![]() | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
![]() ![]() | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
História Taxisovej priekopy - 2. časť História Taxisovej priekopy - 1. časť Jednou z chýb publikácií o Veľkej pardubickej je, že sa príliš zameriavajú na jediný dostih a uniká im dobový kontext. V čitateľoch to vytvára dojem, akí skvelí boli víťazi, či už kone alebo jazdci, ale realita je trochu iná. V histórii Veľkej pardubickej boli rôzne éry, medzi ktorými boli obrovské rozdiely čo do kvality koní a jazdcov a najhoršie to bolo po oboch svetových vojnách, po Prvej svetovej v rokoch 1920 až 1937 a po Druhej svetovej, do okupácie Československa v roku 1968. Medzivojnová éra
V situácii, keď bolo v Československu „v tréningu” len zopár plnokrvníkov a kone pripravované do prekážkových dostihov sa dali spočítať na prstoch, bolo obnovenie Veľkej pardubickej hazardom.
Veterán Jonathan bol jednou z posledných pamiatok slávy rakúsko-uhorského chovu plnokrvníka. Odchovanec Mikuláša Pálffyho, majiteľa žrebčínov v Smoleniciach a v Malackách, mal neobvyklý pôvod s inbreedingom 3x2 na víťaza Magyar St Leger Pázstora. Jeho otcom bol v Napajedlách odchovaný víťaz rakúskeho a nemeckého Derby Con Amore (Matchbox - Grisette po Pázstor), matka Alžbeta (Pásztor - Allegra) bola veľmi dobrá na rovine a okrem iného dobehla tretia v Österreichisches Stutenpreis. Trochu sa tým vymykala z rodiny Allegry, v ktorej Pálffyho tréner, prekážový špecialista James Stiles, našiel skokanský potenciál a väčšinu jej členov už v ranom veku posielal do prekážkových dostihov. Alžbeta bola polosestrou skvelého neporazeného stíplera Anatola, ktorý už ako štvorročný vyhral Veľkú prešporskú a v piatich rokoch odišiel do chovu. Sama dala deväť prekážkových víťazov, vrátane Jonathana, ktorý ako trojročný vyhral Grosse Handicap-Hürdenrennen a ako štvorročný dobehol štvrtý vo Veľkej viedenskej.
Počas vojny, v roku 1917, Jonathana a jeho o dva roky mladšieho pravého brata Alcazara kúpil od Mikuláša Pálffyho príslušník českej vetvy Pálffyovcov, Jan Nepomuk Pálffy z Březnice. Po vojne sa Jonathan vrátili na dostihovú dráhu a podobným štýlom ako v Pardubiciach vyhral už predtým,
Povojnová Veľká pardubická v prepočte ponúkala o čosi viac než desatinu predvojnovej ceny, takže veľké maďarské a rakúske stajne, disponujúce kvalitnými plnokrvníkmi, do Pardubíc nič nelákalo. Ak zo zahraničia niekto prišiel, tak to boli malé stajne s priemernými koňmi a súperili s domácimi majiteľmi, ktorí sa o úspech pokúšali s tým, čo malo štyri nohy.
Rudolf Popler a Gyi Lovam
Prekážkovú kariéru zahájil Gyi Lovam v máji 1928, prehrami na prútenkách v Chuchli a vo Freudenau. V stíplovom debute vo Freudenau spadol a ďalší štart absolvoval už tri dni po páde, 10. júna 1928, v deň prvého ročníka Grosser Preis von Österreich.
V roku 1929 Oleander aj Gyi Lovam svoje viedenské víťazstvá obhajili. U Gyi Lovama obhajobe predchádzalo rovinové intermezzo, keď z troch štartov vyťažil víťazstvo v chuchelskom dostihu amatérov. Po viedenskej obhajobe si v Karlových Varoch pripísal víťazstvo v stípli pre amatérov a jedno druhé miesto, v Pardubiciach vyhral Veľkú steeplechase na 4000 metrov, o týždeň po veľkých problémoch na trati dobehol tretí vo Veľkej pardubickej a sezónu zakončil tretím miestom v November-Steeplechase pre amatérov vo Freudenau.
