Tokio

Branislav Ondera

Prvý syn slávnej Kincsem, Talpra Magyar, po fenomenálnom plemenníkovi Buccaneerovi, ako pravý brat dvoch klasických víťaziek, vzbudzoval ohromné očakávania a Ernő Blaskovich ho okrem domácich a nemeckých vrcholov prihlásil aj do Grand Prix de Paris. Práve na Talpra Magyara bola uzavretá prvá stávka do Preis des Jockey Club 1888 - začiatkom roka 1887 bolo na neho stavených 200 zlatých v kurze 25/1.
V apríli 1887 bol s kurzom 7/1 druhý favorit Derby, ale vybehol až v októbri v Budapešti. V Hatvani Díj bol o pol dĺžky druhý za Rusnyákom a po neúspechu v Nagy kétéves Handicape bol v Kétévesek versenye druhý za Pity The Blind. Rusnyák a Pity The Blind patrili medzi najlepších dvojročiakov, takže sa Talpra Magyar s kurzom 8/1 udržal v okruhu hlavných adeptov na zisk Derby. Favoritom bol jeho stajňový kolega, šampión dvojročiakov Viadal, syn polosestry Kincsem, Harmat (Ostreger - Waternymph).

Na začiatku roka 1888 vo viedenských a v budapeštianskych tréningových galopoch zanechali lepší dojem Talpra Magyarovi stajňoví kolegovia a tak Blaskovich a Smart nechali v Trial Stakes štartovať syna Lady Patroness Zsarnoka, ktorý zvíťazil pred Pity The Blind, a v Egyesült Nemzeti és Hazfi díj skončil Viadal druhý za kobylou Királyné. Talpra Magyar si sezónny debut odkrútil v Asszonyságok díja, Dámskej cene na 2400 metrov, kde v poli troch koní ako trojdesatinový favorit pod Hectorom Baltazzim ľahko zvíťazil, pred rovesníkom St. Wolfgangom a šesťročným bývalým šampiónom Buzgóm, ktorý v roku 1885 prekonal rekord Kincsem v domácom sezónnom zisku a v roku 1886 skončil tretí v Ascot Gold Cupe a v Alexandra Plate.
Krátko nato Talpra Magyara postihol ťažký kašeľ, ktorý ho nielenže vyradil z Derby, spôsobil mu aj trvalé následky - stal sa z neho takzvaný „roarer”, teda kôň, ktorý pri záťaži chrčí a teda nedokáže využiť plnú kapacitu pľúc. Na dráhu sa vrátil v polovici augusta, ale dostihová trieda bola preč. V nasledujúcich šiestich štartoch získal jediný platený dobeh, druhé miesto vo viedenskom handicape, na ktoré sa posunul až po diskvalifikácii víťaza.
Na konci sezóny ho Blaskovich ponúkol v predajných dostihoch, najprv za 3000 zlatých a Talpra Magyar dobehol tretí, o hlavu a krk, ale potom v dostihu pre lepšie kone za 5000 zlatých skončil posledný, piaty. Na záver sezóny si pripísal ešte jedno víťazstvo, už vo farbách Andora von Péchyho, ktorý ho predtým privátne kúpil. Talpra Magyar sa presadil v poli troch koní, v predajnom dostihu na 1600 metrov a za 2000 zlatých ho kúpila stajňa „Captain Violet”, za ktorou bol hoteliér Johann Frohner.

Frohnera by sme dnes označili anglickým pojmom „selfmademan”. To bolo Rakúsko-Uhorsku v polovici 19. storočia neobvyklé. Podniky väčšinou zakladali dediči z bohatých rodín a od nuly začínal málokto, o to väčší rešpekt si ale získal. Z Dolného Rakúska pochádzajúci Frohner sa v bratislavskom hoteli Palugyay vyučil za čašníka a neskôr robil vrchného čašníka v Budapešti. Tam sa oženil a s manželkou Karolínou viedli staničnú reštauráciu a potom Hotel Paris. V roku 1864, ako 34-ročný, otvoril v centre Budapešti Hotel Frohner so sto izbami. Podnikanie mu išlo a v roku 1873 na viedenskej Ringstrasse otvoril Hotel Imperial, jeden z vtedajších najlepších hotelov na svete a dodnes najlepší hotel vo Viedni. Už v šesťdesiatych rokoch mal v Angyalfölde, na severe Budapešti, žrebčín Karolin udvar (v nemčine Carolinenhof). Choval polokrvné kone, arabské kone, ruské klusáky, kone do záprahov. Podobne ako mnoho iných majiteľov, ho k dostihom pritiahli úspechy Kisbéra a Kincsem - v roku 1876, roku Kisbérovho víťazstva v Derby, si založil dostihovú stajňu, v ére Kincsem začal chovať plnokrvníky a tak ako všetci, sníval o víťazstve v Derby.

Z Talpra Magyara na dráhe veľa úžitku nemal. Začiatkom roka 1889 odbehol štyri handicapy a raz bol druhý. Potom ho Frohner ponúkol v predajných dostihoch, v máji odbehol štyri, dvakrát bol druhý, ale nikto neprejavil záujem. Talpra Magyar zmizol z dostihových dráh a ktovie, ako by skončil, keby v júni v Hamburgu neuhynul špičkový Kincsőr. Frohner mal zrazu jediného žijúceho syna Kincsem. Talpra Magyar sa v auguste vrátil na dráhu a dvakrát sa neumiestnil v handicapoch. V tréningu zostal aj v roku 1890, ale už mal dostihový kľud, tréner Fred Vivian ho využíval ako učiteľa pre dvojročné kone. Potom Frohner urobil z hľadiska dostihovej histórie rozumné rozhodnutie - dal mu šancu v chove.
Talpra Magyar v konkurencii plemenníkov svetovej úrovne, ktorí vďaka štedrej štátnej podpore prichádzali z Anglicka, nikoho nezaujal, nikto neprišiel. Len Frohner ním nechal pripustiť štyri vlastné kobyly nevysokej kvality a v roku 1892 sa mu po ňom narodili dve kobylky a dva žrebce. Spolu s ďalšími pätnástimi koňmi ich v roku 1894 dostal do tréningu Alfons Planner, ktorého Frohner v tom roku angažoval ako privátneho trénera do svojej novej stajne v Markgrafneusiedli na Moravskom poli, vzdušnou čiarou šestnásť kilometrov od Freudenau.
Z Talpra Magyarových potomkov ako prvý vybehol žrebec z neumiestnenej kobyly Tótleány. Volal sa Tokio a stal sa najlepším a najpopulárnejším koňom od čias Kincsem.

1894

Tokio vybehol v deň rakúskeho Derby 1894, kde outsider Fenegyerek II, o ktorom noviny napísali, že v Derby nemal čo hľadať, spôsobil hromadnú kolíziu. Spadlo šesť z desiatich štartujúcich, traja džokeji boli zranení, jeden kôň prišiel o život. Po tejto udalosti Tokiov štart o dva dostihy neskôr prebehol takmer bez povšimnutia - 8/1 ponúkaný žrebec sa v poli desiatich nezvíťazivších koní ďaleko pred cieľom ujal vedenia a už pred seba nikoho nepustil.
Ďalší štart si Tokio pripísal už o dva dni. Vo Versuchsrennen der Hengste na 1000 metrov vybočil až k vonkajšiemi okraju dráhy, potom sa vrátil do stredu a napriek tomu ľahko dominoval o dve dĺžky.

