ako bol Kisbér, sotva mohlo dôjsť k zámene plemenníkov a splodenie Kincsem nebolo ničím nezvyčajné - ako vo svojich spomienkach uviedol Ernő Blaskovich, Waternymph zostala po Buccaneerovi jalová a tak bola napriek príbuznej krvi pripustená rovnako ceneným novým plemenníkom Cambuscanom, ktorého pre Kisbér kúpil - kto iný - Francis Cavaliero.

17. marca 1874 priviedla Waternymph na svet kobylku, ktorá sa preslávila pod menom Kincsem. Miesto jej narodenia rôzne zdroje uvádzajú tak, ako im vyhovuje. Niektoré tvrdia že sa narodila v Tápiószentmártone, podľa iných v Kisbéri. Kisbérske záznamy z toho roku sa stratili, ale vzhľadom na tradičný postup, keď je kobyla poslaná na ožrebenie tam, kde má byť pripustená, môžno za miesto narodenia Kincsem považovať žrebčín Kisbér, pretože Waternymph bola vzápätí pripustená Ostregerom. Potvrdzujú to aj spomienky Ernő Blaskovicha, v ktorých zároveň vyvrátil známu legendu o zlom výzore Kincsem, keď doslova uviedol, že sa narodila v Kisbéri a že už v prvom roku bola veľmi dobre vyvinuté žriebä.
V mnohých materiáloch, predovšetkým od anglicky píšucich autorov, sa uvádza, že bola žltej farby, čo je omyl, vyplývajúci z neznalosti dostihového prostredia a terminológie. Kincsem bola v maďarčine „sárga”, čo je v doslovnom preklade podľa slovníka skutočne „žltá”, ale v chove koní je to ekvivalent anglického „chestnut”, v doslovnom preklade gaštan, nemeckého „fuchs” - líška, alebo nášho „ryška”. Je to podobná chyba, ako keby hipologický nevzdelanec preložil nemecký pojem „shimmel” ako pleseň... Podľa dobových správ bola Kincsem tmavá ryška a jej farbu zrejme najvernejšie zachytáva obraz Emila Adama z roku 1887.

Škaredé káčatko?

Na legendu o jej údajnom zlom výzore sa viaže historka, ako ju chcel Blaskovich predať, ako svoje kone rozdelil do dvoch skupín a ako ju kupci odmietli. Pozrime sa, ako by v roku 1875, keď bola ako ročná údajne ponúkaná na predaj, vyzeral jej „papier” v štýle dnešných katalógov:

Piata z epsomských Oaks The Mermaid mala v Rakúsko-Uhorsku na dráhe päť víťazov, z toho dve šampiónky, Lady Of The Lake a Waternymph. Lady Of The Lake už mala na dráhe otestovaných troch potomkov, vrátane univerzálneho 13-násobného víťaza First Lorda, víťaza Nemzeti díj a bratislavskej stíplovej Cisárskej ceny, predaného do nemeckého chovu. Rodičia Kincsem mali v roku 1875 na dráhe klasických víťazov, Cambuscan víťaza 2000 Guineas Camballa a Waternymph víťazku Hazafi Díj Harmat a tretia v Hazafi Díj dobehla Fast Lady z Lady Of The Lake.
Kincsem mala jeden z najlepších pôvodov v Rakúsko-Uhorsku...

Rozprávka o škaredom káčatku bola Kincsem pripísaná možno úmyselne, možno omylom a pomiešaním viacerých historiek s reálnymi základmi. Pátranie po vzniku tejto legendy vedie až tromi smermi.

Prvou možnosťou je Waternymph, o ktorej Ernő Blaskovich v spomienkach na Kincsem uviedol, že nikdy nevyzerala dobre, ale mala vynikajúcu povahu a rýchlosť. Viac detailov o nej prezradil syn jej trénera, William Benson, podľa ktorého bola Waternymph anorektická a či bola v tréningu, alebo na odpočinku, bola zle kŕmiteľná a veľmi prieberčivá. Dostávala len chlieb s ovsom, mrkvu, alebo zmes zeleného krmiva s ovsom a vždy vyzerala zle. Tak ako legendu o ukradnutí, mohla teda Kincsem po svojej matke „zdediť” aj legendu o zlom výzore a problematickej kŕmiteľnosti.

Ďalšou možnostou je rovesníčka Kincsem Fanny Day, skutočné „škaredého káčatko”, ktoré sa zmenilo na úspešného dostihového koňa a ku ktorej sa ešte dostaneme.

No a treťou možnosťou je, že medzi žriebätami z toho ročníka Blaskovich skutočne mal slabé a zle vyzerajúce žriebä, ale Kincsem to nebola.
V roku 1874 sa Ernő Blaskovichovi narodilo osem žriebät po najlepších rakúsko-uhorských plemenníkoch. Po dve žriebätá mal po Buccaneerovi a Cambuscanovi, pôsobiacimi v Kisbéri s poplatkom 400 zlatých a štyri po Carnivalovi, pripúšťajúcom za 200 zlatých v žrebčíne Tallós (Tomášikovo) Antona Esterházyho. Žriebä po Buccaneerovi z Queen of the Isles uhynulo a väčšinu zo zostávajúcich sa rozhodol ponúknuť na aukcii.