Gyi Lovamovou najlepšou sezónou bol rok 1930. Viedenské víťazstvo obhajovať nemohol, pretože sa už nezmestil do propozícií dostihov pre amatérov. Behal len doma a v jedenástich štartoch získal deväť víťazstiev. V prvej polovici sezóny šesťkrát v rade vyhral, trikrát v Chuchli, trikrát v Karlových Varoch. Prehru utrpel až koncom júla v Karlovarskej steeplechase, kde skončil tretí. V septembri si pripísal prvé a druhé miesto v prútenkách v Chuchli, v októbri vyhral v Pardubiciach Steeple-chase Čsl. spolku pánskych jazdcov na 3200 metrov a o týždeň aj Veľkú pardubickú, ale o stave turfu vypovedá výstrižok z roku 1931.
Z listov vyplýva, že vôbec nevedel do čoho ide a realitou bol prekvapený. Dráhu v Aintree expresívne popísal aj jeden z očitých svedkov, továrnik Albin Schram, Poplerov súper z parkúrových kolbísk. Označenie „prekážka” podľa neho nebolo správne, boli to pevné valy, priepustné len v najvyšších 5-10 centimetroch a ako porovnanie uviedol, že je to akoby sa Veľká pardubická bežala cez samé Taxisy. S britskými dostihmi sa Gyi Lovam zoznámil v Dunstall Parku vo Wolverhamptone, kde spadol a ako napovedajú výstrižky, príliš veľký dojem neurobil.
Po dostihu strávil továrnik Schram s Poplerom jeden večer u veľvyslanca Jana Masaryka a o stretnutí povedal, že ho potešila Poplerova nálada. Pád ho neodradil, ale Popler vraj vedel, že nemá šancu Grand National dokončiť, bol však príliš hrdý na to, aby sa o to nepokúsil... Gyi Lovam v Grand National so súpermi nedokázal držať krok a nedokončil. Na videu je filmový žurnál, kde je zachytený v paddocku, aj pri páde na Becher's Brooku, keď už na lídrov strácal asi 250 metrov. Po návrate domov sa dokonca stal terčom žartov a jeho vystúpenie bez chodenia okolo horúcej kaše zhodnotil jeden z prítomných dôstojníkov:
Osud Poplera a Gyi Lovama bol tragický. Gyi Lovam sa z britského tréningu sa vrátil v top-forme a už 35 dní po Grand National vo veľkom štýle vyhral systémom štart-cieľ Chuchelskú steeple-chase.
Po triumfe nasledovali druhé miesta v Pražskej steeple-chase a v karlovarskom Memoriáli K. Kinského, kde jeho premožitelia Startér a rakúska kobyla Campana nosili o 9 kg menej. V septembri pridal ďalšie dve víťazstvá v Chuchli, ale v Herero-Steeplechase sa zagalopoval na ľavej zadnej, schromol a vo Veľkej pardubickej nemohol obhajovať víťazstvo. O jeho návrate do tréningu hovorí správa z apríla 1932.
Vo Veľkej pardubickej 1932 Gyi Lovam absolvoval prvý štart po trinásťmesačnej prestávke a po zastavení a páde tesne prehral s rakúskym parkúrákom a drezúrákom Remusom, s ktorým jeho majiteľ v tom roku uvažoval o štarte na Olympijských hrách v Los Angeles, ale na mimoriadne nákladnú expedíciu nezískal prostriedky.
V nasledujúcom dostihu, v Kinského memoriáli, Rudolf Popler pri páde s kobylou Ellou utrpel smrteľné zranenia. Gyi Lovama z Poplerovej pozostalosti kúpil pražský bankár Knapp a vôbec ho nešetril - u Poplera za päť sezón odbehol 37 dostihov a získal 19 víťazstiev, zatiaľ čo vo farbách stajne Erik, už ako nezdravý veterán, odbehol za dva roky 23 dostihov a štyrikrát vyhral.