Johann Frohner chovateľ Tokia

Zdravotný stav Johanna Frohnera sa v tom období veľmi zhoršil. Trpel ťažkou chorobou pľúc a vedel, že sa budúceho Derby nedožije a sen o víťazstve sa mu nesplní. Bola tu ale šanca, zapísať sa do histórie aspoň ako chovateľ víťaza a k tomu viedla jediná cesta.
Do významných dostihov sa kone prihlasovali niekedy až s dvojročným predstihom a stále platilo pravidlo, že po smrti prihlasovateľa sa prihlášky stali neplatnými. Prípadný dedič totiž nemusel byť dostihový majiteľ a nemusel byť schopný splniť záväzky. Predajom do inej stajne ale prihlášky a záväzky prechádzali na nového majiteľa a tak Frohner svojich najlepších odchovancov, dvojnásobného víťaza Tokia a lepšie sa javiaceho trojnásobného víťaza Páratlana (Gunnersbury), predal Andorovi von Péchymu za 70 tisíc zlatých, ekvivalent dnešných asi 1.2 milióna €. Krátko nato, 7. júna 1894, deväť dní po Tokiovom druhom víťazstve, Johann Frohner vo veku 64 rokov zomrel.
Ostatné kone boli predané na aukcii v žrebčíne Karolin udvar a Tokiovo impozantné druhé víťazstvo malo zrejme ohlas aj v zahraničí. Z Bavorska pricestoval gróf Carl von Lang-Puchhof a prišiel si po „Tokia”. Vydražil dva kone, za najvyššiu cenu aukcie, 15 800 zlatých (cca 277 000 €), kúpil plemenníka Talpra Magyara a za 7000 Tokiovu matku Tótleány. Tokiova ročná pravá sestra Tatra zostala doma, za 6000 zlatých ju kúpil Miklós von Szemere.

Andor von Péchy, nový majiteľ Tokia a Páratlana, si ako dvojtretinového spoločníka pribral 29-ročného Richarda Wahrmanna, zvláštnu figúrku, dotvárajúcu kolorit vtedajšej dostihovej spoločnosti.
Richard Wahrmann bol pravý opak usilovne pracujúceho Johanna Frohnera - bol dieťa z bohatej rodiny, márnotratný hazardný hráč, za ktorého otec platil dlhy. Ešte v roku 1887 v súboji na pištole ťažko zranil svojho protivníka a po niekoľkoročnom odďaľovaní procesu bol odsúdený na tri mesiace väzenia. Pred zatvorením z Uhorska ušiel a vydal sa na cestu po Indii, kde ho v roku 1892 zastihla správa o smrti otca, významého peštianskeho finančníka a politika, prvého židovského poslanca uhorského parlamentu, Mórica Wahrmanna. Richard Wahrmann sa vrátil, aby prevzal svoju časť dedičstva, ale príliš sa nepotešil. Jeho otec zanechal desať miliónov zlatých, ale keďže poznal oboch svojich synov, za univerzálnu dedičku určil dcéru Renée. Synovia dostali len zákonom stanovené minimum, po 1.5 milióne zlatých (asi 26 miliónov €).
Wahrmann bol po návrate zatknutý a poslaný do väzenia v Szegede, kde bol jeho spoluväzňom slovenský spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský, ktorý si tam odpykával rok, za článok „Hyenismus v Uhrách”. Vo svojom diele „Väzeňské rozpomienky” Vajanský uverejnil aj niekoľko príhod s Wahrmannom a okrem iného o ňom napísal:

Červená, bordové rukávy, čierna čiapka - nové farby Wahrmannovej a Péchyho stajne Companie Matchless mali premiéru už tri dni po Frohnerovej smrti, keď Páratlan vyhral Metropole Preis a začal vracať vysokú vstupnú investíciu.
Je celkom možné, že tréner Alfons Planner oba žrebce vytiahol začiatkom mája preto, aby ich ešte Frohner stihol vidieť na dráhe. Nový tréner, Henry Milne, pôsobiaci v Tate, im dal prestávku až do jesene. Páratlan v septembri vyhral bohato dotované Wiener Critérium a už o štyri dni bol druhý v Nil Desperandum-Rennen, ale prehra pod vysokou záťažou ho psychicky zlomila.
Milne sa nemaznal ani s Tokiom, ktorý v septembri vyhral trikrát. Vo viedenských Kladruber Preis a v Gaga Rennen ako štvor-, respektíve dvojdesatinový favorit súperov skentroval štart-cieľ, a v peštianskej Hatvani Dij sa ako dvojdesatinový favorit so súpermi pohral, sto metrov pred cieľom sa ujal vedenia a ako napísali noviny, s kolosálnou prevahou vyhral o pol dĺžky.
Pred významnou Szt. László-dij už bol Tokio s kurzom 5/1 hlavným favoritom Derby, pred Páratlanom, ponúkaným 6/1, ale štvrtý štart v priebehu mesiaca psychicky nezvládol. Pred štartom sa vzpieral, dlho odmietal prísť k súperom a napokon zle odskočil. Prepracoval sa na slušnú pozíciu a zdalo sa, že by mohol zostať neporazený, ale keď ho šampión W. Smith začal pobádať, dal Tokio uši dozadu, zodvihol hlavu a čím viac sa Smith snažil, tým viac Tokio brzdil. Skončil posledný, šiesty, pričom zvíťazil Csapláros, ktorého v predošlom štarte ľahko porazil.
Cirkusové vystúpenie v Budapešti pohľad na Tokiove kvality príliš neovplyvnilo. Jeho kurz do Derby sa s Páratlanom vyrovnal na 6/1 a do posledného veľkého dostihu dvojročných, do Henckel Memorialu, išiel ako pari favorit, ale dopadlo to podobne. Pred štartom sa opäť vzpieral, napriek tomu väčšinu dostihu odbehol veľmi dobre, ale v závere pod tlakom opäť odmietol bojovať a skončil štvrtý, za kobylou Margit a žrebcami Eltolim a Leventem.
To sa už v kurzoch do Derby prejavilo - pravý brat víťaza Derby Magusa, Eltoli, bol 5/1, Páratlan a Csapláros 6/1, Tokio 10/1.

1895

Zimná príprava na sezónu 1895 ilustruje, kde bolo Rakúsko-Uhorsko v 19. storočí a kam sme to za 130 rokov dotiahli. V Rakúsku už dostihy neexistujú a vo zvyšných krajinách bývalej Monarchie sa snažíme nájsť klasických favoritov na západe, medzi odpadom z predajných dostihov. Andor von Péchy a Richard Wahrmann na jeseň roku 1894 pre svojich favoritov domáceho chovu hľadali v Anglicku vodiča do tréningu a kúpili o rok staršieho míliara Beightertona, ktorý bol na mítingu Royal Ascot o pol dĺžky druhý v Prince of Wales's Stakes a v Limekiln Stakes v Newmarkete porazil Matchboxa, kúpeného rakúskou vládou za veľké peniaze do žrebčína Napajedla...