Na výstrižku je správa z aukcie z roku 1875, na ktorej Blaskovich ponúkol na predaj päť odchovancov, ale Kincsem v ponuke nebola. Podľa správy sa zišiel veľmi malý počet záujemcov a na žiadneho z koní, z ktorých niektoré po dlhej zime nespĺňali vzhľadové požiadavky, nebola urobená ponuka, ale napokon sa mu ročiakov podarilo predať. Ako uvádza správa, popoludní ich kúpil gróf Béla Lónyay za 7200 zlatých.
(Pozn.: pri kobyle z Lenke je nesprávne uvedený otec Ostreger, správne je Carnival).

Dobrého hospodára robia dobré účty a Ernő Blaskovich bol dobrý hospodár. Pedantne si zaznamenával príjmy a výdaje, vďaka čomu možno mnoho vecí rozlúštiť. Zaznamenal si aj predaj zmienených ročiakov.
Výstrižok ukazuje Blaskovichove príjmy z prenájmu a predaja koní. Prvá položka v zozname je prenájom 16 koní dostihovému spolku po 1000 zlatých, ďalšia položka sú žrebce Grollo, Bajnok a Czimbora, predané za 13 500 zlatých, a v tretej položke je uvedené: 1875 - 5 kusov ročných žriebät za 7000 zlatých. Hirnöka a Miczi predal za 25 tisíc, v roku 1876 predal barónovi Grovestinovi dve žriebätá za 3000 (jedným z nich bol polobrat Kincsem Outrigger) a posledný záznam uvádza, Zrinyi, Constance, Bátor a ďalšie kone, spolu za 5500 zlatých.

Tu urobíme malú odbočku. V tom čase dokázal v Rakúsko-Uhorsku dobrý murár zarobiť asi jeden zlatý za 12 až 14-hodinový pracovný deň a jeho ročný príjem mohol byť okolo 300 zlatých, lekár zarobil asi 2000 zlatých ročne. Tieto čísla je dobré si zapamätať, pre lepšie pochopenie rôznych cien a poplatkov, zmieňovaných v texte.

Ako je vidieť, Ernő Blaskovich dokázal odchovancov svojho malého žrebčína predávať za zaujímavé sumy. Podľa predošlého výstrižku len v rokoch 1874 až 1876 zinkasoval za prenájom a predaj svojich odchovancov 70 tisíc zlatých, čo podľa prepočtovej tabuľky Rakúskej národnej banky zodpovedá dnešným asi 950 tisícom €.

Ďalší výstrižok je časť zoznamu plnokrvníkov Ernő Blaskovicha z roku 1876. Tvorilo ho osem chovných kobýl so šiestimi žriebätami, štyri mladé kone na pasienkoch a v dostihovom tréningu kobyly Harmat a Kincsem.
Najzaujímavejší je odsek b), kde je ako číslo 1. dvojročná kobyla po Carnivalovi z Nefelejts, pri ktorej je v zátvorke uvedená poznámka, že je spomedzi piatich koní, kúpených barónom Orczym.
V porovnaní s predošlým výstrižkom to pôsobí trochu zmätočne, pretože tam je ako kupec uvedený gróf Lónyay a v Blaskovichových záznamoch figuruje barón Orczy. V skutočnosti mali Lónyay a Orczy spoločnú stajňu a ich kone sa striedavo objavovali pod oboma menami, napríklad na priláškach do klasických dostihov figurovali pod menom grófa Lónyaya a behali ich pod menom baróna Orczyho.

Historka o tom, ako Blaskovich žriebätá pri predaji rozdelil do dvoch skupín, ako sa kupci nevedeli rozhodnúť a napokon odmietli Kincsem, mohla mať reálny základ. Naozaj mohlo prebehnúť vyradenie z predávaného lotu, výmena za iného koňa, alebo vrátenie koňa a časti peňazí (viď rozdiel medzi cenami z dražby a z Blaskovichových záznamov), ale ako napovedá poznámka v zozname, na domáce pasienky sa vrátila kobylka po Carnivalovi z Nefelejts, ktorá sa na dostihovú dráhu nikdy nedostala.

Keď si uvedomíme, že legendy o Kincsem začali vznikať o mnoho rokov neskôr a bolo to v čase ústneho podania bez pamäťových médií, niet divu, že sa spomienky na Waternymph, Fanny Day a zmienenú aukciu zliali a pomiešali. Ľudovou tvorivosťou vznikol pútavý príbeh, ktorý však so skutočnosťou nemá nič spoločného, pretože má trhlinu v tom najdôležitejšom fakte - Ernő Blaskovich Kincsem predať nechcel. Po skončení jej kariéry napísal, že ho už ako žriebä zaujala neobvykle dlhou, ľahkou cvalovou akciou a že si ju veľmi obľúbil pre jej pokojnú a mimoriadne prítulnú povahu. Oslovoval ju maďarským termínom kincsem, používaným ako ekvivalent nášho slova miláčik, alebo anglického darling. Trénerovi Robertovi Hespovi dlho vopred avizoval, že mu ju pošle do tréningu a ako sľuboval, tak aj urobil. V lete roku 1875 Blaskovich svojho vtedy ešte nepomenovaného miláčika prihlásil do najväčších rakúsko-uhorských dostihov, u bookmakera Lehmanna stavil päťsto zlatých v kurze 20/1 na jej víťaztvo v najväčšom uhorskom dostihu, Nemzeti Díj, a vo veku dvadsať mesiacov, teda niekedy v novembri 1875, ju poslal do sedemdesiat kilometrov vzdialeného Gödu. Kincsem tam prišla „po kopyte” a cesta trvala dva dni.

Kincsem a ostatní odchovanci Ernő Blaskovicha na prihláškach do Derby 1877.

Kincsem - skutočný príbeh, 2. časť