Vyzeralo to, že sa Gyi Lovam v Poplerovom memoriáli rozlúčil s dostihovou kariérou, ale o dva týždne opäť bežal a po dostihu so symbolickým názvom Steeplechase na rozloučenou sa naplnila predpoveď z výstrižku - o dva dni ho majiteľ nechal zastreliť... Rudolf Popler patril do povojnovej generácie armádnych dôstojníkov, ktorí po rozpade Rakúsko-Uhorska preberali funkcie v armáde novovzniknutého Československa. Vtedajší nedostatok dôstojníkov jazdectva mali vyriešiť ekvitačné školy pre rôzne armádne špecializácie, do ktorých boli povolaní ah dôstojníci v zálohe a pešiaci. V Pardubiciach bola v roku 1919 založená Ústredná ekvitačná škola pre dôstojníkov a poddôstojníkov jazdy. Výučba sa začala v januári 1920 a medzi prvých frekventantov patrili aj Popler a neskorší olympijský víťaz František Ventura. Ako v tom čase mohla viesť cesta do sedla, vo svojej spomienke popísal legionár Josef Charous.
Josef Charous sa prvýkrát v živote posadil na koňa v roku 1918, počas bojov proti boľševikom v Rusku, v roku 1920 sa vrátil do Československa a v roku 1924 už reprezentoval na Olympijských hrách. V roku 1925 prvýkrát jazdil Veľkú pardubickú a v roku 1927 ju vyhral.
Účasť na Olympiádach v medzivojnovom období a Venturovo víťazstvo z roku 1928 nepochybne majú svoju historickú športovú hodnotu, ale parkúrové jazdenie v tom čase ani zďaleka nebol tak rozšírený a profesionálny šport, ako dnes. Bola to záležitosť armádnych dôstojníkov, ktorých stavy boli po Prvej svetovej vojne veľmi preriedené. Keď sa v tridsiatych rokoch situácia v armádach vrátila do normálu a olympijské parkúry vyrástli nad 140 centimetrov, už na to československá špička nestačila a od roku 1936 na Olympiáde chýbala viac ako pol storočia.
Dostihovú triedu v medzivojnovom období Veľkej pardubickej hľadať nemožno. Jej účastníci boli výkonnostne na míle vzdialení skutočným dostihovým koňom z predvojnových čias. V medzivojnovom období Veľkú pardubickú behávali opotrebovaní plnokrvní vyslúžilci, polokrvníky a dokonca bolo umožnené štartovať aj nedostihovým teplokrvným koňom a koňom s neznámymi pôvodmi. Často boli v zlom zdravotnom stave a nedostatočne pripravené, zjednodušene povedané, bolo to obdobie trápenia koní, ktoré na účasť vo Veľkej pardubickej nemali predpoklady. Ilustrujú to aj vtedajšie popisy diania na trati a na Taxisovej priekope. Strašiak menom Taxis
Pred Prvou svetovou vojnou s Taxisom nebol žiaden problém. Stávalo sa tam minimum nehôd a žiaden kôň neprišiel o život. V medzivojnovom období začali kone padať už na prvých troch ľahkých skokoch. Taxisova priekopa bola štvrtá v poradí a bol to prvý ťažší skok, na ktorom sa pole štartujúcich rozsypalo a už v prvých troch medzivojnových ročníkoch spadlo na Taxise viac koní, než vo všetkých 38 predvojnových ročníkoch spolu.
Legendárne historky o záchrane Taxisu z počiatkov Veľkej pardubickej síce znejú dramaticky a pútavo, ale je to len mystifikácia. Skutočnosť je taká, že v prvých osemnástich ročníkoch Veľkej pardubickej na Tribúnnom skoku spadli len dva zo 109 štartujúcich koní a v paralelnej „Veľkej pardubickej” pre kone zahraničného chovu, ktorá sa na identickom kurze behala v rokoch 1875 až 1879, nespadol ani jeden z trinástich štartujúcich...
Začiatkom tridsiatych rokov sa v tlači objavilo zopár článkov o znehodnotení Taxisovej priekopy, čo riaditeľstvo dostihov dementovalo, ale je celkom možné, že nejaké úpravy v tichosti prebehli a v rokoch 1932 až 34 tam pri pomerne vysokom počte štartujúcich (16, 13 a 12) spadli len 2, 1 a 2 kone. Celkovo v medzivojnovom období spadol na Taxise takmer každý tretí štartujúci, až 57 zo 195 koní, čo bol nárast na hrozivých 29.2 % a určite by ich bolo ešte viac, lenže mnoho koní popadalo už na prvých troch skokoch a nie sú započítané ani kone, ktoré Taxis odmietli skočiť. Velká pardubická a politika
Posledný ročník Veľkej pardubickej pred prerušením počas Druhej svetovej vojny sa odohral v roku 1937 a slávne víťazstvo v ňom získala Lata Brandisová s Normou.