Sidney Bulford jazdec Tokia

Príprava v spoločnosti špičkového staršieho koňa Tokiovi prospela a do novej sezóny vstúpil ako 2/1 favorit Trial Stakes. Po nervozite nebolo ani stopy, pod novým džokejom, Sidneym Bulfordom, chodil ako ovečka, na štarte stál ako stĺp, bleskovo odštartoval a vyhral systémom štart-cieľ, v kentre o tri dĺžky pred vyčerpaným Bulgarianom. Tretí Toreador strácal ďalších sedem dĺžok.
O týždeň bol Tokio v Nemzeti Dij len dve a pol desatiny a na jeho účet sa zrodilo prekvapenie. Vyskúšali s ním vyčkávaciu taktiku - dve tretiny dostihu sedel na poslednom mieste, potom udrel a bleskovo prešiel do vedenia, ale jeho bývalý jazdec Smith v sedle Toreadora čakal do posledného momentu. Keď už Tokio vyzeral ako jasný víťaz a začal kentrovať, Smithovi sa podarilo prekvapiť Bulforda útokom, na ktorý už Tokio nezareagoval a prehral o dĺžku. O päť dĺžok tretí skončil Bulgarian.
V Alagi Dij na 2000 metrov, ktorá bola bohatšia než Nemzeti Dij, Bulforda vystriedal stajňový učeň Antonín Kapoušek. Pre mladého chlapca to musel byť životný zážitok a v dobe, keď magnáti uzatvárali obrovské stávky, aj veľká zodpovednosť. Kapoušek ale nič nepokazil. Vrátil sa k taktike z Trial Stakes a noviny napísali, že Tokia viedol s obdivuhodným pokojom a rozvahou. Súperov zabilo jeho vražedné tempo a Tokio vyhral ako chcel, o štyri dĺžky pred favorizovaným Eltolim, ktorému navyše dával výhodu dvoch kilogramov. Toreador dobehol o päť dĺžok tretí.

Po Tokiovom víťazstve v Alagi Dij sa na peštianskom májovom mítingu predstavil aj jeho vodič Beighterton. V práci vraj Tokia porážal, ale to si Péchy a Wahrmann nechali pre seba. Prihlásili ho do Zár Handicapu na 2000 metrov a stavili na neho obrovskú sumu. Správa o stajňovej stávke sa začala šíriť, ľudia na neho stávkovali aj v desatinách, takže z 3/1 spadol až na 15/100 (1.15) a bookmakerom pripravil jednu z najväčších prehier v histórii. Noviny napísali, že ešte nikdy nebol stávkový „coup” zrealizovaný s väčšou istotou - 62 kilogramov nesúci Beighterton odskočil do vedenia a napriek tomu, že Bulford mal problém držať ho, solídnych súperov, vrátane Derby ašpiranta Leventeho, porazil o desať dĺžok a podľa novinových komentárov mohol aj o tridsať...

V Preis des Jockey-Club 1895 sa do Tokiovho sedla vrátil Sidney Bulford a to, čo sa udialo, najlepšie popísal vydavateľ novín Allgemeine Sport-Zeitung, Victor Silberer:

Silberer si neodpustil ani podpichnutie majiteľov, keď napísal, že veľkú špekulantskú stajňu Derby zabolelo, i keď ho vyhrali. Tokio bol síce veľký favorit s kurzom 5/4, ale Péchy a Wahrmann za predurčeného víťaza označili Páratlana, ktorý od septembrovej prehry neštartoval. To by im umožnilo beztrestne ho pustiť dopredu, pretože od zimy mali na ňom naložený veľký balík v dobrom kurze. Páratlan dobre vyzeral, dobre pracoval, ale jeho psychiku sa nepodarilo napraviť a Bulford sa po ňom obzeral márne. Tokio vyhral o desať dĺžok pred Csaplárosom a Leventem. Štvrtý dobehol Toreador, piaty bol nemecký hosť Isolani, Páratlan skončil ôsmy.

Julius von Blaas - „Tokio”

Tokiove štarty, nasledujúce po letnej prestáve, boli ako cez kopirák - Preis von Piber zadržane 10 proti dvom súperom, Jubiläums-Preis zadržane 10 pred vynikajúcou päťročnou šampiónkou z predošlej sezóny Dornröschen, Turulom a Páratlanom, St. Leger zadržane 10 pred Eltolim a Páratlanom. Suverénnym štart-cieľ víťazstvám sa ešte dlho po jeho ére hovorilo „Tokio-Style”.

Po totálnom ovládnutí domácej scény nastal čas, vycestovať do zahraničia. V priebehu sezóny sa hovorilo o jeho štartoch vo Francúzsku a v Nemecku, ale napokon zamieril do Anglicka, kde mu vybrali najhorší možný dostih - Cambridgeshire. Medzi 116 prihlásenými bolo šesť rakúsko-uhorských koní a po zverejnení záťaží a veľkom škrtaní zostali Tokio, Dornröschen, Lustkandl a Cuttlestone, a vidíme, akú cenu mali v očiach anglického handicapera.
Tokio mal predpísanú záťaž 8 kameňov a 3 libry (52.2 kg) a bol druhým trojročiakom.
Z jeho rovesníkov bol vyššie len Le Justicier, ktorý bol v tom roku druhý v Prix Royal-Oak, v Prix du Prince d'Orange a vyhral vtedajší najbohatší anglický dostih, Eclipse Stakes. Predpísaných mal 56.2 kg, o štyri viac než Tokio.
Víťaz Irish Derby Portmarnock (49.9 kg) bol pod Tokiom o päť libier, druhá z 1000 Guineas a víťazka Oaks La Sagesse (49 kg) o sedem.

Pre porovnanie so staršími musíme použiť tabuľku „weight-for-age”, vyrovnania vekového rozdielu, ktorá vtedy trojročným predpisovala výhodu ôsmich libier, takže Tokiov handicapový základ bol 8-11.
Najvyššie, v prepočte 9-6, bol zmienený Le Justicier a za ním bol najlepší starší kôň, univerzálny Best Man, ktorý v predošlom roku vyhral Queen's Stand Plate na 1000 metrov, Trial Stakes (dnešné Queen Anne Stakes) na 1600, July Cup na 1200 a vo Francúzsku Prix du Conseil de Paris na 2400 metrov. Tri týždne pred Cambridgeshire vyhral francúzsky jesenný vrchol, Prix du Conseil Municipal, v roku 1920 premenovaný na... Prix de l'Arc de Triomphe...
Tokio mal rovnaký handicapový základ ako Reminder, ktorý bol v predošlej sezóne tretí v Derby, za legendárnym Ladasom a jeho tieňom Matchboxom, a v roku 1895 druhý v Ascot Gold Cupe, za ďalšou legendou, Isinglassom.
Nižší rating než Tokio mali napríklad víťaz Lincolnshire Handicapu Euclid, či pravý brat Persimmona a Diamond Jubileeho, víťaz St. James' Palace Stakes, Goodwood Cupu a ďalších veľkých dostihov, Florizel II..
Po víťazstve amerického Foxhalla v Cesarewitchi a Cambridgeshire v roku 1881, jeho majiteľ, James R. Keene, prihlasoval ďalšie kone a v roku 1895 to nebol nik menší, ako vtedajší najlepší americký kôň, Domino, ktorý v tom období ukončil kariéru. Druhým americkým koňom na prihláškach bol Hornpipe, víťaz jedného z najbohatších amerických dostihov, Brooklyn Handicapu.
Americké kone z obdobia pred I. svetovou vojnou sú dnes vďaka dobrej mediálnej práci s ich príbehmi veľmi preceňované, ale vtedy sa na dívali trochu inak. V závere 19. storočia už ich v Európe behalo dosť a v Británii sa každoročne objavovali aj rakúsko-uhorské kone, takže handicaperi boli v obraze a štvorročný Domino by v prípade účasti v Cambridgeshire niesol proti trojročnému Tokiovi len o necelý kilogram vyššiu reálnu záťaž, 53.1 kilogramu, Hornpipe 47.2 kilogramu. S ohľadom na vek to znamená, že v ratingu bol Tokio nad nimi o 6 a 19 libier (2.7 a 8.6 kg). A to nebol najlepší rakúsko-uhorský kôň, škrtnutý päťročný Or-Vert bol ešte o libru vyššie...