Pre dnešných publicistov je zrejme ťažké, dívať sa na triumf Laty Brandisovej s vedomím toho, čo poznajú z hodín dejepisu - vo februári 1938 sa Hitler stal vrchným veliteľom armády, v marci prebehol Anšlus Rakúska, na jeseň bola podpísaná Mníchovská dohoda a boli obsadené Sudety, v novembri 1938 sa odohrala Krištáľová noc, v marci 1939 boli založené Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava, a tak ďalej, až do vypuknutia vojny v septembri 1939.
Hitler sa dostal k moci po voľbách v roku 1932 a jeho konanie dôkladne kopíruje súčasný ruský diktátor. Po nástupe do úradu ríšskeho kancelára v roku 1933 Hitler začal s masívnou propagandou, s vymývaním mozgov a s vraždením opozície. V Ríši bola zakázaná zahraničná tlač a masívne sa začala výrábať takzvaná Goebbels-Schnauze - Goebbelsova papuľa, lacné rádio, ktorým nacisti preniesli propagandu priamo do domácností, ale počúvanie zahraničného rozhlasu bolo trestným činom, za ktorý hrozila až smrť. V mnohých demokratických krajinách, vrátane Československa, bola zakázaná nemecká tlač, takže o skutočnej situácii v Nemecku bolo v dôsledku tvrdej cenzúry a propagandy málo informácií.
V období, keď Lata Brandisová jazdievala Veľkú pardubickú, získavali nacistické a antisemitské myšlienky veľkú popularitu v celom svete. Len v Británii v 30-tych rokoch vzniklo asi dvadsať politických strán a hnutí s národno-socialistickým a fašistickým programom a medzi nacistických sympatizantov patrili aj mnohé významné osobnosti, napríklad britský kráľ Edward VIII., švédsky kráľ Gustaf V., priemyselník Henry Ford, alebo známy vzduchoplavec Charles Lindbergh. Dokonca aj popularita krstného mena Adolf v tom obdobi prudko vyskočila, aby po začiatku vojny bolo toto meno zatratené a dnes sa už vôbec nepoužíva. A perlička, v roku 1928 bol najlepším dvojročiakom v československom Generálnom handicape San Gennarov syn Fašista, v Anglicku zas v tridsiatych rokoch behával žrebec Hitler...
Askwithove tvrdenie, že 40 tisíc divákov jasalo, pretože Lata Brandisová porazila nacistických jazdcov, ochotne adoptovali české médiá a dokonca to posunuli do roviny, že ich zahanbila, či ponížila a tento nezmysel je bohužiaľ podsúvaný aj deťom v ilustrovanej knižke...
Lata Brandisová vyhrala Veľkú pardubickú pred vypuknutím vojny a asi by ju netešilo, že sa jej príbeh politicky „vylepšuje” a iste by svoje víťazstvo nenazvala ponížením kohosi. 40 tisíc divákov po jej triumfe nejasalo z politických dôvodov, ale preto, že uspela v mužskom športe a ako dokazuje výstrižok, rovnako jasali, aj keď skončila druhá za Nemcom Wiesem. Ak sa niektorý z jej českých, francúzskych, nemeckých, rakúskych, či talianskych súperov cítil byť ponížený, tak nanajvýš preto, že utrpela jeho mužská ješitnosť.
Ani v samotnej Nemeckej ríši nebolo jej víťazstvo vnímané ako poníženie, práve naopak, malo oveľa väčšiu odozvu, než nemecké víťazstvá z rokov 1934 až 1936. V Nemecku ženská emancipácia postupovala najrýchlejšie zo všetkých krajín a Brandisovej triumf bol prijatý ako senzácia. V nemeckých a v rakúskych novinách vyšlo množstvo obdivných a oslavných článkov a jeden z najpodrobnejších, pre ktorý poskytla fotografie z rodinného albumu, vyšiel v berlínskom časopise Der Silberspiegel, ale zmienka o nemeckej popularite Laty Brandisovej sa Askwithovi do jeho príbehu nehodila...
Zničenie závodiska Druhé vojnové prerušenie tradície Veľkej pardubickej nastalo v rokoch 1938 až 1945. V roku 1939 pardubické závodisko obsadila okupačná Luftwaffe a zdalo sa, že to bude koniec Veľkej pardubickej, pretože dráha bola poškodená stavebným zásahom Nemcov a spojeneckým bombardovaním. Predvojnový stav závodiska je zachytený na leteckej snímke z roku 1937. Je vidieť priesek v Popkovickom lese, aj nový úsek, ktorý kvôli výstavbe na mieste pôvodného popkovického oblúka vytvoril skratku do polí za tribúnou.
Bombardovaní Pardubíc bolo niekoľko. Prvé urobil osamotený britský bombardér Halifax na jeseň roku 1942, ako zastierací manéver výsadku parašutistov.
Asi o 10 minút bombardéry B-17 Flying Fortress zaútočili na letisko. Nemci hlásili zničenie dvoch hangárov, ťažké poškozenie haly, poškozenie štábnej budovy, dielní a desiatich kasárenských domov. Zničených bolo trinásť lietadiel a množstvo paliva.
Rafinéria bola opäť uvedená do prevádzky a tak koncom decembra 1944 prišlo ďalšie bombardovanie, ktoré ju vyradilo až do konca vojny. Letisko bolo opäť bombardované v apríli 1945, aby nemohlo byť využité na evakuáciu členov Gestapa, SS a Wehrmachtu a na odvoz dokumentov a ulúpených cenností. Povojnová záchrana
Po vojne Jockey Club kvôli obrovským nákladom o obnove pardubického závodiska neuvažoval. Zachránil ho armádny generál Bohumil Boček, ktorý prisľúbil pomoc a armáda sa skutočne pustila do práce. Vojaci pod velením majora Šárala na závodisku odpracovali 80 tisíc hodín. Na zarovnanie niekdajších pozícií protileteckého delostrelectva a vyplnenie kráterov po bombardovaní premiestnili asi 150 tisíc kubíkov zeminy a v lete 1946 sa v novinách objavili správy s prvými náznakmi, že by sa na jeseň mohla Veľká pardubická obnoviť. Na nasledujúcom obrázku z roku 1954 je vidieť stopy veľkého stavebného ruchu. Na mieste pôvodného poľného letiska bola vybudovaná betónová pristávacia dráha, kvôli ktorej musela byť za zastávkou pri závodisku preložená železničná trať. Bývalý Popkovický oblúk už je zastavaný a je vidieť nový priesek, odvádzajúci kurz z Ískej lavice za les.
Po Druhej svetovej vojne bola populácia koní možno v horšom stave, ako po Prvej svetovej a armáda musela pomôcť aj s obsadením dostihov. Príprava na dostihy a účasť v nich boli zaradené medzi služobné úkony a na Veľkú pardubickú sa mohlo začať pripravovať asi 10 armádnych koní, ale napokon sa nazbieralo 19 prihlášok, z toho 6 armádnych.
Na prvom povojnovom mítingu sa zúčastnili aj Francúzi a odviezli si víťazstvo z Medzinárodnej dôstojníckej steeplechase na 4000 metrov, kde sa pred domácimi Varom a Vítězom II presadil Adige s nadporučíkom Moserom. Francúzi si obzreli terén a konkurenciu a keď bola v nasledujúcom roku dotácia Veľkej pardubickej takmer strojnásobená na 300 tisíc, presne vedeli, čo potrebujú - na prihláškach bolo 30 koní a medzi siedmimi francúzskymi boli favoriti Rayon De Lune a Roi Des Lys.
V článku vo výstrižku sú ako domáci favoriti spomínaní plnokrvníci Svatopluk a Jirka. Obhajca druhej priečky dostih nedokončil a nováčik Jirka, ktorý svoju prvú steeplechase absolvoval v Chuchli len mesiac pred Veľkou pardubickou, sa v tréningu pri páde na vodnej priekope zranil a jeho meno upadlo do zabudnutia. V Pardubiciach v tom roku zaznamenali enormný záujem zo strany zahraničnej tlače. Pricestovalo mnoho divákov z Francúzska a z Anglicka a ohlas na francúzske víťazstvo naznačoval, že by sa Veľká pardubická mohla v krátkom čase zaradiť medzi významné európske dostihy, prišla však ďalšia pohroma - komunistický prevrat. Časy amatérov a družstevníkov
Po komunistickom prevrate v roku 1948 sa všetky zahraničné väzby pretrhali. Spadla železná opona, prestali sa vydávať pasy a víza a až do roku 1953 nebolo možné súkromne cestovať dokonca ani do komunistických krajín. V roku 1953 prebehla menová reforma, nastavená tak, aby čo najviac postihla takzvanú buržoáziu, čo spôsobilo zánik posledných súkromných stajní.