Tokio a jeho tréningoví kolegovia Ignácz a Cuttlestone dorazil do Newmarketu desať dní pred dostihom a útočisko našli v stajni Jamesa Waugha, bývalého trénera z Rusoviec. Bookmakeri ho vypísali 33/1, ale rýchlo klesol na 25/1, na 20/1 a klesal ďalej, pretože britské noviny uznanlivo hodnotili jeho vzhľad, aj newmarketské galopy a radili ho medzi kandidátov na víťazstvo. Rakúsko-uhorské noviny ho videli ako jasného víťaza a Viedeň sa zbláznila. „Tokijskej horúčke” podľahli tisíce ľudí, aj takých, čo o dostihoch nikdy nepočuli a predsa išli do stávok, presahujúcich ich pomery. Celú aféru zrejme zákulisne živili viedenskí bookmakeri, ktorí umne využili situáciu a nabrané stávky pokrývali vo vyšších kurzoch v Anglicku a vo Francúzsku, takže neniesli žiadne riziko a v prípade Tokiovho víťazstva by na rozdieli v kurzoch zarobili obrovské peniaze.
Pravý ošiaľ nastal, keď do Anglicka pricestovali rakúsko-uhorskí turfmani s plnými peňaženkami a Tokio napokon odštartoval s kurzom 5/1, ako jeden z dvojice favoritov. Podľa neskorších odhadov na neho stavili asi 40 tisíc libier a mohli vyhrať pol milióna, ekvivalent dnešných 55 miliónov libier, zažili však trpké sklamanie, ktoré sa o niekoľko hodín, keď začali prichádzať telegramy s výsledkom, rozšírilo aj vo Viedni.

Richard Wahrmann, stojaci za Tokiovým štartom v Anglicku, bol len hazardér, nie skutočný turfman. Vybral mu dostih, kde dostane najvyšší kurz a nebral do úvahy, že Tokio najlepšie výkony predviedol proti špičkovým súperom v Derby, v Jubiläums-Preis a v St. Leger, na 2400 a 2800 metrov. Péchy so štartom v Cambridgeshire nesúhlasil a Wahrmann chcel ešte pred St. Leger odkúpiť jeho tretinový podiel. Ponúkol mu 80 tisíc zlatých (cca 1.37 milióna €), ale von Péchy to odmietol. Wahrmann si napokon presadil svoje a koncom októbra poslal Tokia na dlhú cestu, na štvrtý štart v priebehu štyridsiatich dní, na nové závodisko s veľkým prevýšením a mäkkým povrchom a na 1800 metrov. No a hlavnou chybou bolo, že ho poslal do handicapu.
Romány z 19. storočia vytvorili zromantizovaný pohľad na Anglicko, ako na krajinu príkladných športovcov a gentlemanov, vysedávajúcich v kluboch s cigarou a pohárikom whisky, prípadne podnikajúcich dobrodružstvá v štýle Phileasa Fogga. V britskom dostihovom športe ale vládol a stále vládne kult špekulovania a podvádzania, čo dodnes vidíme v britských dostihových médiách, kde pravidelne recyklujú staré príbehy o najväčších podvodoch a ich autorov prezentujú ako hrdinov...
Najväčšie arény tohoto druhu sú Cambridgeshire, Cesarewitch, Lincolnshire, Ebor a ďalšie veľké handicapy, s veľkým počtom štartujúcich a s vysokými kurzami. Takmer nikdy ich nevyhrávajú kone, ktoré už predtým boli na životnom vrchole výkonnosti a na vrchole svojho ratingu, pretože tam vždy čakajú zástupy zaťahovaných, zbehaných, schovaných koní, ktoré majú v rezerve päť, desať i viac libier. Za všetky príklady možno spomenúť Cambridgeshire 1878, kde piate miesto obsadil súper Kincsem, Tallós. So záťažou 45 kilogramov vtedy zvíťazil Isonomy, ktorý dokonca vynechal Derby, aj ostatné veľké dostihy, len aby si nezvýšil handicap a majiteľ v stávkach vyhral dvojnásobok toho, čo by mu vyniesla Trojkoruna.

V duchu predošlého odseku dopadol aj Tokiov Cambridgeshire - ľahko zvíťazil schovaný trojročiak Marco, nesúci 48.5 kg a neskôr označovaný za najlepšieho koňa ročníka. O tri dĺžky druhý dobehol Best Man a o hlavu tretí bol 5/1 spolufavorit Count Schomberg, nesúci len 41.3 kg. Aj on bol schovaný, ale nesadla mu dištancia a v nasledujúcich sezónach dvakrát vyhral štvorkilometrový Goodwood Cup.
Tokio sa v poli osemnástich koní držal vpredu, ale na mieste zvanom Bushes, 500 metrov pred cieľom, sa z priebežného druhého miesta nečakane rýchlo prepadol dozadu a skončil štrnásty. Z koní s handicapom vybehaným na maximum obstál len druhý Best Man. Víťaz Irish Derby Portmarnock dobehol piaty, víťaz Eclipse Stakes Le Justicier bol deviaty, víťazka Oaks La Sagesse skončila až za Tokiom.
O Tokiovom zlyhaní bolo napísaných mnoho textov a veľa napovedá článok, v ktorom sa hovorí, že posledné dva dni pred Cambridgeshire padal dážď so snehom a i keď sa v deň dostihu vyčasilo, bolo chladno a dráha bola ťažká. Tokio bol od rána v zlej nálade a výrazne to dával najavo.

Tokio v Newmarkete. Vo farbách Richarda Wahrmanna je džokej Sidney Bulford. Vedie ho „travelling man” Tom MacLean, ktorý dlhé roky cestoval s rakúsko-uhorskými koňmi po celej Európe.

Neúspech by mal priniesť ponaučenie, ale v prípade Tokia sa to nestalo. V polovici novembra ho Wahrmann poslal do ďalšieho dostihu, opäť do handicapu a na ešte kratšiu trať, na míľu. Na dnes už neexistujúcom závodisku v meste Derby, v tamojšom takisto už neexistujúcom Derby Cupe, skončil Tokio s 54.4 kilogramami dvanásty z dvadsaťdva štartujúcich, jednu priečku pred stajňovým kolegom Cuttlestoneom.

Výprava sa vrátila s dôkladne vyvetranými peňaženkami, britské neúspechy ale nič nezmenili na fakte, že Tokio vytvoril nový rekord v zisku za sezónu. Oficiálnou rakúsko-uhorskou menou bol zlatý, ale dostihové ceny sa už uvádzali v korunách, ktoré boli do obehu zavedené až v roku 1900. Tokio ako trojročný vybehal 253 100 korún, čo bolo 126 550 zlatých, ekvivalent dnešných 2.17 milióna €. Svojmu chovateľovi, Johannovi Frohnerovi, posmrtne priniesol nielen vytúžený triumf v Derby, ale aj titul šampióna chovateľov - jeho deväť odchovancov vybehalo 314 205 korún. Druhý bol žrebčín Kisbér so sumou 248 240 korún. Talpra Magyar sa stal šampiónom plemenníkov, so ziskom 265 845 korún od troch potomkov, pred Zsupánom so 157 780 korunami.

1896

Pred Kincsem sa kedysi súperi skrývali a úvodná časť sezóny 1896 pripomenula jej éru - súperi začali utekať aj pred Tokiom.
Do Fenek-Rennen bolo prihlásených trinásť koní, ale na štartovej listine mu zostal jediný súper, jeho o rok starší tréningový kolega Kozma, ktorý patril medzi najlepšie kone. V roku 1894 vyhral Trial Stakes, Nemzeti Dij a St Leger, a bol najlepší trojročiak, v roku 1895 bol podľa zisku tretí starší kôň Monarchie. To ale bolo málo, ani na moment nedokázal držať Tokiovo tempo. Ten pod novým džokejom, Frankom Sharpem, dominoval o desať dĺžok a noviny napísali, že to bol pre neho len lepší tréning.
V nasledujúcej Batthyány - Hunyady Dij súperi s Tokiovými majiteľmi vypiekli - nechali ho vyhrať walk-over. V propozíciích toho dostihu bola totiž podmienka, že ak nepobežia kone najmenej troch majiteľov, cena nebude vyplatená, ale presunutá do nasledujúceho ročníka. Tokiovi do štatistík pribudlo víťazstvo, ale zárobok bol len podiel z prihlášok, 1400 korún.
V Allamdij, Štátnej cene I. triedy na 2400 metrov, Tokio o 15 dĺžok rozdrvil Weatherstara, syna významnej chovnej kobyly Weatherbeaten. Tretím účastníkom bol Barrister, zo stajne Tokiovho spolumajiteľa Richarda Wahrmanna.

O štart-cieľ chodiacom Tokiovi sa trochu pochybovalo, či je skutočným vytrvalcom, alebo len rýchlym koňom, ktorý roztiahne pole a žije z veľkého náskoku. Pochybnosti rozptýlil na viedenskom letnom mítingu, v Buccaneer Rennen na 3200 metrov. Tam vedenie prenechal vodičovi druhého favorita Grála, Boglárovi, ktorý viedol až o desať dĺžok. Tokio sedel na čele hlavného poľa, v cieľovej rovine išiel bez námahy dopredu a vyhral zadržane o tri dĺžky. Bojovalo sa len o druhé miesto a v súčasnom dobehu sa oň podelili trojroční Grál a Cascata, nesúci 47 kilogramov, o 19 kíl menej, než Tokio.

Po letnej prestávke sa Tokio vrátil pod dva kilometre a opäť prehral, ale dištancii to pripisovať nemožno. 80-tisícová Szt. István Dij patrila medzi päť najbohatších rakúsko-uhorských dostihov, takže tam behali najlepšie kone a nikto sa príliš nezamýšľal nad dištanciou 1800 metrov, najdlhšou, aká sa dala na vtedajšej dráhe v Pešti behať s regulérnym štartom. Ďalšia bola až 2800 metrov. Hlavnou príčinou Tokiovej prehry boli propozície. Uhorský systém obrovských penalít a úľav bol už vtedy zastaralý a na počudovanie, v Maďarsku tento predpotopný systém, zvaný „mechanický handicap”, udržiavajú dodnes a dodnes ruinujú kariéry legendárnych koní...
V Szt. István Dij Tokio s Frankom Sharpem udával rýchle tempo, s náskokom niekoľkých dĺžok pred ôsmimi súpermi. Stíhať sa ho vydal jeho kolega z lotu trénera Henryho Milnea, Ignácz, v sedle so Sidneym Bulfordom. Ten Tokia dokonale poznal, pomaly sa k nemu približoval, ale s položenými rukami čakal do posledného momentu. Až v záverečných metroch prišiel s bleskovým útokom a vyhral o pol dĺžky. Ignácz bol obhajca druhej priečky, ale bol to len lepší handicapový kôň. V handicape bol 11 kilogramov pod Tokiom, ale nezmyselné propozície Szt. István Dij mu dali výhodu až 12 kilogramov a to rozhodlo, že lukratívnu cenu 60 tisíc korún, ekvivalent dnešných 536 tisíc €, skasíroval Sigmund von Üchtritz. Tokio za druhé miesto získal 9 tisíc. Na výstrižku je výsledok, kde sú v zátvorkách uvedené úľavy a penality. Víťaz bežal s úľavou 5 kilogramov, Tokio s penalitou 7 kilogramov a umiestnení poprední trojročiaci, víťaz Trial Stakes Gomba a druhý z rakúskeho, tretí z nemeckého Derby a víťaz Grosser Preis von Hamburg Ganache, mali penalitu až 10 kilogramov...

Tokiovou nasledujúcou zastávkou bola Grosser Preis von Baden, vtedy na 2200 metrov, kde na neho čakala silná konkurencia - štvrtý z Prix du Jockey Club a druhý z Grand Prix de Deauville Satan, britský Lord Drummond, krátko predtým na mítingu Royal Ascot tretí v Rous Memoriali, za Tokiovým súperom z Cambridgeshire, víťazom Irish Derby Portmarnockom, a dvojica domácich klasických víťazov, Dahlmann a Seemärchen.
Napriek tomu, že rozdával váhu na všetky strany, bol Tokio „pari” favorit a úlohu splnil. Do roviny sa doviezol na druhom mieste za Satanom, ale nečakané problémy mu spôsobil druhý rakúsko-uhorský zástupca Voltigeur, ktorého pre Tokiovho spolumajiteľa, Richarda Wahrmanna, trénoval Fred Vivian. Trojročný Voltigeur niesol o 13.5 kilogramu menej než Tokio a i keď vládlo všeobecné presvedčenie, že Tokio v závere nerád bojuje, tentokrát zabojoval príkladne a pod bičíkom a ostrohami Franka Sharpeho Voltigeurovu snahu o krk odrazil. Britský Lord Drummond bol o dve dĺžky tretí, ďalšiu dĺžku strácal víťaz Henckel-Rennen Dahlmann, piata bola víťazka Preis der Diana Seemärchen. Francúzsky Satan sa prepadol až na posledné, šieste miesto.

Medzi Tokiovými majiteľmi Wahrmannom a von Péchym boli už po Szt. István Dij rozpory a súboj s Voltigeurom, ktorý ohrozoval von Péchyho vysokú stávku, bol poslednou kvapkou. Stajňu Companie Matchless zrušili a kone predali na aukcii, čo bola vďaka Tokiovi najväčšia rakúsko-uhorská udalosť svojho druhu.
Aukcia sa odohrala 12. septembra 1896 popoludní, pred tribúnou na viedenskom závodisku Freudenau a ako prvý bol predvedený Tokio, v sedle s Antonínom Kapouškom. Peštiansky spravodaj napísal: „Tokio s úžasným pokojom prechádzal svojimi múdrymi očami po početnom publiku a s majestátnou trpezlivosťou čakal, ako rozhodnú o jeho ďalšom osude. A nešlo to ľahko, trvalo asi 20 minút, kým sa dozvedel, čo sa s ním stane v blízkej budúcnosti.”
Presne o štvrtej hodine dražiteľ Jockey-Clubu Strass vystúpil na plošinu pred vážnicou a ohlásil: „Tokio, štvorročný hnedák, otec Talpra Magyar, matka Tótleány, so záväzkami v roku 1896 v Grosses Wiener-Handicape, Jubiläums Preis, Prix du Conseil Municipal, v roku 1897 v Királydij, Grosser-Preis von Berlin a v Szt. István Dij, poistený do konca mája 1897 na 8 000 libier. Prosím ponuku.”
„75 tisíc zlatých!” - znela prvá ponuka Richarda Wahrmanna. Na 76 prihodil tréner Robert Smart, dražiaci v mene Antona Drehera a na 77 zvýšil Miklós von Szemere. Smart kontroval a so Szemerem zdvíhali po tisícke, až po Smartovu poslednú ponuku 92 tisíc. Na 93 tisíc začal prihadzovať Wahrmann, ale von Szemere odhodlane pokračoval a napokon mu Tokia priklepli za rekordnú sumu, rovných sto tisíc zlatých, ekvivalent dnešných asi 1.8 milióna €. Szemere vzápätí ohlásil, že dražil v mene Tokiovho spolumajiteľa Andora von Péchyho, takže sa v Tokiovom konskom živote nič nezmenilo.
Zvyšné kone boli predané za neporovnateľné čiastky, veterán Cuttlestone za 500 zlatých, dvojročný žrebec Formosa za 2000 a Páratlan, kedysi považovaný za lepšieho než Tokio, za 4000 zlatých.