Nedostatky sa jasne prejavili, keď Veľkú pardubickú objavili sovieti a bol založený Medzinárodný prekážkový míting. Československé kone dostávali od sovietskych na frak, ale prehrávali aj s maďarskými, rumunskými, či bulharskými.
Obrovská prevaha sovietskych koní sa zrodila v závere vojny, keď postupujúca Červená armáda lúpila a ničila žrebčíny a odvážala najlepšie plnokrvníky nielen z Nemecka, ale aj z ostatných oslobodených krajín. Súdruhov v Sovietskom zväze netrápilo ani to, že potomkovia ukradnutých koní neboli medzinárodne uznaní a z vojnových „importov” ťažili až do nedávnej doby, keď ruskí majiteľa obrátili pozornosť na kone, narodené v USA.
Drezden sa narodil v ukrajinskom Dnepropetrovskom žrebčíne. Jeho otec Douglas (v ruskej transkripcii Duglas) mal sovietsky pôvod, ale narodil sa v Nemecku, pretože oboch jeho rodičov ukradol Wehrmacht. Po vojne sa Douglas údajne vrátil do Sovietskeho zväzu, ale pod jeho identitou sa mohol skrývať niektorý ukradnutý nemecký kôň, ktorý z propagandistických dôvodov nesmel porážať sovietske, alebo kôň, ukradnutý v niektorej zo „spriatelených krajín”. Kôň s menom Douglas vyhral Boľšoj vsesojuznyj priz (Derby) a medzi jeho potomkami boli okrem Drezdena aj vynikajúci Derzkij a Zadornyj.
Úplnou katastrofou bol pre domáce stajne míting v roku 1962. Sovieti vyhrali sedemkrát, Maďari získali päť a Rumuni dve víťazstvá. Cenu Volgy, ktorá sa vtedy behala ako predskúška týždeň pred Veľkou pardubickou, vyhral víťaz rumunského Derby Petrica, pred krajanom Becom a sovietskym Gabojom, Veľkú vyhral Gaboj pred Petricom a bulharským Gaus Grimom. Československé kone nedokázali v štrnástich dostihoch mítingu získať ani jediné víťazstvo, len štyri druhé miesta, čo bol povestný pád na dno, po ktorom nasleduje odraz nahor. Odraz odo dna skutočne nastal. V 60-tych rokoch sa v prekážkovom odvetví začali vynárať kvalitní a profesionálni domáci tréneri a džokeji a nahor sa sa pohla aj úroveň domácich plnokrvníkov. V roku 1962 bol urobený Lercheho legendárny nákup jedenástich francúzskych kobýl, ktoré okrem rovinového odvetvia ovplyvnili aj históriu Veľkej pardubickej. Ešte predtým prišiel plemenník Astyanax, na prekážky začali prichádzať dobré a správne trénované plnokrvníky a po prerušení kvôli okupácii v roku 1968 už domáci naplno ovládli scénu a cudzincom sa odvtedy podarilo vyhrať Veľkú pardubickú len štyrikrát. Zatajená história
Temnou škvrnou na období po Druhej svetovej vojne sú sovietske ekipy, ktorých členmi boli aj vojaci, podieľajúci sa na vraždení civilistov v Maďarsku v roku 1956. Potlačenie Maďarského povstania bolo oveľa horšie a krvavejšie, než okupácia Československa v roku 1968. V prudkých bojoch zahynuli tisíce civilistov, rozstrieľané a rozbombardované boli stovky domov a státisíce ľudí utiekli do zahraničia, o to je prekvapivejšie, ako Maďari stratili pamäť a v súčasnosti sa prikláňajú k Rusku. Medzi nacistami a sovietmi bol pritom jediný rozdiel - sovieti neboli súdení pre vojnové zločiny, pretože bábková vláda Jánosa Kádára zničila všetky dôkazy a ich zločiny ututlala...
Pokračovanie čoskoro... | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
![]() |