Richard Wahrmann dopadol neslávne. V nasledujúcom období zopárkrát nasadil svoje kone proti Tokiovi a neúspešne sa ho pokúšal poraziť. V iných dostihoch ešte zožal zopár úspechov, ale ako predpokladal jeho otec, keď jemu a jeho bratovi odoprel správu rodinného majetku, obaja dospeli ku krachu. Otcove peniaze sa rozkotúľali a Richard Wahrmann prišiel o kone, aj o všetok majetok. Odsťahoval sa do Londýna, kde sa živil ako pomocník akéhosi burzového obchodníka, ktorému zháňal klientov z radov aristokracie. Tam ho zastihla správa, že sa jeho brat Ernst v Paríži zastrelil po tom, ako prišiel o posledný majetok. Krátko nato sa Richard, sám bez prostriedkov a s veľkými dlhmi, pokúsil o samovraždu požitím Veronalu, ale podarilo sa zachrániť ho. Nejaký čas strávil v londýnskom sanatóriu a potom sa presťahoval do Viedne, kde mu sestra zariadila byt a nechala mu vyplácať mesačnú apanáž 2000 korún (cca 14 tisíc €), viac než dostatočnú na pohodlný život. Richard Wahrmann bol ale nevďačný a nepoučiteľný, opäť začal hrať a robiť dlhy a keď od neho sestra dala ruky preč, zase sa ocitol na mizine.
Jeho posledným záchrancom bol cisár František Jozef I., ktorý si pamätal veľké štátne zásluhy jeho otca, a zľutoval sa nad ním. Cisár uhradil jeho dlhy a poskytol mu určitú čiastku, ale dal mu podmienku, že sa musí odsťahovať do Ameriky a nesmie sa vrátiť. Richard Wahrmann s tým súhlasil a vydal sa na cestu, ale cisárove peniaze rozhádzal už v Paríži a zastrelil sa. Sestra ho dala pochovať vedľa jeho brata a noviny napísali, že sa v Londýne, v Paríži a v Monte Carle rozprávali legendy o jeho utrácaní, ale po smrti sa u neho našlo len 15 centimov...

Andor von Péchy urobil kúpou Tokia skvelý obchod. Keďže bol tretinovým majiteľom, tretina z rekordnej predajnej ceny išla do jeho vlastného vrecka a zvyšok sa mu vrátil už o pár dní.
Už v roku 1895 uhorská vláda s majiteľmi Tokia rokovala o jeho kúpe a zaradení do žrebčína Kisbér, ale po neúspechoch v Anglicku boli jednania prerušené. Okamžite po dražbe sa ale na Péchyho obrátilo rakúske ministerstvo poľnohospodárstva a kúpilo Tokia za 70 tisíc zlatých s tým, že ešte rok zostane v Péchyho majetku a po sezóne 1897 bude odovzdaný do žrebčína Napajedla.

Po víťazstve v Grosser Preis von Baden patril Tokio do širšieho okruhu favoritov Prix du Conseil Municipal, dnešnej Prix de l'Arc de Triomphe, ale von Péchy s ním už v tom roku do zahraničia necestoval. Debut v jeho tmavomodrých farbách Tokio absolvoval vo viedenskej Jubiläums Preis na 2400 metrov, kde pod Frankom Sharpem v poli piatich koní vyhral štart-cieľ, o dĺžku, ale bez ohrozenia, pred víťazom Derby Weathercockom a tretím najbohatším trojročným koňom Monarchie Proponentom, ktorý v tom roku vyhral sedem dostihov.

Sezónu Tokio ukončil v Austria Preis na 1300 metrov. Bol to nelogický štart proti dištancii, ale spolu s peštianskou Királydij to bol najbohatší dostih pre staršie kone, takže to často skúšali aj vytrvalci. Tokio odskočil ako jeden z najväčších favoritov v histórii dostihu, s kurzom 1 1/4 desatiny (1.125), ale opäť predviedol svoju tvrdohlavosť. Odmietal prísť medzi kone, potom zle odštartoval, bežal zvonku v druhej vlne a pod 66 kilogramami skončil ôsmy z desiatich, keď ľahko zvíťazil nemecký dvojročiak Saphir, neskorší víťaz rakúskeho Derby, pred Tip-Topom, Voltigeurom a Ganachom.

„Naozaj môže mať Tokio veľmi zvláštnu animozitu voči mesiacu október, v ktorom už tretíkrát spadol z takmer závratnej výšky? Oberajú ho jesenné hmly o silu? Je hrdý Tokio unavený? Podľahol útrapám vyčerpávajúcej sezóny?” - takéto rečnícke otázky položil pisateľ jedného z komentárov a zrejme trafil klinec po hlavičke.
Anglický plnokrvník, potomok orientálnych koní, má rád suché, teplé, slnečné počasie. V chladnom jesennom období, v októbri a v novemberi, v paddockoch vídame kone so zježenou srsťou (často mylne považovanou za zimnú), kráčajúce prihrbene a skracujúce krok. Je to bežný jav, prinášajúci tradičné jesenné prekvapenia a mohol to byť aj Tokiov prípad, ale bolo veľmi nezvyčajné, ako ostentatívne na jeseň dával najavo svoju nechuť závodiť.

1897

Vo svojej poslednej sezóne Tokio vybehol v májovej Batthyány - Hunyady Dij na 1600 metrov, kde na neho čakali dvaja súperi, niekdajšia najbohatšia dvoj- a trojročná kobyla Margit a súper z Grosser Preis von Baden, Wahrmannov Voltigeur, ktorý ale s férovou záťažou nemal šancu. Tokio so Sidneym Bulfordom ho svojim typickým štýlom porazil o štyri dĺžky, Margit strácala ďalších šesť.
Už o dva dni Tokio vyhral Štátnu cenu II. triedy a ani tam nemal veľa práce. Jediného súpera, usilovného, veľmi často štartujúceho handicapového Vedera, nechal Bulford vodiť a keď v závere Tokia pustil, utiekol mu o pätnásť dĺžok.
Prvé dve vystúpenia prebehli hladko, ale v Király Dij (dnešnej Millenniumi díj), najbohatšom dostihu pre staršie kone, sa všetko obrátilo proti nemu. Vládlo nepríjemné počasie, pršalo, dráha bola mäkká a Tokio, v treťom štarte v priebehu deviatich dní, niesol na 1800 metrov 68.5 kg, najvyššiu záťaž, s akou kedy bežal. V jeho sedle sa navyše objavil nový džokej, Frederick Pratt. Synovec slávneho Freda Archera prišiel do Rakúsko-Uhorska s renomé víťaza 1000 Guineas s Galeottiou, Dewhurst Plate a Middle Park Plate so St. Frusquinom, ale očakávania nenaplnil a vyhral len 13 dostihov - Tokiovi jazdci Bulford a Sharpe 43 a 37... Pratt, ktorého angažovanie noviny diplomaticky nazvali nie veľmi štastným, držal Tokia v strede sedemčlenného poľa, pred záverom išiel do vedenia, ale trojdĺžkové víťazstvo získal o dva kilogramy menej nesúci Ganache. Tokio navyše prehral aj súboj o druhé peniaze, o pol a trištvrte dĺžky s trojročiakmi L'Astrom a Or-Durom, nesúcimi o 17 a 18 kilogramov menej.
Nasledujúci dostih, Buccaneer Rennen na 3200 metrov, mal byť len formalitou, ale Tokio opäť prehral. Frank Sharpe s ním nadiktoval ostré tempo, ale jedného zo trojice súperov nestriasol. Bol ním trojročný Souvenir, ktorého mal Taszilo Festetics v predošlej sezóne v tréningu v Newmarkete. Souvenir po veľkom boji zlomil Tokiov odpor a v cieli mal napokon náskok piatich dĺžok.
Tokio mal po štyroch štartoch na konte 10 230 korún a podľa autorov novinových článkov sa jeho éra skončila. Tešili na ďalšie výkony Ganacha a netrpezlivo očakávali štart Souvenira v Deutsches Derby, ale všetko bolo inak. Souvenir už po Buccaneer Rennen nevybehol a Tokio sa s dostihovými dráhami rozlúčil veľkolepou sériou štyroch víťazstiev, ktorú zahájil v Hoppegartene.

Grosser Preis von Berlin na 2200 metrov sa odohrala v pondelok, 12. júla, za nádherného počasia, pred obrovskou návštevou. S Tokiom sa po dvoch prehrách príliš nepočítalo, ale keď prišiel na sedlanie, vzbudil obavy priaznivcov jeho súperov: „Stál tam ako vytesaný z ocele a kameňa, žiarivý obraz plný krásy a sily! Nikto nemohol nájsť chybu na vzhľade žrebca, bol pripravený na hodinu, aby zabehol svoj životný dostih. Asi nikdy nebol lepší, ako v pondelok a dokázal to svojim brilantným víťazstvom”.
Priebeh bol pre neho netypický - Frank Sharpe si s ním v deväťčlennom poli sadol na posledné miesto. Keď sa na dištancii rozpútal veľký súboj štyroch koní, Tokio, bežiaci popri vonkajšej bariére, sa okolo nich len mihol a bez viditeľnej námahy zvíťazil s náskokom 1 1/2 dĺžky. Ďalšie miesta v tesnom dobehu obsadili víťaz Zukunftsrennen a tretí z Deutsches Derby Wolkenschieber, premožiteľ Tokia z Király Dij Or-Dur a víťaz Grosser Preis von Hamburg Lobengula. Prvý bez peňazí skončil víťaz Deutsches Derby z predošlej sezóny, Kisbérov syn Trollhetta.

Henry Milne tréner Tokia

V 19. storočí nebolo obvyklé, aby sa k dostihom vyjadrovali tréneri, alebo džokeji. Vzácnou výnimkou boli slová Henryho Milnea: „V pondelok skoro ráno dostal Tokio ešte jeden dobrý galop, ktorý vzbudil obdiv všetkých prítomných a výrazne zvýšil očakávanie medzi jeho priaznivcami. Popoludní pri sedlaní bol obkolesený veľkým davom, z ktorého bolo neustále počuť slová chvály a uznania na vzhľad Tokia, ktorý si v poslednom momente pôsobivým skúšobným cvalom získal mnoho priaznivcov. Majiteľ pôvodne chcel, aby žrebec viedol od začiatku a ucválal svojich súperov; až po dlhých debatách a hádkach pán von Péchy súhlasil s tým, že Tokio pôjde koncom. Som pevne presvedčený, že Tokio ešte nikdy v živote nezabehol lepší dostih, ako v pondelok v Berlíne. Žrebec sa k vážnici vrátil suchý ako slama. Medzi prvými gratulantami bol Oberlandstallmeister gróf Lehndorff, ktorý okrem iného povedal, že rakúskej vláde možno len závidieť žrebca, ako je Tokio”.

V Szt. István dij bol späť starý dobrý Tokio - miláčik davu, zbúchaný až na 1 1/2 desatiny (1.15), napriek tomu, že si mal zmerať sily so svojim premožiteľom z Király Dij Ganachom, stojacim v handicape rovnako vysoko. Tentokrát sa zrejme Milne s von Péchym o taktike hádať nemusel, v poli šiestich koní išiel Tokio z posledného miesta a prekážkou mu nebola ani dovtedy zakliata dištancia 1800 metrov. Zvíťazil ľahko o tri dĺžky, pred tréningovým kolegom Pardonom (po Pancake - nezamieňať s víťazom Derby Pardonom po Morgan). Pardon využil záťaž 49 kilogramov a o krk odsunul Ganacha na tretie miesto.
V septembrovej Jubiläums Preis na 2400 metrov Tokio obhajoval víťazstvá z predošlých dvoch ročníkov a odskočil vo dvoch desatinách, i keď mal kvalitných súperov, víťaza Derby 1896 Weathercocka s vodičom Driverom a predovšetkým jednu z najlepších kobýl, odchovaných v žrebčíne Napajedla, neporazenú trojročnú Debutante. Ako dvojročná zadržane vyhrala všetkých šesť štartov a hovorilo sa o nej ako o novej Kincsem, ale zle prezimovala a vynechala najdôležitejšiu časť sezóny, vrátane Derby, kde bola spolufavoritkou. Na dráhu sa vrátila až koncom augusta 1897, v 50-tisícovej Királyné dij, kde s prehľadom porazila štvoricu súperov, vrátane Ganacha. V Jubiläums Preis Weathercocka zničil jeho vodič a v závere Debutante kládla tuhý odpor, ale Tokio si s ňou poradil s prevahou 1 1/2 dĺžky.
Posledný štart absolvoval Tokio v peštianskej Lovaregyleti dij, Cene Jockey Clubu, podľa tlače pred jednou z najväčších návštev v histórii a za dištančným medzníkom urobil krátky proces s dvojicou priemerných trojročiakov. Bolo to 3. októbra a ešte bol prihlásený do niekoľkých veľkých dostihov, dokonca opäť aj do Cambridgeshire, ale po jesenných skúsenostiach z predošlých sezón ho už netrápili. S dostihovým publikom sa rozlúčil na vrchole slávy a o pár dní do plemenníckej služby v žrebčíne Napajedla v plnom zdraví nastúpil jeden z najbohatších koní sveta.

Najbohatší bol majiteľ Trojkoruny z roku 1893 Isinglass, ktorý získal 58 655 Ł, v prepočte 1.32 milióna rakúsko-uhorských korún. Druhý bol syn niekdajšej súperky Kincsem Moweriny, víťaz osemnástich dostihov z rokov 1888 a 1889, vrátane Derby a St Leger, Donovan (1.3 milióna K) a tretia priečka patrila vyššie zmienenému najlepšiemu americkému koňovi Dominovi (955 tisíc K). Na ďalších miestach boli La Fleche, Ayrshire, Persimmon, St. Frusquin, Orme, Kingston a Ormonde.
Tokio odbehol 32 dostihov, získal 23 víťazstiev a vybehal 491 625 rakúsko-uhorských korún a 142 000 nemeckých mariek, spolu v prepočte 668 tisíc korún a v celosvetovom rebríčku najbohatších koní sa zaradil na jedenáste miesto. Na európskej pevnine bol dokonca najbohatší, až v roku 1903 sa pred neho dostala francúzska kobyla La Camargo.

Tokio v chove

Napajedliansku zostavu plemenníkov pre sezónu 1898 okrem Tokia tvorili prví dvaja zo šampionátu z roku 1897, otec Debutante Zsupán (Peter) a otec víťaza epsomského Derby Meltona, Master Kildare (Lord Ronald), začínajúci Matchbox (St. Simon), víťaz Deutsches Derby Stronzian (Waisenknabe) a víťaz Goodwood Cupu, Ascot Gold Cupu a Grand Prix de Deauville Althorp (Tibthorpe).
Tokiov pripúšťací poplatok bol stanovený na 200 zlatých, t.j. 400 korún, ekvivalent 3500 €. Matchbox, Master Kildare a Zsupán pripúšťali za 300 zlatých, Stronzian a Althorp za 200. Najdrahší rakúsko-uhorskí plemenníci boli Bona Vista a Xaintrailles, s poplatkami 500 a 400 zlatých.
Začiatok mal veľmi slabý, dvojročiaci z jeho prvého ročníka vybehali v roku 1901 len 700 korún a počiatočný solídny záujem chovateľov opadol. Jeho potomkovia ale začali víťaziť a on začal stúpať nahor - 55 tisíc, 135 tisíc, 178 tisíc, 350 tisíc, čo v šampionáte v roku 1905 znamenalo tretie miesto za Bona Vistom a Gagom. Celkovo bol v prvej desiatke plemenníkov sedemkrát.
Od pripúšťacej sezóny 1905 bol Tokiov poplatok zvýšený na úroveň Matchboxa, na 600 korún a udržal si ho do roku 1909, keď začal mať problémy s plodnosťou. V roku 1910 pripúšťal za 300 korún a na jeseň ako osemnásťročný z Napajediel odišiel. Niekoľko dní strávil na národnej výstave Cisárskych chovateľských ústavov vo viedenskom Pratri a zamieril do žrebčína Piber, viac menej na dožitie. Jeho tamojší poplatok bol 60 korún za plnokrvné a 30 za polokrvné kobyly, ale v pripúšťacej sezóne 1911 mal žrebných len polovicu kobýl a v roku 1912 už len jednu zo štrnástich pripustených. V Piberi 4. novembra 1914 dostal koliku a na druhý deň vo veku dvadsaťdva rokov uhynul.

Ako by sme pôsobenie Tokia v chove zhodnotili dnes, keď je za najlepšieho napajedlianskeho plemenníka považovaný Masis, ktorého potomkovia za železnou oponou, v ére jediného žrebčína, behali sami proti sebe, nanajvýš proti koňom z ostatných krajín socialistického bloku?
Tokio dával krásne kone, ktoré sa dobre predávali ako ročiaky a takmer vždy našli záujemcov aj v predajných dostihoch. Jeho potomstvo bolo rané, dal množstvo dvojročných víťazov a keď Baltazzi v roku 1905 zorganizoval súkromný dostih pre dvojročných odchovancov žrebčína Napajedla, o obrovskú sumu 100 tisíc korún (ekvivalent cca 800 tisíc €) súperili len Tokiovi potomkovia. Jeho potomstvo bolo zdravé, konzistentné, s vysokým štandardom, schopné dobre si zarobiť na ovos, ale prísnym pohľadom dobovej tlače Tokio v chove zaostal za očakávaním, pretože dal jediného víťaza niektorého z piatich najbohatších domácich dostihov, Mokana, víťaza 126-tisícovej Király Dij 1913. Mokan vyhral aj Trial Stakes o 46 tisíc, kobyla Halt Kozma Ferencz emlékverseny o 50 tisíc, Tóth G Szt. László díj o 32 tisíc, Trocadero Metropole Preis, Danubius Buccaneer Rennen, Likypia Grosses Wiener Handicap, Topper Grosses Freudenauer Handicap, Blizzard a Mony Przedswit Handicap... Dal celý rad populárnych mnohonásobných víťazov, vrátane prekážkových.
Tokio pôsobil v období, keď do Rakúsko-Uhorska prišli najdrahší plemenníci, dostupní na európskom trhu, Bona Vista, Matchbox, Gouvernant, v ére, keď malo finančnú hodnotu len víťazstvo, napríklad Mokan získal v Király Dij 105 250 korún, druhý Mosci Ksiaze len 9 350 korún. Tokio nedostal všetky najlepšie kobyly v krajine, ako Masis, práve naopak, autor jedného z dobových článkov skonštatoval, že sa chovatelia k nemu správajú ako k cudziemu dieťaťu a dostáva len zopár dobrých kobýl. Napriek tomu jeho potomkovia v rokoch 1901 až 1915 získali 531 víťazstiev a vybehali 2.3 milióna rakúsko-uhorských korún, čo je ekvivalent dnešných asi 18 miliónov €, alebo 453 miliónov českých korún... A to je štatistika len z Rakúsko-Uhorska, v susedných krajinách, predovšetkým v Nemecku, mal rad ďalších víťazov. Najúspešnejšie Tokiove sezóny boli podľa zisku rok 1905, keď jeho potomkovia vybehali 350 tisíc korún, podľa počtu víťazstiev rok 1908, keď získali 69 víťazstiev a ešte päťkrát sa dostali cez 50 víťazstiev za rok. Z napajedlianskych plemenníkov ho predčil len Matchbox, ktorý mal rovnaký priemerný počet víťazstiev za rok (35), ale v napajedlianskom chove pôsobil o šesť sezón dlhšie a ročne pripúšťal viac kobýl, takže jeho potomkovia vybehali štyri milióny.

Tokiov najlepší potomok, víťaz Király Dij Mokan (Tokio - Moneta po Kisbér Öcscse).

Paternitnú líniu Tokio nezaložil, praví bratia Mokan a Mony prišli do chovu v období Prvej svetovej vojny a po nej sa vytratili, ale Mokanova dcéra Hagyomány dala víťaza Austria-Preis a Österreichisches Derby Linka.
Tokiova krv prežila prostredníctvom jeho dcér Geständnis a Toquade. Dcéra Geständnis, Unschuld (Wool Winder), v Nemecku založila úspešnú rodinu U, z ktorej vzišlo mnoho špičkových koní, napríklad víťaz Deutsches Derby Uomo, víťazi Österreichisches Derby Utrillo a Ucello, víťaz Deutsches St. Leger a dvojnásobný víťaz Deutschlandpreis Ungaro, ale aj v Írsku vo dvoch štartoch neporazený Collins Street, ktorý behá pod menom Five G Patch v Hong Kongu a nedávno tam bol druhý v Gr.1. Z poľskej vetvy tejto rodiny pochádzajú víťazi českého a slovenského St Leger, Urodos a Ulan.
Rodina U v nemeckom a v írskom chove ešte nejaký čas vydrží, ale o československej rodine T sa to už konštatovať nedá. Založila ju Tokiova dcéra Toquade, matka Tovább (Wool Winder), víťazky deviatich dostihov z vojnových rokov 1915 až 1918, vrátane Österreichisches Derby, preloženého až na september.
Pravá sestra Tovább, Távol, bola v roku 1917 s cenou 46 tisíc korún najdrahší ročiak na napajedlianskej dražbe. Bola to solídna handicapová kobyla a s mušou váhou 43 kilogramov dokázala vyhrať aj vysoko cenený Prince of Wales Handicap o 43 tisíc. Po skončení kariéry ju žrebčín Napajedla získal späť a v chove novovzniknutého Československa dala víťaza Veľkej jarnej ceny Tábora, jej dcéra, tretia z Československého Derby Tally, dala víťaza Československého Derby 1937 Tornada a z rodiny neskôr vzišli ďalší dvaja víťazi Derby, Taran a Trocadero, a víťaz Velké jarní ceny Team Boy. V posledných rokoch rodinu dôstojne zastupoval už len víťaz Velkej pardubickej Talent.

Tokiov pra pravnuk Tornado víťazí v Československom Derby 1937.

Tokio (1892 - 1914)

32 štartov, 23 víťazstiev, 3 druhé miesta,

Zisk 491 625 korún a 142 000 mariek (ekvivalent cca 5.8 milióna € v roku 2024)

Tokio vo veku 18 rokov na viedenskej výstave K.u.K. Pferdezucht Anstalten (Cisárskych chovateľských ústavov).